Čudovali by ste sa, aká je tá hranica tenká. Barónov Prášilov, ktorí už vlastným klamstvám aj sami uverili, sú medzi nami stovky.

Lenku poznali všetci ako utáranú blondínku, ktorá si človeka dokázala získať svojím štebotavým hláskom. V partii bola obľúbená, lebo sa vždy úprimne zaujímala o problémy druhých. Vyzeralo to tak, že by sa pre nich aj rozkrájala, keby bolo treba. Historky o tom, že jej brat sa zaplietol s mafiou a na tele má vypálený mafiánsky znak, boli síce na hranici uveriteľnosti, no nikto si z nich ťažkú hlavu nerobil.

Nikoho to neobťažovalo ani neprekvapovalo. Neskôr sa jej príbehy a ich dramatickosť stupňovali. Jeden týždeň bola Lenka smrteľne chorá, druhý týždeň sa kamarátkam zdôverila, že prekonala rakovinu kože, tretí týždeň riešila, že ju týra priateľ. Všetky príbehy mali jedno spoločné. Lenka v nich vystupovala v úlohe obete. Jej priatelia tušili, že to vymýšľanie rozprávok nemá veľa spoločného s realitou, no nikto ju s pravdivosťou jej tvrdení nekonfrontoval.

Veci sa zmenili, keď opustila dlhoročného priateľa a začala si románik s Jozefom, bratom svojej kamarátky. Lenže kým Lenka bola po uši zaľúbená, Jozef si chcel iba užívať. Nevedel si predstaviť, že by mal mať seriózny vzťah s osobou, ktorá si tak strašne vymýšľa. A čím menej pozornosti jej venoval, tým viac sa zhoršoval stav jej mysle a vnímania reality. V hlave mala vybásnenú veľkú lásku. Aby našla ospravedlnenie pre milencov nezáujem, začala vyhlasovať, že za to môže jeho rodina, ktorá je proti tomu, aby boli spolu. To už sa Jozefovej sestre nepáčilo.

Lenka v tomto chaotickom období zmenila aj prácu. Ako sa dalo predpokladať, príbeh, ktorého hrdinkou bude opäť ona, sa začal odvíjať aj na novom pracovisku. Tam ju mal podľa jej slov sexuálne obťažovať jeden z kolegov. Nad tým už väčšina kamarátov len prevracala oči. Lenka zrejme tušila, že jej život postavený na klamstvách je tanec na tenkom ľade. A asi už aj videla, že ten ľad začína pomaly praskať. Mávala záchvaty afektu a jej nálada skákala ako jojo. Cítila, že stráca oporu kamarátov, a tak pomaly haslo v jej očiach aj nadšenie pre túto inštitúciu. Koniec koncov, jediné, na čom jej v tom období naozaj záležalo, bola láska k jej Jozefovi.

Nevyvíjala sa však podľa jej predstáv, preto potrebovala iný spôsob, ako zaujať. Po sérii vlastných tragických okolností, o ktorých rozprávala ostatným, sa rozhodla spestriť vymyslenými príbehmi aj životopisy svojich kamarátov. Tí však už mali jej historiek plné zuby. Rozhodli sa, že si to s ňou raz a navždy vyjasnia. Jedného dňa na ňu počkali na mieste, kadiaľ chodila pravidelne z práce.

Lenka sa možno správala občas ako blázon, ale v daný deň musela tušiť, že sa na ňu niečo chystá. Zavolala otcovi, či nemá chuť na prechádzku. Že by sa mohli spolu porozprávať. Lenže skôr než prišli domov, narazili na Lenkiných kamarátov, ktorí chceli vysvetliť veľa nepríjemných otázok. Otec sa snažil do diskusie vstúpiť a zastať sa svojej dcéry. Keď sa ho však spýtali, či je on ten otec alkoholik a či svoju dcéru týral, ako im Lenka hovorila, zalapal po dychu. A Lenka? Tá sa ich snažila prekričať infantilným argumentom:

„Oco, nepočúvaj ich, oni klamú...“ Ako pokračoval rozhovor medzi Lenkou a jej otcom, nevieme. V ten deň sa však na ňu definitívne vykašľal aj milovaný Jozef. Peklo, ktoré prežívala, ju priviedlo k obľúbenej demonštrácii zúfalstva: pojedla všetky tabletky, čo doma našla, a čakala na svoj koniec. Ešte predtým, ako správne predpokladáte, stihla zavolať jednej zo svojich (bývalých) kamarátok, ktorá zalarmovala záchranku. A rozprávke je koniec. Odvtedy o nej už nikto nepočul. Odsťahovala sa a bývalých kamarátov už nekontaktovala.

