„Mami, prečo nemôžem mať dotykový mobil?“ Túto otázku dostávam od staršieho syna už asi pol roka. Doteraz moje argumenty bral, stále mu totiž hovorím, že mobily sú pre mňa „len“ pracovným nástrojom. Hoci...

Áno, priznávam. Mám dva androidy, smartfóny, dotykovky – akokoľvek im budeme hovoriť. Ale jeden z nich je pracovný a druhý neskutočne praktický. Človek by nepovedal, čo všetko sa do toho úzkeho malého predmetu pomestí. Do vrecka si spolu s ním vkladám telefón, mapu, kalendár, počítač, foťák, kameru, diktafón či budík... Nech to znie akokoľvek prosmartfónne a závislácky, závislá od neho nie som! Vlastne, tieto slová vypustí z úst asi každý závislák...

Píp! Nový e-mail. Len ho rýchlo skontrolujem. Píp! Esemeska – stretnutie sa presúva o hodinu. Píp! Pripomienka – dohodnúť si termín na rozhovor. Dvíham mobil a už aj volám. Stretáme sa o dve hodiny, rýchlo si vygooglim ulicu a nahodím ju do mobilnej navigácie. Teraz zvoní súkromný. Volá mama. Vybavím.

Ešte pripomenúť mužovi, že dnes vyberie syna zo škôlky on. Utekám pre tortu, ešte ju cvaknúť a poslať mame ememesku. Potom... Potom by som mohla vyratúvať ešte veľa vecí. Prebehnem zaujímavé správy a niečo „šérnem“, „lajknem“, „postnem“ i skomentujem. Je to také praktické...

Počkať, nezvonil mi mobil? Takže som v tom? Čo s tým, aby ma táto závislosť neprevalcovala? Vypnem si mobily na noc! Alebo na víkend. Alebo vyskúšam detox – týždeň bez mobilu. To je nápad! Nie, týždeň nie. To nezvládnem. Dobre, skúsim teda jeden pracovný deň. Malá obeta, ale ak sa pokus vydarí, môžem sa takto raz za čas prečistiť kedykoľvek, no nie? A začnem od Adama(1) – teda od bezmobilného začiatku. Trošku som si tento výrok prispôsobila.

Tak poďme na to. Je štvrtok večer. Vypínam mobily. Môžem ísť spať. Ráno, hor sa do práce! Píp! To nebola esemeska, e-mail ani pripomienka. To mi len v mysli došlo, že musím pohľadať nejaký funkčný budík! Takže, budík. Mám ja vlastne doma nejaký budík? Tuším deti mali kedysi nejaký. A tuším som ho už aj niekomu darovala. Á, našla som. Je to síce digitálny rádiobudík, ale hádam v noci elektrinu nevypnú.

Budím sa ráno na nie veľmi príjemné pípanie. Môj mobil mi aspoň pekne vyhráva. Ale účel to splnilo, elektrinu teda nevypli a som hore! Úspešný štart do bezmobilového dňa. Koľko je hodín? Aha! To bude ďalší oriešok. Doma hodiny mám, ale čo budem robiť, keď vybehnem na stretnutie? Našťastie mám čas na palubnej doske v aute. O. k., to by šlo. Takže, čo mám dnes v pláne? Do kelu! Celý svoj mozog mám tuším v smartfóne. Ešte aj s pripomienkami, čo vybaviť a komu volať. A dokonca aj s číslami!!!

Dobre, hlavne žiadna panika, ešte som doma a ešte mám chvíľu čas. Rýchlo na internet. Kontakty nájdem v e-mailoch, rýchlo si ich prepíšem do zápisníčka. Ešteže si aspoň ten nosím stále so sebou na každý rozhovor. No a časový rozpis mám, našťastie, aj v stolnom kalendári, rýchlo si ho prefotím do... Do čoho? Mojej fotopamäti? Nezabúdaj, dievča, dnes si bez mobilu! Takže namiesto prefotenia si termíny schôdzok pekne prepíš do zápisníka! To sa mi ten deň začína pekne stresujúco. Mala by som o pár starostí menej keby som to urobila včera... Ale pohoda, do pol hodinky som hotová a pripravená vyraziť.

Počkať! Ešte nie. Rýchlo vygoogliť, kam to vlastne idem. Približne viem, ale s navigáciou v mobile som si bola istejšia... Mapa. Mám predsa mapu! Ale kde, v aute? Áno, je tam. Tak šup-šup a nemeškať. Vyrážam do ulíc. Vyzbrojená mapou, zápisníčkom, diktafónom, hodinami v aute na palubnej doske v duchu hesla – Omnia mea, mecum porto(2) – Všetko, čo potrebujem, mám pri sebe. Vrátane mojich myšlienok. (Mimochodom, na tento výrok som narazila vo výkladovom slovníku, keď som namiesto internetu v mobile hľadala rozumy v klasickej knihe. Ešte stále mi voňajú!

