Anna (43): Za jeho pijanstvo môžem sama

Ivana som stretla na benzínke neďaleko môjho bytu. Keď som ho tam po prvý raz uvidela, zdal sa mi nešikovný a zafúľaný. Pomyslela som si: Ako len môžu zamestnávať takéto nepodarky?! Ale to len do tej chvíle, kým ku mne neprišiel a neoslovil ma. Jeho úsmev ma načisto odrovnal. Cítila som, ako sa mi podlamujú kolená a ako ma neposlúcha jazyk. Len som čosi nezrozumiteľne zakoktala. Preto som zakrátko začala tankovať po malých dávkach, len aby som zasa a zasa mohla prísť a prehodiť s ním zopár viet. O krátky čas sme spolu chodili. Všetko klapalo, mali sme sa radi, tak ani našich blízkych neprekvapilo, že sme už po pol roku oznámili, že sa berieme. Dcérka sa narodila krátko po svadbe. Nikomu naokolo nesedelo, že tak rýchlo som tehotná. Ani Ivan si nemyslel nič zlé, pretože som mu povedala, že som prvé tri mesiace mala menzes, ale už som asi bola v tom... Naozaj som si myslela, že to tak bolo, pretože aj moja mama mala takéto začiatky gravidity. Lenže... Malá Anička bola krásne bábätko. Všetci sme nad ňou stáli a dívali sa, aká je úžasná. Po pol roku a neskôr po roku bolo na prvý pohľad zrejmé, že nie je ani po jednom z nás. Natíska sa mi vtip o poštárovi, na ktorého by sa mohla ponášať, ale... tak to nebolo. Ja som totiž už v čase nášho chodenia podľahla svojmu bývalému. Len tak na krátko, na chvíľočku. Myslela som si, že sa nič nemohlo stať, no stalo sa. Tak sa mi do manželstva narodilo dieťatko, ktorého otcom nebol manžel. A tak začal piť. Pil rok, pil päť rokov Manžel strácal zamestnanie za zamestnaním. Najhoršie však bolo, že mi priamo nenadával, a ak hej, boli to samé sprostosti. Vraj: Chcel som francúzske zemiaky, veď po francúzsky to máš rada, nie? Alebo španielske vtáčky, pretože môj bývalý mal tmavšiu pleť a dcérka po ňom tiež. Bolo to také ponižujúce a strašné, že som mu sama navrhla rozvod. Aby sme sa netrápili. Lenže on o tom nechcel ani počuť. Vraj si dcérku vychová. A to ma odrovnalo, pretože ako otec bol vo chvíľach triezvosti naozaj skvelý a malej by za nič na svete neublížil. Ako išli roky a on sa čoraz častejšie zabudol dokonca aj kdesi na lavičke či pri smetiakoch, praskli mi nervy. Nadobro. Rezolútne som mu oznámila, že sa rozvádzam. Až vtedy prišli naplno a nahlas výčitky, že čo ja mám čo žiadať o rozvod, veď som len obyčajná štetka. A povedal mi aj horšie. Zobrala som si veci a odišla do ubytovne v našom mestečku. Na vrátnici som mala známu, tak mi tam vybavila malú kutičku. Možno neuveríte, ale Ivana to vystrašilo. Nechápal, ako je možné, že som si dovolila ešte aj niečo takéto. Čakával na mňa pred robotou alebo zašiel do školy po malú. Občas bol pripitý, takže vznikali nepríjemné konflikty. Bolo mi ho ľúto. Trápila som sa. V jeden podvečer, keď som išla vyhodiť smeti, sedel blízko na lavičke. Vyzeral strašne. V ruke mal fľašu. Neoholený úbožiak. Skoro mi puklo srdce. Prisadla som si k nemu a povedala mu, že ho ľúbim a či by mi neodpustil. Nenazdávala som sa, že ma vôbec vníma. Ale po troch mesiacoch som po neho išla do protialkoholickej liečebne. Absolvoval liečenie, ale nebolo to ľahké. Ani pre neho, ani pre mňa, pretože ma kvárili výčitky svedomia. Dnes už je však všetko v poriadku. Odvtedy ubehlo mnoho rokov a medzičasom sa nám narodil syn. Nie je síce po Ivanovi, ale zato celý po mne. Poprosila som dokonca manžela, aby si nechal spraviť krvný test, nech je zrejmé, že je chlapček naozaj jeho. Odmietol. Odvtedy sme šťastná rodina. Takmer. Až na spomienky.