Možno sa vám už stalo, že ste spoznali niekoho, kto na vás pôsobil ako šarmantný človek, s oslňujúcimi životnými príhodami, ktoré by vydali na tri hollywoodske filmy. Lenže bola to všetko skutočnosť alebo ste mali šťastie na mýtomana, teda chorobného klamára? Áno, sme len ľudia, každý občas zaklame. Ako hovoril český psychiater MUDr. Plzák, niektoré druhy klamstiev môžu byť prospešné pre obe strany, pre klamára aj klamaného. K tomu ťažko zaujať objektívne stanovisko. Čo však vnímame jasne, to je rozdiel medzi klamstvom, ktoré má zabrániť napríklad tomu, aby sa niekto urazil, a klamstvom, na ktorom si niekto postaví život.

Tých druhých psychológovia občas označujú za mýtomanov. Môže ísť o obsedantno-kompulzívnu pohnútku vymýšľať si klamlivé skutočnosti. Najčastejšie sa vyskytuje medzi hysterickými a inak duševne chorými ľuďmi, no nie je to pravidlo. Mýtomanov nájdete aj medzi ľuďmi s veľkou predstavivosťou a mimoriadnymi fabulačnými schopnosťami. Neklamú preto, aby niekomu uškodili, no predsa sa im to nechtiac často podarí.

Vynecháme mýtomanov mužov, ktorých sme stretli na ceste životom a ktorí nám porozprávali veci, aké papier neznesie. Patologickí klamári, respektíve ich sofistikovanejšia verzia rozprávkari, majú hviezdne zástupkyne aj medzi nami dievčatami. Taká Miška napríklad. Keby ste ju poznali, neuveríte.

Do tridsiatky to všetko odsýpalo ako z románu. Mala charizmatického partnera Ivana, ktorého milovala a ktorý miloval ju. Mala zamestnanie, o ktorom väčšina kamarátok hovorila ako o práci snov. Bola krásna a vďaka Ivanovi aj finančne zabezpečená, spoločenská, mala prehľad a zmysel pre humor. Mala kopec priateľov z najrôznejších spoločenských vrstiev, ktorí sa s ňou radi stretávali.

Až raz. Milá pekná Miška spoznala cudzinca Juana. Neskutočne atraktívneho cudzinca Juana. Bol síce nižšej postavy, no jeho umenie zvádzať bohato vynahradilo chýbajúce centimetre. Po rokoch ustáleného vzťahu v jedno popoludnie podľahla jeho vzletným rečiam a prvýkrát bola Ivanovi neverná. Prekvapilo ju, aký bol Juan v posteli dobrý. A tiež to, že necítila hanbu, keď sa vracala z jeho, nazvime to náruče do spoločnej domácnosti k svojmu partnerovi. Kým prišla polnoc, pomilovala sa aj s ním.

V pohode, vášnivo, ako sa patrí. Kým jej Ivan sladko spal, jej myšlienky ju držali v bdelom stave. Myslela na jediné, kedy opäť uvidí Juana. Po mesiaci dvojakého života vedela dve veci: 1. Juan je oveľa lepší milenec než Ivan. 2. Ivan sa o Juanovi nikdy nesmie dozvedieť. Hovorila si, že živelný sex predsa nevymení za istotu, ktorú mala v Ivanovi a v jeho kreditných kartách. Po dvoch mesiacoch rozum mierne ustúpil do úzadia a všetko bolo inak. Juan sa stal pre Mišku drogou, bez ktorej nemohla byť. Robili to stále, všade, aj u nich doma. Niekoľkokrát ich Ivan takmer prichytil. Po troch mesiacoch sa už nedalo prehliadnuť, že sa s Miškou niečo deje. Juan jej sľuboval hory-doly, ak opustí Ivana. Ten cítil problémy a začal byť podozrievavý.

