S priateľom sme spolu dva roky. Obaja sme rozvedení, ja žijem s osemročnou dcérou, on má dve deti v puberte, na ktorých chorobne lipne. Možno aj preto, že keď boli malé, odišiel od rodiny k milenke, a kým s ňou žil, takmer sa s nimi nestretával. To sa už dávno zmenilo, teraz s nimi býva každé dva týždne, niekedy aj častejšie. Neprekážalo by mi to, keby ich správanie nepríjemne nezasahovalo do nášho vzťahu. Ustavične so mnou bojujú o prvenstvo a priateľ sa ide roztrhať, aby im vyhovel.

Pre naše potreby je všetko drahé, na ne má úplne iný meter. Keď chcem, aby sme išli s mojou dcérou na dovolenku, narieka, že nemá peniaze. Keď to povedia jeho dcéry, zrazu ich vyčaruje. Okrem času, ktorý s nimi trávi u svojej mamy, žije s nami v mojom byte. Ten je pre troch malý, preto som mu navrhla, že ho predám a spoločne kúpime väčší. V duchu som si vravela, že to s jeho deťmi ten každý druhý víkend nejako vydržím a možno sa to časom utrasie.

Jeho reakcia ma úplne odrovnala. Vraj deti povedali, že na to nie sú pripravené. Je normálne, aby rozhodovali o tom, s kým a kde bude ich otec žiť? Chcela by som náš vzťah posunúť do perspektívneho spolužitia, namiesto toho sedím na čakačke a prím hrajú stále jeho dcéry. Má vôbec zmysel dúfať, že sa to raz zmení?

Radí Mgr. Mária Andrášiová, psychologička:

Soňa, rozumiem tomu, čo vás hnevá, no myslím si, že na priateľove deti presúvate viac zodpovednosti, než im v tejto situácii patrí. Neviem, či je to z jeho strany nedostatok výchovných skúseností, liečenie pocitov viny z minulosti, alebo či len alibisticky schováva za dcéry svoje vlastné rozhodnutia. Ak im však dáva do rúk moc rozhodovať o veciach, o ktorých rozhodovať nemajú, nie je ich vinou, keď to robia.

Tým nepriamo podporuje ich boj s vami a posilňuje váš negatívny postoj k nim. Navyše je vzhľadom na ich skúsenosť z minulosti, keď načas prestali pre neho úplne existovať, celkom zrozumiteľné, že sa cítia vaším vzťahom ohrozené. Ak tieto obavy zafarbí pubertálny emočný náboj, verím, že to môže byť pre vás ťažké. Lenže nebojujú len ony... Vy ste sa na ten háčik chytili. Skúste vystúpiť z kruhu a neprenášajte na ne zlosť, ktorá v skutočnosti patrí vášmu priateľovi. On je ten, kto svoju pozornosť a štedrosť takto rozdeľuje.

Chápem, že nemáte chuť dojedať omrvinky po jeho deťoch, ale to treba riešiť s ním. Vyhýbajte sa poukazovaniu na nedostatky a chyby jeho dcér. Neriešte v tejto chvíli ani jeho výchovné spôsoby, vidíte, že to len eskaluje konflikty. Skúste s ním na rovinu hovoriť o tom, ako vidí budúcnosť vášho vzťahu, kam ho chce či nechce posunúť a ako to vidíte vy. S postojom „nejako vydržať“ by som sa teraz do spoločného bývania s ním a jeho dcérami nehrnula.

Sama cítite, že tak, ako to je medzi vami teraz, to nie je dobré. Dúfať, že sa to „raz“ zmení, na zmenu nestačí. Zmení sa len to a do takej miery, na čom s priateľom spoločne zapracujete. Odporúčam vám obom prečítať si knihu od Edwige Antier: Dítě toho druhého (Umění žít s dítětem nového partnera).

Partnerove deti sú postrach: Snažia sa mi strpčiť život!

Výber pre vás

Partnerove deti sú postrach: Snažia sa mi strpčiť život!

Súvisiace články

Dcéru Čepka vychovával Rytíř: Od otca som utiekla ako dieťa!

Richard Müller o synčekovi: Moje deti z Markusa neboli nadšené

Keď sa mama jedného dieťaťa sťažuje, že nestíha, len sa pousmejem

Výber pre vás