Dana (48): Nie je rybačka ako rybačka

Môj príbeh je krátky. Práve tak, ako krátke mohlo byť naše manželstvo. Bola som stará dievka bez chuti a bez života. Adam bol rozvedený kolega s dvoma deťmi.Celkom fešný a milý chlapík. Stále viac a viac sa mi dostával pod kožu. Najmä svojimi historkami z rybačiek, ktoré podnikal aj za hranice Slovenska. Zbehol s kamarátmi do Nórska aj do Španielska. Posielal mi odtiaľ horúce esemesky a mne bolo po čase jasné, že sme v tom obaja až po uši a hoci sa mi to zdalo až neuveriteľné, hovorila som si, že sa zrejme aj vydám. Nasťahoval sa ku mne so všetkými tými udicami, háčikmi a čo ja viem čím ešte. Jeho záľuba v prírode, ako vravieval, po čase ukázala svoju pravú tvár. Slopal tam s kamarátmi ako o život a po návrate z prírody smrdel nielen rybami, ale predovšetkým alkoholom. Jeho čaro však bolo v tom, že mal neškodnú, ba milú opicu. Vravel mi vtedy, aká som krásna a milá a ako veľmi ma chce a všetky tie pekné reči, ktoré chce žena počuť. Lenže piť neprestával. Prosila som, vyhrážala sa, nič nepomáhalo. Dnes už spolu nie sme a ani happy end sa v našom prípade nekonal. Ja som sa však zachránila. Po čase sa mi donieslo, že sa znova oženil a prestal s pitím. Stal sa totiž vo svojich päťdesiatichštyroch rokoch znovu otcom, a to ho celkom vyliečilo. Zdá sa. Zatiaľ.

Krásna svadba, nový byt. Auto, plný šatník a... nevera! Ale pekne po poriadku. Manžel ma po svadbe zahrnul blahobytom.Vlastne nie on, ale jeho rodičia, pretože Karolov otec bol veľký podnikateľ. Jeho príjmy neviem odhadnúť dodnes. Páčilo sa mi to – mať sa dobre, vyvážať sa v nablýskanej limuzíne či objednávať sa na všetky možné procedúry v kozmetickom salóne. Ale moja radosť sa skončila, keď som ho našla v našej spálni s neznámou kráskou, ktorá mala ledva osemnásť. Tomu však už predtým predchádzalo časté popíjanie. Každý večer vyťahoval z baru plného na prasknutie novú a novú fľašu, ktorú si kúpil sám alebo ju priniesli svokrovci. Obskakovala som ich potom a oni sa nadájali v obývačke a nútili piť aj mňa. Už dávnejšie tak bolo zrejmé, že fľaša je jeho ďalšou priateľkou. Keď som nástojila na tom, aby sa spamätal, dostala som prvú facku. A za ňou ďalšiu a ďalšiu. Týždeň stíhal týždeň, mesiac stíhal mesiac a mne bolo jasné, že patrím medzi ženy, ktoré manžel bije a podvádza. Slovo týra som sa bála vysloviť, pretože som si nechcela pripustiť, že práve ja... Práve ja patrím medzi tie, ktoré rozmýšľajú,ako uniknúť a zbaviť sa toho sviniara! Stalo sa však niečo, čo mi pomohlo. Celkom nečakane. Po nehode, ktorú spôsobil v opitosti, zostal pripútaný na lôžko. Už ma nemohol viac biť, nedočiahol na fľašu. Ocitol sa plne v mojej moci a ja som si ju vychutnala. Ak si myslíte, že som mu to vrátila podobným spôsobom, ako skúšal on mne, mýlite sa. Navštívila som ho v nemocnici a povedala som mu zbohom! Nikdy nezabudnem na jeho výraz. Ešte aj na nemocničnej chodbe som počula, ako vykrikuje a žiada, prosí ma, aby som sa vrátila. Nespravila som to. V nemocnici som sa neukázala mesiac. Ale celý ten čas som trpela hádam ešte viac, ako keď ma bil. Hoci som ho za tie príkoria a utrpenie svojím spôsobom nenávidela, pripadala som si ako hyena, ktorá nechá svoju obeť trpieť a potom ju zožerie. Ale to som predsa nebola ja... Po mesiaci som prišla do nemocnice. Práve u neho sedela jeho mama a niečo mu nalievala do vrchnáka termosky. Povetrím izby ľahučko poletoval alkoholový závan. Ovládol ma hnev. Vyštartovala som a spolu s termoskou som z nemocničnej izby vyrazila aj svokru. Zavolala som lekára a povedala mu, čo sa tam dialo. Všetko sa zomlelo tak rýchlo, že Karol nemohol čokoľvek povedať. Prehovorila som však ja a oznámila mu, že pri ňom zostanem a pomôžem mu postaviť sa na nohy, ale tyranii bude koniec! Nebolo to ľahké, ale po takmer dvoch rokoch rehabilitácie sa uzdravil takmer na sto percent. A nikdy ho už nenapadlo ublížiť mi. A celkom prestal piť. Azda preto, že moju vyhrážku o trvalom odchode myslím vážne. A on to dobre vie.

