Ako každá žena, tak aj ja som sa tešila na svoju svadbu. Termín sa blížil neskutočne rýchlo a mne zostával už len mesiac. Mesiac na to, aby som si ešte stihla zohnať šaty. Počítala som s tými, ktoré som videla cestou do práce vo výklade v meste. Boli utešené, jednoduché, s jemným strihom a s trochou čipky. V podstate nič prehnané a hlavne lacné. Koľkokrát som okolo nich prechádzala, toľkokrát som si predstavovala, ako v nich kráčam k oltáru.

S priateľkami sme sa dohodli, že ich pôjdeme kúpiť spolu. Tešila som sa, že si konečne vybavím poslednú vec týkajúcu sa svadby a môžem spokojne a radostne čakať svoj veľký deň D. Tento pocit eufórie trval iba dovtedy, kým som neprišla do inkriminovanej predajne. Šaty, ktoré sa mi predtým páčili, sa mi už nezdali také krásne, pretože to, čo ma zaujalo, bolo oveľa krajšie. Martuška – moja sesternica, zrazu vybehla s úplne úžasnými šatami. Boli ako z rozprávky a ja som v nich vyzerala ako princezná. Sadli mi ako uliate. To boli presne šaty, o ktorých som snívala ako malá. Kamarátky boli nadšené a Martuška mi v nich dokonca urobila pár fotiek.

Avšak jediné, čo ma na týchto šatách desilo, bola ich cena. 989 eur! Nič horšie sa mi stať nemohlo. Taká som bola unesená, že som si cenu vôbec nevšímala. Keď som si ju konečne uvedomila a malo dôjsť k plateniu, bola som 989-krát smutnejšia. Už len svadba ma vyšla viac, ako sme s mojím nastávajúcim Martinom plánovali. Nemohla som si ich dovoliť, aj keď to bola láska na prvý pohľad. S takým sklamaním som ešte nikdy žiadne šaty zo seba nedávala dole.

Moje kamarátky ma však prekvapili. Kým som si šaty vyzliekala, ony sa poskladali a šaty mi zaplatili. To bolo radosti, hoci som vedela, že toto od nich nemôžem prijať. Po dlhom prehováraní som napokon súhlasila s ich svadobným darom. Celé nadšené sme vybehli z obchodu a išli to pekne zapiť – kávou.

Cestou domov sme sa v autobuse zabávali a pripravovali program na rozlúčkovú párty. Zrazu, ani neviem odkiaľ, sa ohlásil revízor a hneď bolo po zábave. Martuška nemala lístok a s jej šibnutou povahou sa dalo čakať, že práve, keď sa k nám revízor blížil, autobus zastal na zastávke a ona vybehla. Rovnako ako aj ostatné kamarátky, ktoré, samozrejme, potiahli aj mňa. Revízor sa rozbehol za nami, ale keďže na stanici vystupovalo veľa ľudí, podarilo sa nám stratiť v dave a vbehli sme do prvej kaviarne, ktorú sme zazreli.

Narýchlo sme si objednali a sledovali s napätím dvere, kedy v nich uvidíme nahnevaného revízora. Našťastie sa vo dverách zakaždým objavili iné osoby. Po 15 minútach sledovania sme sa konečne upokojili a vychutnávali si pocit z kúpy krásnych šiat a perfektne zvládnutej situácie v autobuse.

Vtom mi zazvonil telefón a ozval sa Martin. Celá šťastná som sa mu pochválila, že už mám svadobné šaty svojich snov a keď som sa chcela pokochať pohľadom na ne a opísať ich snúbencovi, zistila som, že šaty pri mne nie sú. Určite som ich zabudla na sedadle v autobuse.

Aj keď sme po nich pátrali, už sa nenašli. Nejaký dobrák si ich vzal. Takže jediné, čo mi po nich ostalo, boli fotky...

Je to neuveriteľná smola vzhľadom na to, akú radosť ste mali a ako vás tlačil termín. Ak sa na to pozriete z tej lepšej stránky, asi tie šaty urobili niekomu veľkú radosť. Veríme, že ste si svoj veľký deň D napriek tomu dobre užili, problém so šatami vyriešili k vašej spokojnosti a na túto príhodu spomínate už len s úsmevom. Ako sa vraví, budete mať čo rozprávať deťom.

Neuveriteľná smola! Nevesta našla šaty svojich snov, ale o pár minút bolo všetko inak

Výber pre vás

Neuveriteľná smola! Nevesta našla šaty svojich snov, ale o pár minút bolo všetko inak

Súvisiace články

Snívam o svadbe v kostole, ale... Partnerove predstavy všetko kazia! Čo s tým?

Očami muža: Čo robiť, aby vám to v manželstve klapalo? Na toto by ste nemali zabúdať!

Výber pre vás