Prečo ste Slovensko vymenili za Austráliu?

Mal som na to veľa dôvodov. Chcel som vidieť svet, rozhodovať sám o tom, čo chcem robiť. Jednoducho som sa cítil stiesnený, kontrolovaný a obmedzovaný v súkromnom živote a v práci. Pracoval som vtedy na patológii v Nitre a potreboval som dýchať.

Cestovanie ma vždy lákalo, takže túto myšlienku som nosil v hlave dlho, už som musel len presvedčiť manželku. Trvalo to niekoľko rokov. Austráliu sme si vybrali preto, lebo sme chceli ísť čo najďalej. Rozhodujúce bolo aj to, že sme vedeli, že práve tam je rozvinutá prisťahovalecká politika, že sa o nás postarajú a neostaneme na ulici.

Svoje zohralo aj tamojšie príjemné podnebie. S čím ste odchádzali?

S 300 markami, 100 americkými dolármi, dvoma kuframi, s manželkou a sedemročným synom. Nemohli sme nič vyniesť. Okrem najdôležitejších vecí sme si do auta zbalili aj rodné listy a ostatné potrebné doklady. Odchádzali sme akoby na dovolenku, z ktorej sme sa už nevrátili. V Sydney ste teda začínali od nuly.

Po príchode sme bývali v prisťahovaleckom centre, kde sme dostali čiastočne zariadený byt. Keďže moja angličtina bola vtedy takmer nulová a kvalifikáciu mi neuznali, musel som sa naučiť jazyk a obnoviť si vzdelanie. Bolo to mimoriadne náročné a trvalo mi to tri a pol roka.

Manželka začala pracovať ako prvá, ja som sa najskôr uplatnil ako ošetrovateľ v nemocnici. Syn sa adaptoval tiež pomerne dobre. Jazyk sa na neho lepil, ani sám nevedel ako. Dokonca dodnes nemá žiaden akcent. Trvali sme však na tom, aby vedel aj po slovensky.

Ako malý chlapec sa nechcel líšiť od ostatných, preto na verejnosti odmietal hovoriť po slovensky, dnes je nám vďačný za to, že pomerne slušne týmto jazykom hovorí. Kedy ste sa v Austrálii začali cítiť ako doma?

Rozhodujúce boli dva faktory. Po prvé, keď sme mali vlastnú strechu nad hlavou. Po štyroch rokoch od príchodu sa nám podarilo postaviť si dom. Po druhé, keď som absolvoval všetky skúšky a po vyše troch rokoch som sa mohol uplatniť ako lekár.

Prešiel som všetkými oddeleniami, až som nakoniec skončil na súkromnej kožnej patológii. Veľmi príjemné poznanie bolo, že len čo som tieto náročné testy zvládol, kolegovia nerobili žiadne rozdiely a bol som jednoducho jedným z nich.

Vedeli, kde je Slovensko?

Spočiatku nemali ani tušenie a mýlili si to s Juhosláviou. Československo niektorí poznali. Neskôr si to začali mýliť so Slovinskom. Dnes však všetci vedia, že si na to potrpím, a tak sú oboznámení s tým, že pochádzam z najkrajšej krajiny v Európe. (úsmev)

Čím vás kožná patológia dostala?

V Austrálii je veľmi silné slnko, ktoré spaľuje kožu, a ja vlastne z toho žijem. Koža starých austrálskych farmárov vyzerá neskutočne, je spečená, majú veľa znamienok a hlbokých melanómov. Ja sa špecializujem práve na melanocytické kožné nálezy.

V práci šéfujem pomerne veľkému oddeleniu, kde je dvadsaťdva lekárov a denne dostávame 400 až 700 vzoriek, ktoré diagnostikujeme a popísaný nález odosielame do 24 hodín. Napriek tomu som za tie roky nevidel dva rovnaké melanómy. Okrem toho je to pomerne pohodlný život lekára. Nie sú tam služby, mám voľné víkendy, dostatok dovolenky, a keď popoludní odídem z pracoviska, vypínam a už sa prácou nezaoberám.

Idete verejnosti príkladom a pred ostrým slnkom sa starostlivo chránite?

Áno, používam faktor 50, nosím šiltovku a ľahké oblečenie s dlhými rukávmi, aby som sa nespálil. Spálenie, keď sa vytvoria pľuzgiere a odchádza koža, je rizikové zvlášť v mladosti pred pubertou. Následky sa môžu prejaviť aj o 20 rokov neskôr.

Má vôbec zmysel, ak sa niektorí natierajú olejom s ochranným faktorom napríklad 3?

Ak by si ten človek nedal na seba nič, môže byť na slnku v Austrálii len zhruba 10 minút. Ale s trojkou môže byť trikrát dlhšie. Ak však ostane dlhšie ako pol hodiny, spáli ho, akoby na sebe nič nemal.

Aké je podľa vás slnko na Slovensku?

Veľmi príjemné. Vôbec nie je silné. Tu opaľuje pekne do čokoládova.

U protinožcov je pomerne početne zastúpená aj slovenská komunita. Navštevujete ju?

Keď sme tam prišli, chodievali sme do tejto komunity. Je tam aj slovenský kostol, každú nedeľu jedna rodina varí obed pre všetkých, zíde sa tam asi 50 ľudí. Navonok je to veľmi pekné, lenže ľudia sú stále len ľudmi a slovenská závisť je všade. Dokiaľ sme nemali vôbec nič, každý bol milý. Keď sa nám začalo dariť, prestali sme byť pre nich zaujímaví.

Vrátili by ste sa natrvalo späť na Slovensko?

Rád sem prídem, chodievam každé leto, ale natrvalo by som sa už nevrátil. V Austrálii je iná životná úroveň a to, čo robím, je tam oveľa lepšie zaplatené ako tu. Mám tam pomerne slušné postavenie a ohodnotenie. Srdce mi krváca, keď musím odtiaľto odchádzať, ale hovorím, že sa vraciam domov do Austrálie. Keď vystúpim z lietadla a v hale sydneyského letiska kráčam po modrom koberci, akoby mi to napovedalo: Vitaj doma!

Kožný patológ Peter Burda sa už z dovolenky nevrátil

Výber pre vás

Kožný patológ Peter Burda sa už z dovolenky nevrátil

Súvisiace články

Psychoterapeut Vladimír Savčenko: Hovorte o sexe

Toni Braxton: Bojím sa, že som zabudla, ako sa randí

Výber pre vás