Mgr. Sylvia Dančiaková, psychologička: Život so závislým partnerom je peklo!

Pre všetkých, a to doslova! Nie je veľký rozdiel v tom, či ide o muža alebo o ženu, či sa konzumuje tvrdé, víno alebo drogy. Či závislý pije sám alebo len „príležitostne“ v spoločnosti. Nepretržite alebo nárazovo ťahá šnúru. Každý z týchto spôsobov vedie nakoniec k obrazu, vo veľkej miere nezodpovedného, egoistického, nespoľahlivého, necitlivého, nezaujímajúceho sa a neskôr apatického či agresívneho manžela a rodiča. Človeka bez lásky. Človeka neochotného lásku dávať a rovnako prijať. Keď si predstavíte takéhoto človeka v bežných každodenných situáciách a vzťahoch – ako nestihol nakúpiť, nezaplatil šek, zabudol prísť pre dieťa do škôlky, nesplnil sľub, podráždene reagoval na výzvu hrať sa, kriticky komentoval partnerovu snahu, uštipačne podrypol niečo na adresu priateľov, nezjedol, lebo to bolo studené, neprimerane sa správal na návšteve – a to všetko už po stý raz, stále dokola. Je to peklo.

Jediná cesta je liečiť sa a vyliečiť sa Prejsť od neochoty k záujmu. Jediná možnosť je liečba (v akejkoľvek podobe), ktorá zaberie a vedie k abstinencii. Podpora rodiny, emocionálna a sociálna, je fajn, no nikdy nesmie byť na úkor ich samotných. Najdôležitejšie je určiť si v rodine presné hranice. Oceniť snahu, byť v kontakte s terapeutom a na jeho odporúčania prípadne akceptovať konkrétne zlyhania. Chce to veľa lásky a veľa nádejí. Možno aj za všetky prípady moje poďakovanie patrí úžasnej žene, matke, babičke, priateľke, ktorá spolu so svojím manželom a už dospelými deťmi z prvého manželstva v plnej miere podporila svoju „nevlastnú“ mladú nevestu, mamičku maličkých detí, o ktoré sa v čase liečby starali, a to s prísľubom neobmedzeného času, čím jej darovali čas bez tlaku a stresu, s možnosťou sústrediť sa výhradne na liečbu. Darovali jej možnosť oprieť sa o nich. A darovali jej svoju dôveru – v jej silu vyliečiť sa.

Podarilo sa aj vám vyhrať nad závislosťou blízkeho či dokonca vlastnou? Podeľte sa o svoj príbeh s ostatnými a pošlite nám ho na lesk@lesk.sk. Zverejnený príbeh odmeníme vecnou cenou.

Konečne nepije: Skutočné príbehy žien mužov alkoholikov

Výber pre vás

Konečne nepije: Skutočné príbehy žien mužov alkoholikov

Súvisiace články

Skutočný príbeh čitateľky: Pravá láska prišla po štyridsiatke

Krutý osud čitateľky: Prišla o manžela aj o dve malé dcérky!

Skutočný príbeh: Nevedela som, že som tehotná!

Výber pre vás