Nikdy nehovorte nikdy. Viem, o čom hovorím. Milovala som väzňa.

Existujú dve skupiny ľudí. Tí, ktorí majú šťastie v láske, a tí, ktorí ho nemajú. Ja som vždy patrila k tým druhým. Teda... ak neberiem do úvahy nekonečnú lásku mojej mamy, ktorá pre mňa obetovala viac, než som si zaslúžila. Skrátka a dobre, pokiaľ ide o mužov, vyberala som si iba samých nesprávnych. Alebo oni mňa?

Začiatok mojich milostných porážok sa datuje do obdobia strednej školy. Vtedy som sa na jednej z diskoték v našom malom mestečku beznádejne zaľúbila do Vlada. Bol odo mňa o štyri roky starší, chodil dokonale nahodený – asi ako Brandon Walsh zo seriálu Beverly Hills 90210, a baby sa išli z neho zblázniť. Keď ma jedného dňa schytil na diskotéke a pretancoval so mnou celý večer, bola som unesená. Keď ma potom odprevadil až domov, snívala som o tom, aké budeme mať krásne deti. A keď som ho na rozlúčku pobozkala a on mi povedal: „Hanka, nezamiluj sa do mňa, ja som teplý,“ tak sa mi zrútil celý svet. Mala som šestnásť rokov a pred sebou všetky krásy života, ale myslím si, že práve vtedy sa vo mne niečo pokazilo. Niečo, čo spôsobilo, že som začala priťahovať samé tragédie.

Jedna katastrofa za druhou

Pri spomienkach na roky po strednej škole sa dnes už len smejem. Na sebe. Mala som vedieť, že nie som normálna. Veď kto iný by do svojej „zbierky“ mužov, do ktorých sa zamiluje, zaradil po homosexuálovi ešte aj týpka, o ktorom som až po roku randenia zistila, že je feťák? Ktorá normálna baba by si po takýchto dvoch „skvostoch“ dopriala pokus spoločného bývania s rozvedeným chlapom a s jeho jedným rozmaznaným dieťaťom? Hmmm. Poviem vám, nebolo to med lízať. Po troch rokoch som však prišla na to, že môj drahý bol v permanentnej finančnej tiesni, lebo väčšina jeho výplaty putovala na účty za volania na erotické linky a pochopila som, že mám za sebou ďalší citový prepadák. Mala som 24 rokov, bývala som s rodičmi, každé ráno som chodila do práce, ktorú som z duše nenávidela, a nevedela som, prečo som vlastne na svete. Niekto by sa v takej situácii pridal k Svedkom Jehovovým (alebo inej roztomilej sekte, ktorá mu sľúbi bezhraničnú lásku a večný život), ale mňa spoločenské zábavky nikdy veľmi nebrali. Bola som skôr samotárka, ktorá videla jediný zmysel života v nájdení spriaznenej duše. Nevedela som, kde ju hľadať, ale verila som, že niekde existuje.

V zoznamovaní som bola nemožná. Absolútne nemožná. Na diskotékach som sa zrazu cítila ako matka medzi deťmi a každý zástupca opačného pohlavia z práce mi pripadal v niečom úchylný. A na niečo také som po predchádzajúcich skúsenostiach naozaj nemala ani najmenšiu chuť. Chcela som nájsť konečne niekoho nekomplikovaného a pritom osudového. Keď som v jeden zimný večer nemohla zaspať a v telke nebol žiadny zaujímavý program, začala som od nudy listovať v teletexte. Zaujala ma rubrika Zoznamka (prečo asi?), kde si vylievali srdcia samí zronení a sklamaní (bože, nie je nič horšie, ako keď si zúfalá žena narazí ešte zúfalejšieho chlapa), až ma napokon predsa len zaujal jeden inzerát. „Nehľadám zázrak. Nehľadám dokonalú ženu. Hľadám osud.“ Tie tri krátke vety som si prečítala možno 100-krát. Fascinovali ma svojou jednoduchosťou, nejako podobne som to cítila aj ja. Nehľadala som dokonalého muža, ale osud. A tak som mu napísala: „Ani ja nehľadám zázrak ani dokonalého muža, čo s tým urobíme? Moje telefónne číslo je...“ Odpoveď prišla takmer okamžite. „ :-) Ty naozaj existuješ? Som Peter a chcem ťa spoznať lepšie.“ V tú noc sme si esemeskovali hádam do rána. A tak to pokračovalo niekoľko týždňov. Spoznávali sme sa prostredníctvom písmen a ja som sa pomaly, ale isto namotávala na predstavu, že by to konečne mohol byť ten pravý.

