S Vladom sme sa vzali v roku 1987. Bol o 18 rokov starší, ale vtedy sme to neriešili. Nebola móda mladších a atraktívnych partneriek... Jednoducho v našom prípade prišla láska. Každý z nás mal už jeden vzťah za sebou. Ja som deti nemala a Vlado bol už dedkom. Po svadbe sme si prena­jali malý bytík na Žižkove v Prahe, dovtedy som žila na Slovensku.

Zamestnala som sa na úrade, kde sme hľadali prácu pre spoločensky neprispôsobivé osoby. Práca ma napĺňala a bavila. K tomu som aj upratovala, peniažky sa hodili. Bytový problém sme vyriešili kúpou malinkého domčeka za Prahou, ktorý sme si prestavovali bez pôžičiek, len z výplaty a zo zálohy, tak, ako sa nám páčil. Boli sme chudobní a veľmi skromní, ale mali sme sa veľmi radi.

Desať rokov po našej svadbe sme prvýkrát vycestovali na exotickú dovolenku do Dominikánskej republiky. To bolo niečo! Tam som si urobila i potápačský kurz. Čisté a priezračné more siedmich farieb nám proste učarovalo. A tak sme začali cestovať. Každý rok sme podnikali exotické cesty. Okrem roku 2004, keď mu ako nefajčiarovi diagnostikovali rakovinu pľúc. Po operácii a bez nutnej následnej liečby sa zotavil a život šiel ďalej...

Vlado miloval Thajsko, kde sme boli 5-krát a vždy na mesiac. Prešli sme azda všetky ostrovy a ostrovčeky v Thajskom zálive i v Andamanskom mori, kam veľa turistov nejazdí. Navštevovali sme miestne dedinky, hovorili s domorodcami. Po návrate z cesty v roku 2010 mu nebolo dobre. Diagnóza bola neúprosná. Vrátila sa mu rakovina pľúc. Bojoval a dúfal v uzdravenie dva roky. A ja spolu s ním. Ale nakoniec mi lekárka oznámila, že už nemôžu Vladovi pomôcť.

Na tú návštevu nikdy nezabudnem. Keď som po tom nepríjemnom rozhovore prišla do izby a Vlado sa ma spýtal, ako dlho bude ešte žiť, zrútila som sa a veľmi plakala. „Neviem,“ odpovedala som. Vtedy mi povedal, že by chcel ísť ešte raz do Thajska a ja som mu sľúbila, že tam určite pôjdeme. Posledné dni trávil so mnou doma. V práci som si vzala mesiac dovolenku. Na otázku známych „Kam tento rok?“ som vravela, že na našu poslednú spoločnú dovolenku.

Bol to smutný týždeň. Vyplakala som sa, keď som sa prechádzala so psíkom. Sedeli sme spolu, púšťali si filmy z dovoleniek... A cestovali. Nikdy nezabudnem, ako ma večer naposledy držal za ruku, hladil mi ju a hovoril, že ma miluje. Keď som ho druhý deň ráno o štvrtej išla skontrolovať, bol už mŕtvy. Odišiel a ja som nebola pri ňom. Ani mi nezazvonil, aby sa rozlúčil (máme poschodový domček a on, pretože už nemohol chodiť po schodoch, spal na prízemí a zvončekom si ma privolával, keď niečo potreboval). Asi je to tak lepšie.

Cítila som sa, ako keby mi odumrela polovička tela. Pohreb bol v deň, keď sme mali osláviť striebornú svadbu. Zrútil sa mi svet, deti sme spolu nemali, ostala som sama. Ale rýchlo som získala pocit, že Vlado je tu so mnou. Raz, keď som bola veľmi nešťastná a mala som nejaké starosti, mi „nejaký hlas“ povedal: „Neboj Míšo, bude to dobré, pomôžem ti...“ Upokojila som sa a, ozaj, dopadlo to dobre. A tak viem, že Vlado je so mnou a pomáha mi, pretože Míšo mi hovoril len on.

V roku 2013 som cestovala do Thajska, aby som splnila sľub, ktorý som dala Vladovi, na ostrovčeky, kde sme boli šťastní. Viezla som so sebou trochu popola a všade som trochu rozsýpala. Šli so mnou aj priatelia. Nakoniec nás cestovalo 24. Odvtedy každý rok organizujem výlety do exotiky pre seba a priateľov. Niekedy cestujeme len štyria, inokedy aj pätnásti. Viem, že Vlado „cestuje“ so mnou a verím jeho radám. Niekto tomu hovorí šiesty zmysel.

O tri roky oznámili krutú diagnózu aj mne

Na jeseň v roku 2015 ma postihla nejaká viróza. Ako každý, snažila som sa s ňou bojovať sama. Lenže boj som nevyhrávala, a tak som navštívila pľúcneho lekára. Ten ma poslal na röntgen a, ejha, bol tam nález. Bol tam i po doužívaní antibiotík a diagnóza bola neúprosná. Rakovina pľúc. Nechcela som tomu veriť, veď len nedávno mi na to umrel manžel! Nasledovalo kolečko nutných vyšetrení. Operáciu mi naplánovali na 21. decembra, ale na budúci rok som pre priateľov zariadila Borneo v termíne od 26. februára. Všetko bolo zaplatené! Tak to azda stihnem, pomyslela som si.

Po operácii som nejaký čas ležala na jednotke intenzívnej starostlivosti. Sestričky sa o nás starali ako o vlastné deti, boli to moje prvé Vianoce, keď sa o mňa niekto staral, aj keď to bolelo. Keď som sa pri vizite 2. januára opýtala lekára, či budem môcť letieť 26. februára na Borneo, povedal mi, že túto otázku by som mala položiť svojmu psychiatrovi. Z nemocnice ma prepustili 4. januára. Našťastie nebolo nutné ďalšie preventívne doliečenie, ako sú chemoterapie a podobne. Chodila som ešte na rehabilitácie a nastúpila do práce. Kolegovia ma šetrili, vedeli, čo som si prežila.

Vo februári som bola pripravená vycestovať na vysnívané Borneo. Celkovo nás bolo 16. Celú dovolenku som nemala žiadne problémy. Absolvovala som všetky výlety a veľmi som sa nešetrila. Po návrate domov som bola na kontrole. Pani doktorka konštatovala, že i keď mala veľké obavy, ako to s mojou dovolenkou dopadne, že som vlastne absolvovala mesačnú rekonvalescenciu a doliečenie a urobila som pre seba to najlepšie, čo som mohla urobiť. Vrátila som sa proste zdravá. A tak verím, že keď sa mi podarilo vyhrať tento boj s chorobou, že vyhrám i celú vojnu...

Muža jej vzala zákerná rakovina: Keď plnila jeho posledné želanie, netušila, že sa stane TOTO

Výber pre vás

Muža jej vzala zákerná rakovina: Keď plnila jeho posledné želanie, netušila, že sa stane TOTO

Súvisiace články

Miloval mačky a chcel, aby tak vyzerala aj jeho manželka! Smutný príbeh mačacej ženy Jocelyn

Tento príbeh vás dojme: Manžel celý život pil kávu so soľou, až po jeho smrti zistila, PREČO

Uff, drsné! Podvedené ženy priznali, ako odhalili partnerovu neveru: TOTO nechce zažiť žiadna!

Výber pre vás