Moje čuchové bunky ešte nestratili zo svojej pamäti túto knižnú stopu. Príjemné zistenie...) Pre istotu ešte vezmem foťák, keby mi niečo cestou padlo do oka. Večer stiahnem do počítača a „šérnem“ na sociálnej sieti, nech som na pulze diania. Musím sa sama sebe zasmiať. „Som postihnutá!“ Prvé stretnutie o desiatej. Vyrazila som, dúfam skoro. Medzičas mám super a hýbem sa celkom plynulo. Hodiny fungujú podľa rádia na sekundu presne, na sedadle mapa. Na semaforoch ju občas skontrolujem, popočítam odbočky. Žiadne – o 150 metrov odbočte vpravo. Spoliehaj sa na vlastnú orientáciu. Ešte že zmysel pre orientáciu mám. Zatiaľ som so sebou celkom spokojná.

Dorazila som „džast-in-tájm“ (teda akurát). Nebudem ja šikovná? Dokonca aj so zaparkovaním mám desaťminútovú rezervu. A to už sedím v kaviarni a čakám. Čakám... Dobré rozhodnutie stretnúť sa v kaviarni spojenej s kníhkupectvom. Inokedy by som si už krátila chvíle listovaním na mobilných aplikáciách, internete alebo sociálnej sieti. Vybavila by som zopár telefonátov a e-mailov... Ale, viete čo? Nechýba mi to.

Čas si krátim knihami, ktoré som si cestou k stolíku pozbierala a zbežne ich aj prelistovala. Koľko vlastne ubehlo? Nemal by tu už ten človek byť? Od obsluhy som sa dozvedela, že je takmer pol jedenástej. Hm... Toto už do akademickej štvrťhodinky nezarátam. Pritom viem, že chodí načas. Niečo sa muselo stať. Zavolám mu. Aha, odkiaľ? Keby som mala aspoň počítač, napíšem e-mail alebo správu... Smola. Odchádzam. Ale urobím ešte jeden pokus, skúsim mu odniekiaľ zavolať. Cestou som videla telefónne búdky. Číslo mám zapísané a ozvem sa aj rodine.

Naivka. Telefónne čo? Búdky? Ach áno, z auta ich vídam, len som do nich nikdy nenakukla. Keby áno, vedela by som, že namiesto telefónu je v nich obrovská reklama na tablet, ale po mincovom automate ani chýru, ani slychu! Hľadať ho v dnešnej dobe je ako pátrať po Atlantíde. Tiež vraj kedysi bola. Dobre, tak stretko preložím na inokedy, ale až keď sa dostanem k počítaču. Pevnú linku totiž nevlastním.

O. k., je čas obeda. Zabila som veľa času hľadaním telefónov a ubehlo už pol dňa a ja som ešte nič nevybavila. Idem sa najesť. Čo je tu v okolí? Keby som tak mala telefón, niečo vygooglim... Tak sa teda prejdem a na niečo hádam natrafím. Aj som natrafila. Na nábreží Dunaja som našla zaujímavé veci. A príjemne sa prešla. Bez mobilu pred nosom a bez ťukania do neho toho človek okolo seba vidí... Napríklad aj kopec podobne postihnutých smartfónistov.

Touto stranou peši nikdy nechodievam. A pritom sú tu zaujímavé sochy. Dokonca jeden lev, ktorý vyzerá ako odliaty, no v skutočnosti je zo starých pneumatík. Šup sem s foťákom. Ešteže som pripravená. Tašku mám síce ako vrece plné kameňov, ale je v nej všetko. Cvak. „Nepostnem“ to síce s komentárom na sociálnu sieť, o to krajšie bude rozprávať o tom naživo deckám. Budú hádať, z čoho ten lev bol.

Hľadanie reštaurácie vzdávam. Náhodný okoloidúci mi prezradil čas. Ten mi veru na potulkách riadne pokročil. Hor sa domov. Musím ešte niečo dopísať a pripraviť sa na rozhovor. Okrem toho aspoň „čeknem“ rodinu, či fungujú aj bez „priateľa-mamy na telefóne“? Taký nečakaný prepad bez ohlásenia nikdy nie je na škodu.

Doma je všetko o. k. Všetci sú doma a zdá sa, že som im vôbec nechýbala... „Mamí, sme hladní!“ No, takže predsa len chýbala. A mne môj smartfón? Hm, dopoludnia mi jeho služby chýbali, ale poradila som si aj bez neho. Nevybavila som síce, čo som chcela, ale objavila som celkom príjemné zákutia.

Môj ocino aj tak vždy hovoril, že mám túlavé topánky ako Marco Polo(3). Skôr zvedavosť ma núti rozsvietiť obrazovku tejto zázračnej tenkej tehličky. Odolávam pokušeniu, musím sa pripraviť na popoludňajší rozhovor. Musím priznať, že „pán Google“ mi trochu chýba. Ešte šťastie, že Johannes Gutenberg(4) vynašiel kníhtlač a vďaka nemu mám doma zopár múdrych kníh, ktoré mi s hľadaním neznámych výrazov či súvislostí pomôžu. Len to trvá o niečo dlhšie...

