Zrodil sa čávo! Ako prežiť, keď chlapa po 50-ke zdrapne kríza

Z legendárnej mužskej odrhovačky s dovolením vyberáme iba tie najhutnejšie opisy krízy stredného veku: „Hoc krása už je het, dievčatká mladosť vrátia späť." Ešte sa tam spomína aj „nechce stáť" , ale až také zlomyseľné v tomto článku nebudeme.

Aspoň toto nám príroda spravodlivo podelila – menopauzu a andropauzu. Je pravda, že muži v prechode neprichádzajú o menštruáciu a neriešia zďaleka také hormonálne jazdy ako ženy, ale zato majú svoj exkluzívny balíček sexuálnych, telesných a psychických ťažkostí. Neradi o nich hovoria (Ale nie! To fakt?), a preto má andropauza svoj vlastný typický priebeh; najprv dlhodobo kvasí niekde v pozadí, tichučko naberá a naberá, a bum!

Kríza stredného veku ovalí hlavne nepripravených jedincov a keď zdrapne vhodnú korisť, vydá to na slušný článok. Jeden by povedal groteska, iný tragikomédia, v každom prípade, žáner je to veľmi situačný a rýchlo sa meniaci. Kombinácia klesajúcej výkonnosti, energie a sebavedomia zvyčajne svoje obete načas vyradí. Potom sa otrasú a až vtedy sa začne to pravé orechové. Chlapci chytili druhý dych. Spánombohom.

Prehltneme horkú slinu, ktorá sa nám derie na jazyk ako prvá, a vynecháme na tentoraz všetky otrepané príbehy v hlavnej úlohe s jarým päťdesiatnikom, ktorý sa zhliadol vo svojej asistentke 18+, založil si s ňou rodinu a vo voľnom čase oduševnene kočíkuje, aby mala mladá čas na seba. „Na dovolenku chodia s aupairkou, aby zase mali čas na seba oni dvaja,“ dodáva Monika, ktorá má so spomínaným exmanželom dve deti a o aupairke v živote nechyrovala.

Ale veď dobre. Nejde o to. Lásku nezastavíš, chémiu neoblafneš, stereotyp nevykynožíš. Viac či menej originálne inovácie tohto príbehu sa obšuchnú okolo nás denne, ak máme šťastie, tak ich sledujeme len z bezpečnej vzdialenosti. „Môj gynekológ sa napríklad rozviedol, nechal tu rodinu aj s deťmi, zbalil sestričku (18+) a odsťahovali sa na Rodos, aby dopriali pokoj svojmu vzťahu v rozpuku,“ spomína Magda. Pozor, finále je ešte len pred nami – gynekológ totiž zahodil svoju prízemnú profesiu za hlavu a dal sa na písanie poézie! (Mali sme v redakcii pripravených zopár tematicky vhodných rýmovačiek, ale nakoniec sme od toho upustili.) Dnes je z milého lekára veľký človek, básnik a moralista. Samozrejme, svojím prerodom otravuje všetkých, čo sú ochotní počúvať, a zamoruje emailové schránky.

A tu sa dostávame do segmentu vyzretých pánov, ktorí jakživ existenciu prechodu nepripustia, zato sa však pred našimi očami menia, z hodiny na hodinu, zo dňa na deň, až sú z nich na konci tejto bolestivej transformácie éterické duchovné bytosti absolútne nekompatibilné so svojím minulým životom. „Výborné je, keď sa takíto chlapáci, po rokoch obžierania, chľastania a zanedbávania svojho tela, zľaknú prvých zdravotných problémov a prepnú sa do opačného režimu. Začnú cvičiť, čo je super, zdravo sa stravovať, super, super, a čítať všelijakú motivačnú literatúru, paráda. Čo mi však na tom prekáža, je fakt, že sú to zväčša muži, čo tým všetkým strašne pohŕdali a robili si z nás srandu, keď sme diétovali, cvičili a podobne... A zrazu to nielenže všetko robia, ale ešte tým musia terorizovať a poúčať celé okolie,“ komentuje Ingrid.

„Jeden takýto kamarát, ktorý sa mi stále smial, že držím delenú stravu, mi zrazu začal dávať prednášky, že mäso je nezdravé, múka je jed, iba surová strava je v poriadku... Nakoniec podporil vydanie nejakej knihy s touto témou a potom sme to všetci od neho dostali na Vianoce.“

Katkin muž sa začal na sklonku krízy tiež zúrivo prebúdzať. Z konzumného života, naháňania sa, západniarskeho zmýšľania... Najprv to boli iba knižky, ktoré začal nosiť po igelitkách domov. Potom povedal, že ten obrovský hranatý džíp predá a bude chodiť pešo, lebo načo mu je také luxusné auto. V ďalšej fáze, keď Katkino zdesenie kulminovalo, začal meditovať. Postupne menil šatník na rozviate ľanové kaftany, voľné nohavice a nakoniec sa odpravil do svätého indického ašramu, aby sa vrátil sám k sebe a svojej prapodstate... za tisíce eur. „Lepšie ako krčma a bordel, nie?“ pýta sa Katka nepresvedčivo. Hej, hej. Hlavne, že sa vrátil.