Moje dni boli zrazu akési veselšie a ráno som sa už nepýtala, prečo žijem, lebo mi na displeji mobilu vždy žiarila nová správa. „Dobré ránko, moja neznáma.“ Byť za neznámu je super, ale po pár mesiacoch, keď sme už o sebe vedeli aj tie najintímnejšie detaily, som začínala byť nervózna z toho, že Peter nikdy neberie telefón (vravel, že ho nikdy nepočul), nikdy mi nezavolá, a už vôbec to nevyzeralo na to, že by plánoval niekedy v budúcnosti navrhnúť stretnutie. Mne síce vyhovovalo, že sa nikam neponáhľa, ale začínala som mať zlé tušenie, že o niečom neviem. Raz som to už nevydržala a napísala som mu: „Máš niekoho iného? Si telesne postihnutý? Alebo trpíš na nejakú smrteľnú chorobu? Chcem to vedieť!!!“ Nechápal. „Prosím? Preskočilo ti, Hanka?“ V tej chvíli som sa rozhodla vyrukovať s pravdou. „Ja som sa do teba zamilovala a chcem ťa konečne aj vidieť, počuť, cítiť, ale ty stretnutie nikdy nenavrhneš. Myslela som si, že to cítiš rovnako, ale teraz som na pochybách.“ Zostalo ticho. Telefón nepípal. Odpoveď nechodila ani napriek mojej snahe zhypnotizovať displej. Nezasvietil v ten deň ani na druhý deň, ani o týždeň.

Po týždni som bola už poriadne zúfalá. Bola som presvedčená, že som naletela chlapíkovi, ktorý má doma svoju ženu a ja som iba jeho tajným rozptýlením. Inak mi nič nedávalo zmysel. Tak veľmi mi chýbal, že som si už vedela predstaviť aj to, že je postihnutý alebo smrteľne chorý. Chcela som byť s ním, nech sa deje, čo sa deje. On mi však nebral telefón a neodpovedal na moje otázky. Nič nepomáhalo. Bola som úplne bezmocná. Striedavo som plakala do vankúša a nadávala som si do naivných hlupaní. Po dvoch týždňoch však mobil ožil. Na displeji svietil hovor s menom kontaktu, ktorý som nazvala pred pár mesiacmi „Osud“. S roztrasenými prstami som stlačila zelené tlačidlo a iba som počúvala. Potom som položila a dlho do noci premýšľala, čo sa vlastne stalo. Peter bol vo väznici. V Banskej Bystrici. Už tretí rok. Telefón, ktorý mi na moju zlosť nikdy nedvíhal, ale z ktorého mi chodili všetky jeho správy, mu požičiaval dozorca, s ktorým sa skamarátil. Nechcel mi nič povedať, lebo sám nevedel, kam to až zájde. Nechcel mi ublížiť. Ale nechcel ma stratiť. Zamiloval sa. Ale pochopí, ak svoje slová vezmem späť... Nedokázala som racionálne zvážiť, čo mám robiť. Myslela som na jeho krásny hlboký hlas, ktorým vyslovil: „Ale ja som sa do teba zamiloval...“

Nepamätám si presne, ako a prečo som sa rozhodla urobiť niečo také iracionálne, ale spomínam si na svoju prvú cestu do Banskej Bystrice. Bola som zvedavá na jeho tvár. Keď som už vedela, aká je pravda, chcela som, aby mi poslal list s fotkou. Ale on vravel, že mi nechce robiť problémy, kvôli rodičom. A tak som sa rozhodla, že ho prekvapím. Nepremýšľala som, čo bude o mesiac či o rok, rozhodla som sa žiť pre prítomnosť. Na tú chvíľu, keď prišiel znepokojený do miestnosti určenej návštevám a hľadal moju tvár, nikdy nezabudnem. „Hanka?“ Spýtal sa nesmelo. Bol vysoký a snedý, mal široké plecia, veľké ruky a krásne hnedé oči. A ja som bola celá jeho.

