Je vám galantnosť blízka odmalička?

– Otec bol zdvorilý, jemný džentlmen. Do práce nosil oblek s kravatou, a keď išiel v sobotu kúpiť noviny, obliekol si sako. Večerali sme spolu za okrúhlym stolom, pod obrusom sme mali molton, čo je plstená podložka, ktorá tlmí údery pohárov a príborov, denne som si musel čistiť topánky. To formovalo môj vzťah k etikete. Bol a dodnes som galantný, pozorný a empatický. Nedávno mi na stretnutí z gymnázia spolužiačka pripomenula historku. Odpadla nám hodina, a tak sme šli do parku. Bavili sme sa, keď zrazu vták zanechal na pleci spolužiačky bielu stopu. Priskočil som k nej a okamžite som jej to očistil. Opýtala sa ma: „Čo urobíš s tou vreckovkou?“ „Vyhodím ju. Správny džentlmen vždy nosí dve.“ Zostalo mi to doteraz, nosím so sebou vždy dve vreckovky. Čo ak by žena potrebovala pomôcť?

Aj vaše deti ste učili etikete?

– To je moja slabá stránka. Keď bol môj syn v puberte, správal sa nemožne, chodil neskoro domov, v nadmernom množstve pil pivo, začal fajčiť. Mal šestnásť a pol roka. Pri jednej pravidelnej rannej dramatickej výmene názorov som doňho hodil hrnček s kávou. Uhol sa a odišiel. Odišiel z domu, a to doslova. Roky som ho nevidel. Len z počutia sa mi o ňom občas niečo donieslo.

Polepšil sa? Čomu sa venuje dnes?

– Na konzervatóriu vyštudoval herectvo, na FAMU réžiu hraného filmu. Nedostal odo mňa ani korunu. Raz mi prišiel list zo Sarajeva. Vtedy zúrila vojna v Bosne. Sarajevo denne bombardovalo srbské delostrelectvo. Rok a pol tam žil. Natočil tam svoj prvý film Mladí muži spoznávajú svet. O tom, ako prežívajú svoj každodenný život a svoje prvé lásky jeho rovesníci v meste, kde mohli denne prísť desaťkrát o život. Film sa premietal na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch, a keď som sedel v hľadisku s prezidentom Václavom Havlom a bežali záverečné titulky, tiekli mi slzy. Bol som naňho hrdý, ako sa dokázal premeniť z pubertiaka na zodpovedného a vzdelaného muža iba svojím pričinením. Veľmi som si ho začal vážiť. Neskôr sme si Etiketa je životný š Ladislav Špaček: „Václav Havel sa nevedel hádať.“ k sebe našli cestu a dnes sme najväčší kamaráti. Televízny seriál Etiketa režíroval práve on.

Takmer 11 rokov ste pôsobili po boku Václava Havla. Ako si spomínate na svoje začiatky na Hrade?

– Nebolo to jednoduché. Keď prišiel jedného novembrového večera v 1992 prezident Václav Havel do televízie, kde som robil šéfa domáceho spravodajstva, a po chvíli rozhovoru mi ponúkol, aby som preňho pracoval ako hovorca, neváhal som ani desať sekúnd. A to som nemal povesníci tuchy, čo ma čaká, čo musím vedieť, ako sa zmení môj život. Veľa sme cestovali, bolo nutné svetu predstaviť novú Českú republiku. Začiatky boli ťažké, musel som si zvyknúť na Václava Havla, na jeho zvyky, povahu, denný rytmus. V noci pracoval, nezriedka mi telefonoval o tretej ráno a pýtal sa ma, čo si myslím o jeho poslednom nápade. Mal neutíchajúcu energiu, takmer vždy dobrú náladu, bol vtipný a bola radosť preňho pracovať, i keď som večer vyčerpaním padal do postele.

Ako si na túto spoluprácu spomínate s odstupom času?

– Dala mi toľko, že na to nemôžem nikdy zabudnúť. Bol som pri tom, keď sa rozdelil štát, keď sa utvárali princípy demokracie, nové demokratické inštitúcie, vstupovali sme do NATO a Európskej únie, bol som pri všetkých dôležitých politických rokovaniach doma i v zahraničí. Reprezentoval som v médiách najvýznamnejšiu českú osobnosť moderných dejín, bola to obrovská zodpovednosť. Zažíval som také dojemné pocity hrdosti, keď som na námestiach v Brazílii, Indii alebo na Novom Zélande počul davy skandovať Havlovo meno. Je symbolom pádu komunizmu v Európe a je len hanbou výboru Nobelovej ceny mieru, že ju Václav Havel nedostal.

Ako dieťa som si denne musel čistiť topánky.

Dal si prezident od vás vždy poradiť?

– Václav Havel sa nevedel hádať. A preto ani my, jeho spolupracovníci, sme sa s ním veľmi nehádali. Predniesli sme svoje odporúčania a bolo na ňom, aký variant si vyberie. On niesol svoju kožu na trh, nie my, tiché postavy v pozadí.

Vďaka tejto robote ste navštívili takmer 60 krajín sveta. V ktorej z nich by ste chceli žiť?

– Navštívil som skutočne všetky svetadiely, ale nie ako obyčajný turista, ktorý si môže v šortkách pozerať pamiatky, dať si v kaviarni kávu... Rútil som sa mestom limuzínou z letiska do kráľovského alebo prezidentského paláca, čítal som podkladové materiály a len občas som pozrel z okna a prekvapene som si povedal: To je krásne mesto, čo to je? Buenos Aires? Montevideo? Napríklad počas štrnásťdňovej cesty po južnej Amerike sme mali sedemnásť preletov. Potom už skutočne neviete, kde ste, a musíte sledovať papiere, aby ste na tlačovej konferencii neurobili chybu. Napriek tomu si pamätám na niektoré krajiny, ktoré sa mi vryli do pamäti a kde by som mohol žiť. Určite je to Amerika, teda New York, ktorý je mixom všetkých svetových kultúr, potom Nový Zéland, ktorý má najkrajšiu prírodu na svete, východné pobrežie Austrálie má zas najkrajšie more plné koralov a farebných rýb, ale i Argentína, kde je najlepšie víno, čo je môj veľký koníček.

Akého nehorázneho faux pas ste boli svedkom?

– Ľudia si často myslia, že najhoršie faux pas je napríklad nôž v ústach, ale etiketa nie je len o pravidlách. Je to životný štýl. Najhorším priestupkom je bezohľadnosť, nedostatok empatie a taktu. Keď mamička hovorí sedemročnému chlapčekovi pri nastupovaní do električky, aby sa ponáhľal, lebo vidí, že vedľajšími dverami nastupuje starý pán o palici a vnútri je len jedno voľné miesto. To je najhorší prehrešok slušnosti v ľudských vzťahoch.

3 naj Ladislava Špačka

Najväčší strach: Že by sa mi prestali páčiť ženy.

Najpohodlnejšie oblečenie: Džínsy, sako a košeľa bez kravaty.

Ladislav Špaček: Václav Havel sa nevedel hádať

Výber pre vás

Ladislav Špaček: Václav Havel sa nevedel hádať

Súvisiace články

VIDEO – Spoveď modelky Krainovej: Otec ma zrážal k zemi!

Dominika Cibulková: Čo ma udržuje vo forme?

Spoveď Banášovej: Prehovorila aj o vzťahu s Modrovským

Výber pre vás