Bývali sme v meste a babka pracovala ako kuchárka na základnej škole. S dedkom však nemali najlepší vzťah, bil ju a veľakrát sa hádali dlho do noci. Pamätám si na to, akoby to bolo len pred pár dňami – raz ju tak nešťastne udrel, až babka upadla do krátkeho bezvedomia. Vtedy som utekala za mojou mamou, aby volala pomoc. Našťastie sa mame podarilo babku prebrať. Dedkovi sme sa však báli dačo vytýkať, on bol taký, že by dokázal udrieť každého – vždy si myslel, že pravdu má výhradne on a nikto sa nemá do nikoho pliesť. Nechali sme to tak.

Babka nám každú stredu nosila buchtičky alebo iné sladké koláčiky. Keď prišla, hodili sme sa jej okolo krku, bozkávali ju a vždy sme boli rady, že je s nami. Jedného dňa sa však zo školy dlho nevracala. Začala som sa o ňu báť. Mala som len desať rokov a už som vyhlásila rodinné pátra­nie. Mama ihneď volala na políciu, lenže starká bola príliš krátko nezvestná, aby ju hľadali. S mamou sme sa obliekli a išli sme babku hľadať samy. Môj ujo povylepoval plagátiky s babkiným menom a fotkou a za informácie o nej sľúbil aj finančnú odmenu. No nenašli sme ju.

Domov sme prišli s mamou uplakané, no stále sme dúfali, že babka sa azda dovtedy vrátila. Doma však stále nebola... Telefón vypnutý, ani jedna správa od nej. V tú noc a aj ďalšie sme s mamou veľa plakali. Dedko len prišiel a povedal so slzami v očiach, že ho to celé mrzí, lebo je možné, že odišla práve pre tie bitky a zvady! Síce sme ho v tej chvíli aj ľutovali, no ja som mala na dedka svoj názor. Vedela som, že babka určite odišla pre neho. Mesiace utekali ako voda a babky nikde. Už sme nedúfali, že ju ešte niekedy uvidíme, no stále sme chodili v nedeľu na omše a modlili sa, aby sa vrátila domov.

Keď som bola dospelá, odišla som s kamarátkami na výlet do Prahy. Veľmi som sa tešila, bolo to moje vytúžené mesto. Každý deň sme chodili do istej reštaurácie obedovať, kde sa mi jedna pani veľmi podobala na moju babku. Tak som sa v jeden deň prihovorila neznámej a preverovala si otázkami, či je to skutočne ona. Opýtala som sa jej na rodinu a priznala sa, že ju opustila a prišla sem pracovať. Tak som jej povedala niečo o sebe a spomenula aj to, že keď som mala osem rokov, môj dedko bil babku a stále sa hádali, až babka zmizla. Ona na mňa civela, doteraz ten pohľad mám pred sebou. Spýtala sa ma, ako sa volám, ako sa volala moja mama za slobodna, a keď som jej to povedala, usmiala sa: „Ja neverím, Milka, ja som tvoja babka...!“ Objali sme sa tak, ako keď som bola malá a starká chodievala za nami domov, a poplakali sme si.

Vysvetlila mi, že nechcela, aby sme sa o ňu báli, vraj nám napísala aj list, kde všetko vysvetlila. List sme za tých 8 rokov nikdy nenašli, nečítali, napadlo mi, že určite ho dedko čítal a nechcel nám nič povedať. Mame som ihneď volala, že som našla babku v Prahe, ale tá mi neverila. Na druhý deň mama pricestovala za mnou a s babkou sa stretli. Babku sme prehovárali, aby sa vrátila domov, ale nechcela. Prišla až o pár rokov, keď dedko zomrel. Som rada, že je opäť s nami, a mrzí ma, že mala taký ťažký život, ktorý ju prinútil nás vnúčence i celú rodinu opustiť.

Neuveriteľný príbeh, ktorému sa nám chce veriť, lebo sa skončil tak šťastne! Babka Emília to riešila naozaj neštandardne, keď zmizla bez slova, ale možno nevedela, ako to inak urobiť. Náhodné stretnutie ich dalo opäť dokopy a po dedkovej smrti už hádam žiadne zmiznutia nehrozia. Dúfame, že si tie stratené roky vynahradia a nájdu šťastie spoločne ako rodina.

Manžel ju často týral a bil, ale jedného dňa si povedala dosť: To, čo urobila, vyrazilo dych celej rodine

Výber pre vás

Manžel ju často týral a bil, ale jedného dňa si povedala dosť: To, čo urobila, vyrazilo dych celej rodine

Súvisiace články

Viera žila v ideálnom manželstve, až kým neodhalila krutú pravdu: Muž ju podviedol, ale to nebolo všetko

V detstve zažila peklo, ale to najhoršie prišlo, až keď si našla frajera: Neskutočné, čo s ňou robil...

Máriova priateľka sa začala správať čudne: Vliezol jej do mobilu a... Tie správy ho celkom vykoľajili!

Výber pre vás