„Vieš, najviac neznášam mužov, ktorí po rokoch tvrdého podnikania, keď nepoznali zľutovanie a možno aj mnohým ľuďom zničili život, zrazu akože precitnú,“ povedala mi na margo tejto podkapitoly jedna známa a múdra pani. „Idú na zájazdy do kláštorov alebo predajú svoj biznis a začnú sa vo veľkom venovať charitatívnym a pomáhajúcim projektom... Čo je v poriadku, došlo im to neskoro, ale lepšie ako nikdy, lebo aj to sa niektorým stáva. No nie je v poriadku, že nám ostatným, čo sme sa normálne správali celý život, zrazu budú dávať prednášky o ľudskosti a Bohu.“

Isteže, všetci bojujeme, ako vieme. A ako hovorí Ingrid, nie je sa z čoho príliš vysmievať, lebo na každého raz dôjde. Už ide len o to, či to prehrmí s fatálnymi, alebo so zanedbateľnými dôsledkami.

Ak si chlapík v (najlepších) rokoch dá nastreliť vlasy a kúpi si auto bez strechy, je jasný. Ak si doň sadne v havajskej košeli, prípadne v roztrhaných rifl iach s vybíjanou smrtkou na zadku, a tie nastrelené vlasy si dá dofarbiť slušivým prelivom „ako zamladi“, ešte stále sa to dá, však hanba pominie, kadečo sa zabudne a stále to môže byť dobrý manžel a otec.

Napríklad Maja má muža, ktorý začal na sklonku päťdesiatky hrať na bubnoch. V kapele. V kluboch. Po nociach. „Čo som sa naplakala, vystresovala, koľko nocí som prebdela... Dokonca som ho sledovala, lebo som bola presvedčená, že tam niekoho má. A nemá. Len bubnuje.“ Alebo manžel jednej našej známej, ktorá sa vydala do Francúzska. Po štyridsiatke sa zapísal na kurz maľovania a tak ho to chytilo, že zmenil celý život. Začal diaľkovo študovať výtvarný smer a dnes vystavuje a predáva svoje obrazy v galériách.

„Mojej kamarátky muž vyriešil krízu úplne klasicky,“ hovorí Ivana. „Kúpil si motorku, harleyku, k nej dostal ako bonus koženú bundu a preháňa sa na nej po republike. Veľmi mu to svedčí, akurát keď minule svišťal s vetrom opreteky celý deň, tak si uvedomil, že už nie je mladík – lebo sa potom tri dni nepostavil na nohy. Takže za ten jednodňový pocit ‚mladosti‘ zaplatil trojdňovým, keď sa cítil ešte starší a nevládnejší ako inokedy.“

Pripraviť sa na drastickú zmenu človeka po svojom boku nie je technicky možné, lebo nikto netuší, čo to bude, kedy to bude, ani ako dlho to potrvá. Po xy rokoch spolužitia, keď vo svojom mužovi čítate ako v otvorenej knihe a relatívne vyrovnane kráčate v ústrety spoločnej jeseni života, môže prísť moment, že neveriacky hľadíte na cudzieho pána po svojom boku a netušíte, čo ďalej. Zhlboka dýchať – takto by sme komplexne zhrnuli jedinú radu, ktorá funguje, a dovolíme si ešte apelovať na fragmenty vašej – lásky? Spolupatričnosti? Puta? Majetkov? Vy viete.

Prudko klesajúci testosterón, ktorý robí muža mužom, spôsobuje aj druhý extrém; namiesto spomínaných zábavnoakčných nápadov je tu zrazu mrzutý ufrfl aný chlap. Má depresiu, začína priberať, nevládze a vlastne sa mu ani nechce. Pridáva sa zhoršená erekcia, ospalosť, únava, vynechávajúca pamäť, návaly tepla. Hotové nešťastie. „Nemá chuť ísť na prechádzku, na grilovačku, na sex, len tak polihuje a pozerá televízor. A žere!“ zhrnula to Naďa. „Je podráždený, pesimistický, nervózny, nevie sa pre nič nadchnúť. Toto ma čaká, až kým neumrieme?! To nevydržím, neexistuje,“ vraví Laura.

