Odhliadnuc od toho, že som prišla pred niekoľkými mesiacmi o prácu, následkom čoho som bola v miernom strese, žila som si takmer pokojným životom. Vždy s novou nádejou som sa zúčastňovala na prijímacích pohovoroch a jedinou mojou starosťou bolo každý deň sa niečím zamestnať. Netušila som, že namiesto bežných dennodenných problémov ma onedlho bude čakať boj o holý život.

Rúcať sa to začalo po preventívnej kontrole na gastroenterológii. Mojej doktorke sa na mne niečo nepozdávalo, preto ma poslala na magnetickú rezonanciu. Po mesiaci čakania na výsledok vyšetrenia som sa dozvedela krutú pravdu. Musela som podstúpiť vážnu päťhodinovú operáciu. Dopredu som sa na to psychicky pripravovala a o to ľahšie som to potom všetko zvládla. Nezdolali ma dva dni na ARE ani ďalšie tri dni na JIS-ke. Na bežnej izbe som sa zotavila veľmi skoro a o deväť dní som s mierne bolestným úsmevom odchádzala domov. Bola som na seba hrdá, že som to zvládla. Verila som, že už bude len lepšie. Týmto sa však ozajstné problémy len začali.

Problémy ma ubíjali

Už po týždni som dostala veľké bolesti. Nasledovali antibiotika, hospitalizácie, ba dokonca aj lokálny zákrok s použitím skalpelu na preväzovni. Všetky tie návraty domov s nádejou na zlepšenie a opätovné cesty do nemocnice... začalo ma to pomaly ubíjať. Ale aj tak som sa nevzdávala a snažila myslieť pozitívne. Po hospitalizácii, o ktorej som si myslela, že je už naozaj posledná, som sa vrátila síce ubolená, ale spokojná, že som doma!

Týždeň som sa to snažila rozchodiť a pomaly som sa začínala opäť starať o domácnosť. Občasné bolenie brucha som vnímala ako následok všetkých hospitalizácií. Až keď vyvrcholili do neznesiteľných bolestí, pre ktoré som už nevládala ani ležať a žiadne analgetiká, ani v dvojkombinácii, už nezaberali, bola som nútená opäť utekať do nemocnice. Tam po niekoľkých vyšetreniach zistili, že okamžite musím ísť na operačný stôl, pretože mi takmer perforovalo črevo. Bojovala som o holý život a zrazu nebolo podstatné, kedy budem upratovať, či pôjdem na dovolenku, či budem mať niekedy dieťa...

Dnes som šťastná, že môžem povedať: ,,Prežila som!“ Po neskutočnom boji a mnohých bolestiach, po poslednej šesťapolhodinovej operácii, ktorá zavŕšila celé minuloročné peklo, žijem! Z pôvodných minuloročných 32 kg, kedy som sa nedokázala hýbať a sedieť dlhšie ako päť minút, som sa vyšplhala na 50 kg a je zo mňa kočka. Mám novú prácu a úžasného priateľa, ktorý má rovnaké problémy ako ja. A vôbec mi neprekáža, že som na plnom invalidnom dôchodku. Je dokonca možné, že raz budem môcť mať aj dieťa.

Po tom boji o vlastný život som našla fantastického muža, ktorý ma miluje celým srdcom a ja jeho takisto. Podržal ma v najťažších chvíľach, po poslednej operácii si po mňa prišiel na „bielom koni“ a spoločne sme vo februári snívali o spoločnej dovolenke pri Jadranskom mori. Obaja sme minulý rok bojovali o život a teraz sme len týždeň po prekrásnej dovolenke. Keď sme prvýkrát stáli na brehu, neudržali sme slzy. Naše ruky sa stretli a spoločne sme vplávali do vĺn. Tak, ako aj do spoločného života. So vztýčenou hlavou a s úsmevom, tešiac sa z každého nového dňa...

Ľudia, ktorí prežijú niečo podobné ako Zuzka, majú oproti nám ostatným jednu veľkú výhodu. Od okamihu, keď boli blízko k smrti, si vedia naplno vychutnať každú chvíľu, pretože sú vďační, že ju vôbec môžu prežiť. Zoberme si z ich príbehov príklad aj my. Tešme sa z pozitívnych maličkostí a tie negatívne si nevšímajme. Život je príliš krátky, aby sme si ho neužili!

Zuzka si myslela, že je zdravá a potom sa všetko zosypalo: Začal sa boj o holý život!

Výber pre vás

Zuzka si myslela, že je zdravá a potom sa všetko zosypalo: Začal sa boj o holý život!

Súvisiace články

Choroba jej robila zo života peklo: Vyhýbala sa ľuďom, a keď niekoho stretla, takmer sa zosypala!

Všímajte si podozrivé príznaky: Tejto choroby sa už nikdy nezbavíte! Čo ju spúšťa a ako s ňou bojovať?

9 vecí o vašom zdraví, na ktoré sa neodvážite opýtať ani najlepšej kamarátky: Tu sú odpovede!

Výber pre vás