Tento príbeh by som mohla nazvať rozprávkou. Je zázračný, nečakaný a romantický. No rozdiel je v tom, že rozprávka sa končí dobre – hlavnej postave sa splní sen a dobro víťazí. U mňa je to trochu inak. Prešlo už 25 rokov a ja stále čakám na splnenie môjho sna – cestovať domov, do mestečka Gantiadi pri Čiernom mori. Ale pekne po poriadku...

Narodila som sa pred polstoročím v Abcházsku, v rodine ruských rodičov na spomínanom mieste. Opísať jeho krásy a históriu by bolo asi na iný príbeh. Leží vkliesnené medzi dva giganty – Čierne more a vypínajúce sa pohorie Kaukaz so zasneženými vrcholkami. Náš dom sa nachádzal celkom blízko mora. Celé dni som tam trávila, akoby to bol môj druhý domov. Detstvo som mala krásne a bezstarostné. Každé leto sme prenajímali izby návštevníkom z Moskvy alebo iných krajov, keďže to bola rekreačná oblasť, a ja som si vždy našla veľa kamarátov.Do svojich 25 rokov som ani nepomýšľala na svadbu, aj keď by to rodičia chceli. Spomínam si na výrok: „Žena po dvadsaťpäťke je ako na hrane noža. Buď sa vydá, alebo ostane na ocot.“ A vtedy nastal zvrat. Svoje dvadsiate šieste narodeniny som chcela osláviť s kamarátkami v jednej reštaurácii. Asi osud alebo vyššia moc zasiahla, no nemali voľné miesta. Tak padol ďalší návrh – bar. Len čo sme doň vstúpili, zjavil sa predo mnou vysoký tmavovlasý mladý muž. Pozval ma tancovať a ja som súhlasila. Asi som mu padla do oka. Čo sa týkalo mňa, brala som tento tanec ako každý iný. Nebola som ohúrená, ani nič podobné. Jeho prízvuk prezrádzal, že je cudzinec. Predstavil sa mi ako Emil, no ja som rozumela Emir a hneď som si ho predstavila ako zámožného Araba, ktorý sem prišiel na dovolenku. To posledné som uhádla. Áno, bol tu na výlete, ale pochádzal z vtedajšieho Československa. Nasledovalo ešte zopár tancov, potom lúčenie a odchod domov. O týždeň sme sa opäť stretli. Keďže Emil bol zvedavý, kde bývam, rozhodla som sa mu ukázať svoje mestečko a predstaviť ho rodičom. Práca však volala a on musel odísť. Začali sme si písať a takýto kontakt trval asi dva roky. Písal nádherné romantické listy, a tým si ma získal. Keď prišiel opäť, požiadal ma pred mojimi rodičmi o ruku a ja som súhlasila. Termín svadby sme stanovili na 6. august 1987 v Suchumi, asi 100 km vzdialenom meste, pretože až tam povoľovali cudzinecké manželstvá. No Emil nedostal letenky na tento termín, tak sme sobáš odložili o mesiac – na 5. september.Keď sme prišli na úrad, zistili sme, že sa presúva na iné miesto. Ostalo tam len zopár ľudí, ktorí nás však nechceli zosobášiť. V tej chvíli zakročil môj brat. Pustil platňu so skladbou Svadobný pochod od Bartholdyho a týmto gestom ich obmäkčil. Všetko prebehlo tak rýchlo!

Na Slovensko som prišla v apríli 1988 a v máji som porodila dievčatká – dvojičky, z ktorých mám dodnes veľkú radosť. Aj keď mi vyrástli a dnes majú 24 rokov, vedia mi stále vyčarovať úsmev na tvári. Za to, že mám rodinu a som s nimi šťastná, som zaplatila krutú daň. Zomreli mi rodičia, po čase tragicky aj brat a ja som nemohla odcestovať, povedať im posledné zbohom, položiť kyticu na hrob... Nemôžem sa vrátiť späť. Najprv pre politické dôvody, konflikty, ktoré sa začali začiatkom 90. rokov minulého storočia a doznievajú dodnes. A napokon kvôli finančnej stránke: víza, drahé letenky a fakt, že aj keď zaplatíme cestu, nie je isté, či nás pustia cez hranice. Ostáva mi už len nádej, že raz sa všetko zmení a ja uvidím náš dom s besiedkou, ovlažím sa v mori, zaspomínam na krásne časy... Napokon, blížia sa zimné olympijské hry v Soči. Žeby sa to predsa len skončilo dobre?

Skutočný príbeh: Už 25 rokov sa nemôžem vrátiť domov

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Už 25 rokov sa nemôžem vrátiť domov

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Jeho nevera zničila našu lásku

Skutočný príbeh: Frajer mi skoro dokaličil otca

Skutočný príbeh čitateľky: Moju dcéru mi vzala sekta!

Skutočný príbeh: Kvôli láske som roky viedla dvojitý život

Skutočný príbeh: Zápal rohovky mi priniesol lásku

Skutočný príbeh: Môj muž zničil naše rodinné šťastie

Výber pre vás