Miška nevedela, čo robiť. Začala sa zamotávať, a keď hrozilo, že by mala byť konfrontovaná so skutočnosťou, dostala žalúdočný záchvat. Po štyroch mesiacoch sa rozhodla pre radikálne gesto. Odsťahovala sa zo spoločnej domácnosti so slovami, máš na mňa málo času, myslím, že to už nie je láska, dajme si pauzu a uvidíme. Nevedela si predstaviť, že by mu povedala pravdu o inom mužovi, božskom opálenom milencovi. Dúfala, že ak si Ivana úplne nepohnevá, možno by jej mohla zostať k dispozícii aj nejaká kreditka... A tak Miška klamala. Ivanovi, rodičom, kamarátom a dokonca aj Juanovi, ktorý nerozumel, prečo s ním nechce ísť do spoločnosti, keď už s ním býva.

Musela vymyslieť plán, ako žiť s Juanom, no zároveň zabrániť možnosti, aby ju s ním videli Ivanovi kamaráti. Plán, ako neklesnúť v životnom štandarde, na ktorý bola zvyknutá. Tvrdý oriešok vyriešila bystro a rafinovane: Ivanovi a priateľom oznámila, že odchádza žiť do iného mesta, kde dostala dobrú pracovnú ponuku. Zároveň Ivana so slzami v očiach poprosila o pôžičku. Nie pre seba, samozrejme, ale jej otec umiera na rakovinu a potrebuje mu dať peniaze na liečbu. Ivan, ktorý mal Miškinu rodinu rád, nevidel dôvod jej neveriť. Rovnako ako ďalší priatelia, ktorí verili každému jej slovu. A tiež ako rodičia, ktorí jej dali peniaze na nový začiatok, keď im oznámila, že vzťah s Ivanom stroskotal na jeho neverách a nezáujme o ňu.

Viete, čo je najstrašidelnejšie? Že Miška si už ani nepamätá, komu čo narozprávala. Behá po svete ako srna a podľa jedného pracuje v zahraničí, podľa druhého trpí nepríjemnou chronickou chorobou a chodí po lekároch, no a podľa tretieho sa stará o svojho smrteľne chorého otca.

Miška je učebnicovým príkladom ľudí z rodu barón Prášil – najprv upútať pozornosť alebo získať obdiv okolia, a keď všetko zlyhá, aspoň vyvolať súcit. A vymýšľať, vymýšľať, vymýšľať do bezvedomia. Mimochodom, typický literárny mýtoman skutočne inšpiroval lekárov pri názve diagnózy. Syndróm baróna Prášila sa nazýva aj Münchhausenov syndróm.

Pacient si vytvára pavučinu klamstiev, no jeho cieľom je predstierať rôzne ochorenia. Ľudia postihnutí touto poruchou sú schopní pichnúť si pod kožu benzín alebo aplikovať si stolicu do oka, nechávajú sa operovať, len aby boli zaujímaví. V Česku riešil súd minulý rok prípad Antonína Steckera, ktorý sa liečil na najrôznejšie choroby v nemocniciach po celej republike a v priebehu troch rokov tam strávil 807 dní! Nakoniec varovanie. Naozaj dobrí klamári majú niekoľko spoločných vlastností:

• Predstavivosť, nápaditosť, rýchle reakcie, schopnosť improvizácie

• Vysoké sebavedomie, šikovnosť presvedčiť okolie o pravdivosti slov aj o svojej bezúhonnosti a čestnosti

• Nápadne časté uhýbanie pohľadom alebo príliš priamy pohľad, pri ktorom klamár mierne žmurká

• Ak je klamár vopred pripravený, hovorí tak rýchlo a plynule, ako by nehovoril ani vtedy, keby neklamal

• Zrenice sú pri klamstve rozšírené

• Zášklby tváre, ktoré netrvajú viac než pätinu sekundy a takmer ich nevidíte Tak do úspešného odhaľovania! Nech sa vám sexi klamári a zradné klamárky vyhýbajú oblúkom.

Ľudia z rodu Barón Prášil: Čoho sú schopní veční klamári

Výber pre vás

Ľudia z rodu Barón Prášil: Čoho sú schopní veční klamári

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Jeho nevera zničila našu lásku

Fabulujem, teda som: Ako sa žije s chronickým klamárom?

Môj chlap bol niekto úplne iný: Vedeli to všetci, len ja nie!

Výber pre vás