Skutočný príbeh: Zápal rohovky mi priniesol lásku

Každá chceme vyzerať dobre vždy, ale najmä vtedy, keď stretneme niekoho, kto sa nám páči. Ja som pri prvom stretnutí vyzerala hrozne! Okuliare som začala nosiť, keď som mala 12 rokov. Neskôr som ich vymenila za praktickejšie kontaktné šošovky. Občas nezodpovedné prespávanie v šošovkách si však vypýtalo svoju daň – dostala som zápal rohovky. Začalo sa to nevinným nočným slzením, ktoré prerástlo do veľmi silných bolestí. Oko mi opuchlo a nevidela som takmer nič. Bolo to, ako keby mi doň niekto strkal nôž.

Strhaná a s plačom som utekala na očnú pohotovosť vzdialenú asi 30 kilometrov od môjho bytu. Bola som nervózna a ubolená. Lekár mi zrejme vynadá, že si za bolesť môžem sama, lebo som nedodržiavala zásady nosenia šošoviek... Ale bola som príjemne prekvapená. Doktor bol mladý a príjemný. Nevyčítal, ale úprimne sa o mňa zaujímal a bol súcitný. Hoci som riadne videla iba na jedno oko, neušlo mi, že je veľký fešák. A preto mi bola situácia ešte viac trápna – bola som opuchnutá, uplakaná, navyše v krivých dioptrických okuliaroch, ktoré som naposledy mala na sebe pred desiatimi rokmi ako dieťa. Dostala som niekoľko očných kvapiek a mastí s tým, že o dva dni mám prísť na kontrolu do jeho ambulancie, pretože bude mať znova službu. Vďaka liekom bolesť do 24 hodín aspoň trochu poľavila. Nemohla som pozerať televízor, nemohla som ísť von, pretože oko bolo veľmi citlivé na svetlo. Tak som iba sedela, počúvala rádio a čas sa mi pomaly vliekol. Priznám sa, myšlienky mi zalietali aj k doktorovi z pohotovosti.

Popoludní mi zazvonil telefón. Neznáme číslo. Zdvihla som a na môj obrovský šok mi volal práve ten lekár a opýtal sa, ako sa mám. Prekvapená som vykoktala, že sa mám lepšie. Pripomenul mi, aby som sa zajtra nezabudla zastaviť na kontrolu. Ostala som zmätene civieť na displej mobilu. Odkiaľ mal, preboha, moje číslo? Zrejme nie je jeho bežnou praxou volať každému pacientovi, ako sa má. Na kontrolu na ďalší deň som sa v kútiku duše tešila. Oko ešte bolo začervenané a opuchnuté, ale najväčšia bolesť už ustúpila. Stále som však musela mať svoje detské okuliare, ktoré som v minulosti veľakrát prisadla a boli celé krivé. Vyzerali strašne. A keď boli na mne, vyzerala som strašne aj ja. Doktor sa na mňa znova príjemne usmieval a nezáväzne konverzoval. Mala som z neho motýle v žalúdku. Môj stav sa podľa jeho slov zlepšoval, takže mi stačilo ešte niekoľko dní užívať lieky a všetko bude v poriadku. Tak som sa doma liečila. A moje myšlienky stále blúdili k nemu. Často som sa pýtala samej seba, či sa ešte ozve. V kútiku duše som dúfala, no ako plynuli dni, prestávala som veriť. Možno sa naozaj zaujímal iba o chorú pacientku. A ja som si už stavala vzdušné zámky... Ktorého muža by zaujala opuchnutá ženská s detskými okuliarmi?

No nakoniec mi predsa len zazvonil telefón. Tentoraz mi už číslo bolo povedomé. Bol to „môj“ doktor. Zaujímal sa, či som už v poriadku, a zavolal ma do kina! Svoje „áno“ som takmer vykríkla. Dnes je to už viac ako 10 mesiacov, čo sme partneri a je nám krásne. A nakoniec som sa dozvedela aj to, ako zistil moje číslo. Podľa mena a adresy si ho vyhľadal v telefónnom zozname. Vraj bolo vo mne niečo, čo sa mu zapáčilo napriek tomu, že som pri našom prvom stretnutí nevyzerala najlepšie. A tie okuliare z detských čias mám dodnes položené na poličke a vždy, keď o ne zavadím pohľadom, usmejem sa. Láska býva naozaj slepá.

Petra