Prežili sme s Tiborom 50 nádherných rokov. Bol to môj životný partner, najlepší priateľ, spriaznená duša. Spoznali sme sa na gymnáziu, bol o rok starší a od prvého ročníka som bola do neho až po uši zamilovaná. Keď sa vrátil z vojenčiny, hneď sme sa vzali a presťahovali sa z dediny do mesta. Usadili sme sa, našli si dobrú prácu aj nových priateľov. Stretávali sme sa s kolegami, varila som pre nich výborné večere, chodievali sme na koncerty, do divadla... Na prvý pohľad nám nič nechýbalo. Ale ja som sa čím ďalej, tým viac trápila.

Nedarilo sa mi otehotnieť. Mestský život sa mi síce páčil, aj s prácou sekretárky som bola spokojná, ale túžila som po bábätku. Tibor na moje pochybnosti reagoval s úsmevom, vraj čo som taká netrpezlivá, sme mladí, nemusíme sa nikam ponáhľať. Presviedčal ma, že je so mnou šťastný, aspoň si takto môžeme dlhšie vychutnávať život vo dvojici. Prečo by sme tvrdohlavo chceli niečo, na čo ešte nenastal čas? Verila som mu.

Ubiehal jeden rok za druhým a postupne otehotneli všetky moje kolegyne. Niektoré už čakali druhé, tretie dieťa... a ja stále nič. Po nociach som tajne plakávala, cestou do práce som sa ukrývala za slnečnými okuliarmi, aby ľudia nezbadali moje červené oči. Upadala som do depresie. Našťastie, naše manželstvo to ustálo. Tibor bol nesmierne chápavý, zašiel so mnou aj k lekárovi a neopustil ma ani vo chvíli, keď nám oznámili, že som neplodná. Bol to najhorší deň v mojom živote.

O pár týždňov sa môj psychický stav zlepšil. Pomohol mi Tiborov optimizmus. Sľuboval mi, že si dieťa adoptujeme, zvládneme to, veď sa predsa milujeme. Dala som na jeho slová, na chvíľu som prestala riešiť dieťa a sústredila sa na seba. Začala som piecť torty a nesmierne ma to napĺňalo. Z práce som utekala do kuchyne a trávila v nej čas až dlho do noci. Objednávok pribúdalo, dostávala som pozitívnu spätnú väzbu a konečne som bola šťastná.

Musím sa priznať, že som nikdy nebola zmierená s myšlienkou adopcie, niečo mi bránilo osvojiť si cudzie dieťa. Bála som sa. Tibor nenaliehal a postupne sme sa o dieťati úplne prestali rozprávať. Sústredili sme sa na iné témy. A život ich priniesol neúrekom, stále bolo treba niečo riešiť. Roky ubiehali, my sme zostali bezdetní a... Potom prišla krutá rana.

Tiborovi diagnostikovali rakovinu pankreasu. Bojovala som spolu s ním, ale bolo to peklo. Trápil sa dva roky. Boli to strašné dva roky. Je hrozné pozerať sa, ako vám postupne umiera milovaný človek. Na jeho pohrebe som sa chvela od plaču, sestra mi silno stískala ruku, z druhej strany ma podopieral švagor. Plakala som za manželom, za našimi nenarodenými anjelikmi, za naším bezdetným životom. A vtom sa moje oči upreli na ŇU. Na krásnu dlhovlasú ženu v čiernom kostýme, mohla mať okolo 45 rokov a hľadela priamo na mňa. Po pohrebe som chcela ísť za ňou, ale podarilo sa jej zmiznúť skôr, ako som ju zastihla. Mala som z nej zvláštny pocit.

Nemohla som na ňu prestať myslieť. Nikto z rodiny ju nepoznal, mnohí si jej prítomnosť na pohrebe ani nevšimli. O dva týždne mi zazvonil telefón.

"Zdravím, pani Janka. To som ja... Videli sme sa na Tiborovom pohrebe."

Okamžite mi bolo jasné, že je to ona. Po chrbte mi prebehol mráz.

Nemohla som odmietnuť, ničila ma zvedavosť. Už som začínala tušiť, že sa dozviem niečo, čo mi rozbije spomienky na moje šťastné manželstvo...

A mala som pravdu. Stretli sme sa v kaviarni, kde sa Michaela, tak sa tá žena volá, pred rokmi spoznala s mojím manželom. Chodieval tam často, vo voľnom čase rád písal poviedky a najlepšie nápady dostával vo svojej obľúbenej kaviarničke. Michaela tam pracovala ako čašníčka.

"Zaľúbili sme sa do seba," vyslovila tie šokujúce slová. "Bolo to pred 20 rokmi..."

Čím dlhšie rozprávala svoj príbeh lásky, tým hlbšie som sa prepadávala do kresla. Mala som pocit, že každú chvíľu stratím vedomie. Vypočula som si, ako ma manžel 20 rokov podvádzal s touto krásnou blondínou. Nechápem ako, ale podarilo sa mu to predo mnou úspešne tajiť. A to zďaleka nebolo všetko!

On mal s touto ženou 18-ročnú dcéru! Tak to už bolo na mňa naozaj priveľa. Postavila som sa, hodila na stôl drobné a nechala ju tam so slovami, aby ma už nikdy, naozaj NIKDY nekontaktovala! Preplakala som niekoľko mesiacov. Prehrala som si každú jednu scénu, ktorú som si z nášho manželstva zapamätala. Vrátila som sa do minulosti, premietala si náš vzťah, naše dialógy... Chcela som nájsť niečo, čo by Tibora usvedčilo, že mi bol neverný.

Prehľadala som jeho veci, oblečenie, všetko... Ani jediný lístok, nijaká hračka pre dcérku, hoci len malá zmienka o jej existencii... Nič. Bol to dokonalý klamár. Žil dvojaký život, stíhal byť mojím chápajúcim manželom a zároveň starostlivým otcom. Preto ma prestal prosiť, aby sme si dieťa adoptovali! Vyriešil si potrebu po svojom...

Nedalo mi to, zistila som si o jeho dcére zopár informácií. Je to krásne dievča, celkom sa podala na Tibora, vraj rada píše a čoskoro jej vydajú knihu poviedok. A ja sedím zatvorená vo svojom byte, hľadím cez okno a v očiach už nemám nič. Žiadnu iskru, nádej, chuť do života. Nezostalo mi vôbec nič...

Na mužov pohreb prišla záhadná žena, odhalila jeho pikantné tajomstvo: Manželka sa zrútila!

Výber pre vás

Na mužov pohreb prišla záhadná žena, odhalila jeho pikantné tajomstvo: Manželka sa zrútila!

Súvisiace články

Tento príbeh vás dojme: Manžel celý život pil kávu so soľou, až po jeho smrti zistila, PREČO

Dávali jej 6 mesiacov života, TOTO ju zachránilo: Ako sa jej podarilo zvíťaziť nad rakovinou?

Má len tridsať a už dvakrát ovdovela: Toto povedala svojmu novému partnerovi!

Výber pre vás