Dvere na kúpeľni za sebou väčšinou nezatváram. Načo aj, keď viem, že naokolo niet ani nohy. Spokojne som si sušila vlasy uterákom. Zrazu sa vo dverách zjavila hlava môjho priateľa. Pristúpi ku mne a kľaká si na koleno. Chytá ma za ruku a súka zo seba krásne vyznania lásky. Potom odkryje tajomstvo druhej dlane. Malý žltý prstienok. Pomaly mi ho nasúval na prstenník a položil mi toľkokrát vo filmoch omieľanú otázku: „Vezmeš si ma?“

Z oka mi vypadla slza. Teda, nie jedna. Rozplakala som sa! Nebola som schopná odpovede. Nikdy som nechápala, prečo tie devy vo filmoch plačú, veď... A zrazu sa to stalo mne! Môj „muž“ kľačal predo mnou na kúpeľňovej predložke s prstienkom od mamky. Utierajúc si slzy z očí som povedala „áno“.

Zaškeril sa od ucha k uchu. Keď vstával, stiahol mi prstienok z prsta a bez slovka vysvetlenia odišiel z kúpeľne. Nechápavo som za ním hľadela, až sa zo mňa vydrala otázka: „To čo malo znamenať?“ „Len som chcel vedieť, ako zareaguješ,“ odvetil celý vyškerený.

Bolo skoré októbrové ráno, kohút na dvore ešte sladko spal, no ja som sa zobudila. Nie sama od seba, ale niečo ma vyrušilo. Čosi ma nepríjemne tlačilo na prste. Pomaly sa prebúdzajúc som si uvedomila, že ide o môj prstenník na pravej ruke. Niečo na ňom, čosi okrúhle a tesné, ma budí. A jemný dotyk prstov, ktoré opatrne touto tesnou vecou mykajú na mojom prstenníku.

O niekoľko dní sme sa vybrali s priateľom do raja. Toho nášho – Slovenského. Trasu som mala vopred dopodrobna preštudovanú. Šlo vraj o najromantickejšiu trasu v Slovenskom raji – Suchú Belú. Kráčali sme roklinou. Predbiehali sme skupinku za skupinkou. Už sme nekráčali, my sme sa priam hnali! Akoby nás na konci čakalo čosi krajšie ako príroda, ktorú sme práve míňali.

Romantická prechádzka sa nekonala

Už ma zmáhala únava z rýchlej chôdze a sklamanie, že sa ničím riadne nestihnem pokochať. V ušiach mi stále zneli priateľove slová: „No poď už!“ Vystúpili sme z rokliny, zišli sme na cestu. Po krátkom občerstvení pri pánovi s bicyklami sme hútali, ako ďalej. Pomalá romantická prechádzka sa nekonala. Požičali sme si bicykle a rútili sme sa na Kláštorisko. Oči som mala prikované na ceste, kŕčovito som stláčala brzdy. Už nech spomalíme!

Vytrasení, „vyheganí“ sme tam konečne dorazili. Priateľ vyzeral neisto, ja unavene. Sadli sme si, no nebol s miestom spokojný. „Poďme tamto vyššie, na kopec,“ zašveholil mi do uška. Neveriacky som naňho pozrela, či to myslí vážne. Mrmlal si niečo o lepšom výhľade na Tatry. Hromžiac som sa zdvihla zo slnkom vyhriateho klátu a tlačila bicykel do kopca. Nadšenie z túry zo mňa už dávno vyprchalo. Zastali sme. Konečne!

Rozložili sme sa na lúke a kochali sa slabým obrysom Tatier. Rozhliadajúc sa neisto okolo seba som pátrala po „zašitom“ miestečku, kam by som si mohla odskočiť. Odbehla som pár desiatok metrov ďalej medzi stromy. Dvíhajúc sa z polodrepu som zostala v úžase stáť. Predo mnou sa rozprestierala úžasne zelená, hlboká dolina. Hneď som zakričala na priateľa, nech ku mne pribehne. Taký nepoškvrnený výhľad nečakal! Zastal.

Kľakol si. Chytil ma za ruku. Pohľadom kĺzal raz na mňa, raz na krásu lesa, ktorý sa pyšne čnel pred nami, a položil mi už známu otázku: „Vezmeš si ma?“ „Áno.“ A na prst mi navliekol prstienok, ktorého veľkosť tak prácne zisťoval v to skoré októbrové ráno.

Nikdy by mi nenapadlo, že ma priateľ požiada o ruku dvakrát

Výber pre vás

Nikdy by mi nenapadlo, že ma priateľ požiada o ruku dvakrát

Súvisiace články

Odkopli ste chlapa? Čaká vás psycho v priamom prenose!

Zmiešali lásku s hádkami: Tieto páry vyvolali šialenstvo

Zrodil sa čávo! Ako prežiť, keď chlapa po 50-ke zdrapne kríza

Výber pre vás