Môj príbeh sa odohral už pred nejakým časom. Som aktívny bežec, zúčastňujem sa rôznych bežeckých súťaží. Už od desiatich rokov som sa venoval atletike, je to moja vášeň. Venujem tomu pomerne dosť času a nebolo to inak ani v osudný večer. Bol som po náročnom tréningu, keď som sa pri aute ešte zarozprával s kamarátom. Asi som nerozmýšľal, ale tašku cez plece so všetkými dokladmi som nechal na streche auta. Absolútne mi to nedocvaklo. Mobil som mal vo vrecku, a tak som pokojne nasadol do auta a odišiel. Domov som to mal ešte poriadny kus cesty, keďže pochádzam z dediny a tréningy som mával vo vzdialenej časti mesta. Zničený a umorený som prišiel domov, ledva som držal otvorené oči. Stále mi nič nechýbalo.

Vtom mi začal vyzváňať mobil. Pri pohľade na displej som zmrzol – volala mi polícia. Nerozumel som, čo by mohli chcieť. „Dobrý deň, pri telefóne polícia Slovenskej republiky. Nechýbajú vám doklady?“ Akosi som stratil reč a v tej chvíli som vážne nevedel, kde ich mám. „Nie, teda... neviem o tom,“ zahabkal som. „Takže máte svoju peňaženku, občiansky aj vodičský preukaz pri sebe?“ Začal som sa obhliadať po taške a vtom mi to došlo, že som ju asi stratil. „Nemám,“ povedal som mu.

„Istá mladá slečna našla vašu tašku aj s nemalým finančným obnosom,“ oznámil mi spokojne policajt na druhej strane. Vydýchol som si. To je zázrak! „Ďakujem, ďakujem vám veľmi pekne!“ celý šťastný som vychrlil do telefónu. „Neďakujte mne, ale tej milej slečne. Na vašom mieste by som jej z tých peňazí dal aspoň ‚dvacku‘ ako vďaku, že to priniesla k nám. Bola to veľmi sympatická mladá dáma,“ dokončil policajt.

Po takom preslove mi to nedalo, musel som si vypýtať jej číslo, ktoré mi, našťastie, policajt nadiktoval. Neváhal som a hneď som jej telefonoval, najskôr som vykal, no vysvitlo, že je odo mňa len o 3 týždne mladšia, tak sme si vzápätí potykali. Chcel som sa s ňou stretnúť osobne a poďakovať, že mi ušetrila balík peňazí a kopec vybavovania po úradoch kvôli dokladom. Najprv nechcela, zdráhala sa, ale nakoniec sa dala obmäkčiť na stretnutie.

Zišli sme sa na druhý deň v meste – už na prvý pohľad mi vyrazila dych – bola naozaj krásna. Z reči vysvitlo, že tašku objavila ležať na ceste – určite sa musela zošuchnúť zo strechy v zákrute. Nešlo mi do hlavy, čo robila mladá slečna vonku tak neskoro večer. Vyzvedal som, lebo ma zaujala. Svojou odpoveďou si ma hneď získala – bola si zabehať. Ja som si dal obed, ona len ľadový čaj, absolútne skromná, čo sa mi na nej tiež veľmi páčilo. Výborne sme sa bavili a asi po dvoch hodinách sme sa rozlúčili. A mne sa už vtedy nechcelo od nej odchádzať...

Našťastie sa to neskončilo jedným stretnutím. Neustále sme boli v kontakte – či už cez SMS alebo internet. Písali sme si, a keď nám to nestačilo, začali sme sa pravidelne stretávať a náš vzťah postupne prerástol v lásku. Je to neuveriteľné, ale sme spolu už päť rokov a v septembri budeme mať svadbu. Touto cestou sa chcem poďakovať pánovi policajtovi, ktorý mal v ten večer službu, a takisto osudu, ktorý mi do cesty priniesol tú najúžasnejšiu ženu pod slnkom.

Nečakanú lásku, ktorá vznikne úplne neplánovane, vždy veľmi prekvapuje a vnímame ju ako osudovú. Matúš má určite pocit, že musel stratiť tašku s osobnými vecami, aby stretol svoju ženu snov. A to nielen vizuálne, ale dokonca mala aj rovnakú záľubu – beh! Nečudo, že čoskoro ich čaká svadba! My držíme palce, nech sa im darí v ďalšom spoločnom živote.

Matúš prezradil, ako našiel svoju osudovú ženu: V živote by mi nenapadlo, že ju spoznám práve takto!

Výber pre vás

Matúš prezradil, ako našiel svoju osudovú ženu: V živote by mi nenapadlo, že ju spoznám práve takto!

Súvisiace články

Ivetin príbeh vháňa slzy do očí: Mama ju zavrhla kvôli manželovi, ale taký koniec veru nikto nečakal...

Dušan bol bláznivo zamilovaný, ale opustila ho: Z trucu sa oženil s inou, po rokoch zažil veľké prekvapenie

Milovala sa s mužom, ráno prišiel šok: Otvorila skriňu a našla tam... Fú, dodnes sa z toho nespamätala!

Výber pre vás