Prognóza nie je taká zlá, po čase by sa to malo zlepšiť, tvrdia odborníci. Malo. „Netreba toľko diškurovať o takýchto sprostostiach,“ tresol po stole manžel jednej našej kamarátky na margo debaty. „Aký prechod, čo za prechod? Treba žiť a basta. To sú také novodobé výmysly,“ a pobral sa otočiť mäso na gril. Aj tak sa dá. Usmievavý Maroš má 52 rokov a jeho svojský prístup mu kvituje aj žena Marika. „Radšej takéhoto ako niektorých chlapíkov, čo ich poznám. Majú sotva po štyridsiatke a už sa im nič nechce, ani robiť, ani meniť veci, ani cestovať, iba dožívajú, totálne rezignovaní. Ja ich volám nemtaví.“

Andropauza má aj iný, výstižný názov – syndróm ubiehajúceho vlaku. Ten sa môže predierať na povrch už po tridsaťpäťke (!) a vegetovať aj niekoľko rokov, kým prepukne. Muž, síce zatiaľ pri sile, ale obdarený predvídavosťou, tuší, že už sa to kráti. Šanca splniť si sny. Predsavzatia. Cestovateľské túžby. Výchovné a pracovné méty. Šanca mať veľa sexu a dobrého sexu. Ohúriť baby. Však ja vlastne čoskoro umriem!!! To je tlak, z ktorého slabšie povahy porazí (a aj porazí, mnohí chytia namiesto druhého dychu prvý infarkt). Do toho rutina, robota, povinnosti, hypotéky, manželky, vyčítajúce manželky, hysterické manželky... Jaj veru. A tak robia, čo môžu, často aj čo nemôžu, lebo dokázať, že ešte môžem, ešte smiem, je v istej chvíli najviac.

„Môj otec, keď chytil druhý dych, si dal predsavzatie, že bude športovať,“ spomína Valika. „Za tri roky preplnil náš dom všetkými možnými čarovnými prístrojmi na cvičenie z teleshoppingu. Kúpil si aj taký vibrujúci pás, ktorý ‚cvičí za vás, kým pozeráte TV‘, ale keďže sa doň nezmestil, celý plán boja za vypracované telo sa zrútil. Potom začal diétovať, ale tak, že nás zvyšných normálnych členov rodiny doslova stíhal za každý kalorickejší kúsok, no on po nociach vyjedal chladničku.“

Niečo podobné zažíva naša stále fit a pravidelne trénujúca Dagmar. „Pupkatých päťdesiatnikov, ale aj mladších mužov, ktorí napochodujú do fi tka zmeniť svoj život, zažívam v podstate denne. Potia sa a fučia ako rušne, ale celé im to slúži ku cti, podľa mňa je to určite tá príjemnejšia stránka krízy stredného veku. Aj keď zase, keď sa taký chlap zblázni a začne jesť výhradne len šalátiky, čiernočierne pečivo a v kilojouloch a nutričných hodnotách sa orientuje lepšie ako tucet báb dokopy, veľa zábavy si s ním človek neužije...

Zabehnúť mi ide, keď na svojej tradičnej bežeckej trase stretávam istého pána, upachtená, spotená, a on mi kurizuje. Čo by bolo celkom milé, keby nebehal v MINI plavkách tyrkysovej farby a botaskách, ktoré k nim dokonale ladia. Neviem sa zbaviť dojmu, že si predtým telo natiera valčekom s farbou, ako kulturisti pred súťažou. Bŕŕ.“

Paradoxné je, že o andropauze sa donedávna vášnivo diskutovalo vo vedeckých kruhoch, pričom časť tvrdila, že postihuje takmer všetkých mužov, a odporcovia zasa, že žiadny mužský prechod neexistuje. Štatistika pokrivkáva, lebo s prechodom sa do ordinácie príde pochváliť máloktorý muž, a viacerí sa s obľubou uzatvoria do seba, kde si to chcú v pokoji hrdinsky vyriešiť.

„Jeden náš známy, už to bol starší pán, sa chytil a presťahoval sa do záhradnej chatky, kde si žije aj so svojou krízou. Jeho žena ho tam chodí navštevovať cez víkendy, operie, uprace, navarí a vráti sa domov. Takže mne sa môj muž vyhráža, že keď ho to chytí, tak si postaví búdu vo vinohrade, bude si tam pestovať zeleninu a žiť pustovníckym životom,“ hovorí Sandra.

Keby niečo, tak chladná hlava, testosterónové injekcie, rybí tuk a pohyb dokážu naozaj veľa. A ak to nepôjde ináč, tak ho potešte vo vyhnanstve milým slovom. Bolo už aj horšie.

PS: Jeden náš kamarát, „bojovník s krízou”, chodí svojho vnuka navštevovať iba tajne. Ešte nikdy ho nevzal von, lebo sa bojí, že by vyzeral starý. On a dedo?!?!?! Ešteže čo.