Je večer a deň mám viac-menej úspešne za sebou. Ostáva ešte vyriešiť záhadu ranného stretnutia. Koniec detoxu, zapínam ťa, čarodejná skrinka, do ktorej sa vojde budík, kalendár, hodiny, telefón, internet s mnohými rozumami, navigácia, fotoaparát a čo ja viem čo všetko ešte potrebujem k spojeniu so svetom. Priznávam, smartfónik môj, chýbal si mi. Trošku. Občas aj trošku dosť, ale ja som celkom šikovné dievča a poradila som si aj bez teba. Ale, nie celkom.

Takže, povedzže mi, prečo dnešné stretnutie padlo? Píp, píp, píp, píp... Esemesiek, whatsappov, viberov, e-mailov, zmeškaných hovorov s dodatočnými esemeskami v zmysle, či som o. k., a správam na sociálnej sieti nie je konca... A medzi nimi aj tá raňajšia. Respondent mi ochorel. Je rad na mne, ťukám do smartfónu vysvetľujúcu esemesku, prečo reagujem až večer.

No skôr ako zažmúrim oči, premýšľam, čo mi vlastne tento deň dal a vzal? Začnem najskôr tým, čo mi vzal – pohodlie. Smartfón mi v istom zmysle urýchľuje a uľahčuje život. Na druhej strane som pri ňom zlenivela, oslepla a ohluchla. Som lenivá hľadať si informácie z kníh. Na nete je to rýchlejšie. Som slepá, lebo pri ťukaní nevidím nič okolo seba. A som hluchá, lebo nepočujem priateľov osobne. Namiesto ich hlasu počujem len „Píp!“

Všetci fičíme na mobiloch a nemusia byť ani dotykové. Takže, koniec koncov som v teréne bez mobilu stratená. Internet? Úprimne povedané, pípanie e-mailov po pracovnej dobe by som oželela. Aj pokušenie odpovedať na ne obratom. Aj sociálne siete by mi stačilo čeknúť raz denne. Lenže bez internetu strácam prehľad o tom, čo sa deje. Nielen medzi priateľmi, ale aj vo svete. Lenže mňa informácie živia... Asi najmenej by mi chýbal budík a pripomienkovač.

Takže, milé moje smartfóny. Čo dodať? Nezanevriem na vás. Ste skvelými pomocníkmi. Ovládnuť sa však nedám. Je nádherné zacítiť vôňu knihy, počuť hlas priateľa naživo a vidieť ho zoči-voči. Je skvelé občas aj zablúdiť vo vlastnom meste a objaviť neobjavené. Ale je super mať poruke aj niečo, čo vás zase vráti späť. Len nájsť tú správnu mieru – ja pán, smartfón len dobrý sluha.

Vysvetlivky - podľa naozajstnej knihy, nie internetového vševeda!

1 (začínať) od Adama – znamená začať rozprávať od začiatku. Podľa knihy Genezis stvoril Boh svet za 5 dní a na šiesty deň prvého človeka Adama. Dotykom prsta mu vnukol život, a tak sa podľa Biblie začínajú dejiny človeka na tejto Zemi.

2 Omnia mea, mecum porto – všetko, čo mám, nosím so sebou sa hovorí o človeku, ktorý má všetko, čo potrebuje, pri sebe. Túto vetu vraj povedal v roku 570 pred Kristom filozof Bias. Svoje myšlienky, ktoré nosil v hlave, pokladal za najväčšie bohatstvo, o ktoré ho nemohol nikto pripraviť.

3 Marco Polo (asi 1254 – 1324) – benátsky cestovateľ. Podnikol cestu do Číny a napísal o tom knihu Milión.

4 Johannes Gutenberg (asi 1397 – 1468) – nemecký vynálezca kníhtlače. Za najstaršiu tlač sa pokladá Zlomok kníh Sibyliných z roku 1445. Najslávnejšou Gutenbergovou tlačou je dvojdielna štyridsaťdvariadková Biblia.

Zdroj: Rozum pod lavicou, alebo čo nenájdeš v učebnici, Olga Elmanová, IKAR, 2004

Dokážem žiť bez smartfónu? Ako to dopadne, keď ostane novinárka jeden deň bez mobilu

Výber pre vás

Dokážem žiť bez smartfónu? Ako to dopadne, keď ostane novinárka jeden deň bez mobilu

Súvisiace články

Za únik dát si často môžeme sami: Takto sa nestanete obeťou kyberútoku!

Tajomstvá flirtu cez internet: Zbierate odvahu? Toto je najlepšia cesta k srdcu muža!

Skúste vlastné online podnikanie: Ako rozbehnúť vlastný internetový obchod

Výber pre vás