Mladosť – radosť, staroba – choroba. Tak to hovorí jedno staré známe príslovie a život nám to len potvrdzuje. Ten môj bol v minulosti krásny. Našiel som si dobrú prácu, oženil som sa s láskou svojho života a po čase sa nám narodila vytúžená dcéra.

Ako čas plynul, nezhôd v manželstve pribúdalo a nakoniec došlo až k rozvodu. Snažil som sa ďalej pretĺkať životom ako osamelý vlk, keďže rodinné vzťahy sa zhoršili až do tej miery, že sa obmedzila komunikácia aj spoločné stretnutia s blízkymi. Ako jeden z milióna našich dôchodcov som ani ja určite v mladosti nepomyslel na to, že svoju starobu nebudem tráviť medzi svojimi najbližšími – v spoločnej domácnosti s dcérou a jej synmi, ale s cudzími ľuďmi. No na sklonku svojho života som sa stal klientom sociálneho zariadenia v mestečku na juhu Slovenska.

Samozrejme, bol to pre mňa veľký šok. Veď kto by sa s tým vedel zmieriť? Cudzie prostredie, nutnosť dodržiavania denného režimu v zariadení, žiadny blízky kamarát, s ktorým by som mohol tráviť voľný čas, klienti s rôznymi povahami atď... Kedysi som býval veselý, spoločenský človek, no toto všetko zo mňa urobilo nervózneho, zatrpknutého hundroša a večného sťažovateľa. Dobre si uvedomujem, že aj personál si so mnou občas veru musel dosť vytrpieť. Prešiel mesiac, rok, po ňom ďalší a mojím kráľovstvom sa postupne stala jedna izba s príslušenstvom. Spoločný program ma príliš nezaujíma, nemám chuť stretávať sa s ostatnými. Ešteže mám aspoň možnosť chodiť na prechádzky do mesta a po okolí, pretože príroda je to, čo som odjakživa miloval.

Počas prechádzky som však raz utrpel vážnejší úraz a musel som byť dlhšie hospitalizovaný v nemocnici. Sám, bez pohybu, pripútaný na lôžko, som si začal mnohé veci uvedomovať. Chýbala mi rodina a čakal som na ich návštevu. Myslel som, že takéto situácie zmažú dlhoročné nezhody a urovnajú aj pošramotené vzťahy. Zbytočne. A tiež som darmo so slzami v očiach často počas víkendov čakával smutný na vrátnici, či aj za mnou raz niekto nepríde. Veď mám stále veľa rodinných príslušníkov a ani nebývajú ďaleko. Nedočkal som sa a po čase som už nezniesol radostné zvítania ostatných s ich milujúcimi rodinami, tak som sa radšej zatváral vo svojej izbe.

Aj v závere minulého roka som sníval svoj veľký sen. Netúžil som po drahom dare, len aby sa mi to zdravie zlepšilo. A aby aspoň na pár minút prišla za mnou aspoň v tejto sviatočnej chvíli na sklonku roka návšteva – dcéra s vnukmi. Aby som každého jedného mohol pobozkať, objať, pohladiť, vystískať a porozprávať sa s nimi. Určite vyrástli a možno si ma už ani nepamätajú. Chcel som im len odovzdať malé vianočné darčeky, na ktoré som si počas celého roka nasporil zo skromného dôchodku. Naozaj som veril, že prídu, no moje túžby sa mi nevyplnili. Vianočné sviatky som opäť raz prežil s ďalšími dôchodcami.

Trápia ma naše rodinné vzťahy, želal by som si stretnúť sa ešte aspoň raz aj so svojimi súrodencami. Dúfal som, že moje tohtoročné životné jubileum oslávime všetci spoločne. No bol to len môj ďalší nesplnený sen. Mojím príbehom chcem len všetkým ľuďom odkázať, že šťastie nepochádza z toho, čo majú, ale s kým sú... Nikto nevie, ktorá stránka v jeho knihe života bude tou poslednou.

Po všetkých úspechoch a zážitkoch je na sklonku života zrazu najdôležitejšie to, čo sme odovzdali iným. Pre mnohých je práve rodina to, čo dáva životu zmysel, a ak do nej vložíme všetko dobré z nás, malo by sa nám to na staré kolená vrátiť. Ak je na svete niekto taký, pre koho ste všetkým, skúste mu darovať to najmenej a zároveň najviac, čo môžete – svoju pozornosť.

V starobe zostal úplne opustený: Trpký osud starčeka z domova dôchodcov vám vženie slzy do očí

Výber pre vás

V starobe zostal úplne opustený: Trpký osud starčeka z domova dôchodcov vám vženie slzy do očí

Súvisiace články

Aktívny dôchodok

Priznanie obetavej opatrovateľky: Starých ľudí som sa najprv bála!

Parádne zjazdovky, padajúce hviezdy, TOP výhľady: 2 tipy, kde si úžasne oddýchnete, vyrazte hneď teraz!

Staroba môže byť pekná! Šikovná podnikateľka uľahčila dôchodcom život: Čo vymyslela?

Výber pre vás