Všetci máme právo na druhú šancu

Najhoršie bolo vymyslieť, čo poviem rodičom. Mame bolo jasné, že za mojou skvelou náladou a výletmi do Bystrice nebudú nedeľné jazykové kurzy, ale nevyzvedala. Čakala, kým sa jej nezdôverím sama. Balansovala som medzi myšlienkou na milosrdnú lož a holou pravdou. Napokon som jej povedala všetko. O tom, ako som sa s Petrom zoznámila. O tom, ako som zistila, že je vo väzení, o tom, aká som šťastná, keď ho vidím, o všetkom. Skúmavo na mňa pozerala a oči sa jej mierne leskli. Vedela som, že to nebude jednoduché. „A za čo sedí?“ Spýtala sa. Porozprávala som jej to, čo som vedela od Petra. Bol mladý, dostal sa do zlej partie, medzi ľudí, ktorí využívali neskúsených chlapcov na predaj drog a ilegálne prevádzanie ľudí cez hranice. Chytili ho. Ľutuje to. O pol roka by ho mali pustiť. „Nuž, všetci robíme chyby a máme právo na druhú šancu,“ povzdychla si, ale dohodli sme sa, že otcovi radšej pravdu nepovieme. Zatiaľ.

Keď Petra púšťali, vedela som, že s ním chcem tráviť každú minútu. A tak som si zbalila veci a presťahovala som sa spolu s ním do domu po jeho dedkovi. Mama to niesla ťažko, no otec omnoho horšie. Vyhrážal sa mi vydedením a vyhlásil, že ak odídem z domu za takým vagabundom, nikdy sa mu už nemám ukazovať na oči. A mame zakázal sa so mnou kontaktovať. Preplakala som preto veľa nocí, no nedokázala som zmeniť jeho názor. Našťastie, nový domov, ktorý som si s Petrom budovala, a vidina budúcnosti po jeho boku ma zamestnávali viac než ten smútok zo straty rodičovského porozumenia. Peter si začal hľadať prácu, ja som sa starala o domácnosť, popritom som si našla nové zamestnanie, všetko vyzeralo ideálne. Až príliš jednoducho. Lenže nasledujúce dva roky sa napokon zmenili na nočnú moru.

Moja vidina šťastia sa začala rúcať pomaličky a nenápadne. Petrovi sa nedarilo nájsť si prácu, akú by si predstavoval (presnejšie povedané, tak dobre platenú, ako ho platili jeho bývalí mafiánski kumpáni), a domov chodil stále podráždenejší. „Za také žobračenky sa mi neoplatí ani vstať z postele,“ vravieval. Snažila som sa ho podporovať, ako sa dalo, ale on očividne strácal pôdu pod nohami. Čoraz častejšie sa mi stávalo, že po príchode z práce som ho našla doma v podguráženom stave spolu s jeho novými kamarátmi z krčmy, ktorí využívali Petrovu priateľskú a pohostinnú povahu. Keď som ho s plačom prosila, nech s tým prestane, kričal na mňa, že mám byť rada, že máme strechu nad hlavou. S jeho prehlbujúcou sa alkoholovou závislosťou postupovala aj miera jeho agresivity. Keď mi dal prvú facku, bola som šokovaná, po desiatej som to už brala ako súčasť predohry, pretože po bitke vždy prišlo udobrovanie. Ja viem, znie to šialene, ale keď žena miluje muža, tak občas stráca rozumný pohľad na to, čo je normálne a čo nie. Nepomáhalo dohováranie kolegov, ktorí si všimli moje modriny, ani prosby mamy, ktorá ma napriek otcovým zákazom pravidelne navštevovala (samozrejme, iba keď Peter nebol doma). Ja som skrátka verila, že sa ešte všetko na dobré obráti. Veď v živote nič nie je dokonalé...

Hovorí sa, že láska hory prenáša. Ale ja tomu už neverím. Posledné defi lé môjho vzťahu s Petrom sa odohralo na Vianoce 2005, keď od zlosti nad svojím osudom podpálil vianočný stromček, ktorý som dostala ako darček od mojej mamy, a zmlátil ma tak, že som skončila v nemocnici so zlomeným rebrom a otrasom mozgu. Z nemocnice som odišla načas k rodičom, kde som zistila, že mamu pred rokom opustil otec, ktorý nedokázal prehrýzť, že sa so mnou stretávala aj napriek jeho zákazu. Peter sa ma pokúšal ešte niekoľko mesiacov kontaktovať, ale ja som sa presťahovala do iného mesta, zmenila som telefónne číslo, farbu aj strih vlasov. On nikdy nepochopí, čo všetko som pre neho obetovala. A nikdy sa nedozvie, že na tie osudové Vianoce som prišla okrem lásky k nemu aj o čosi vzácnejšie. O naše dieťa.

Podeľte sa s nami o životné príbehy

Zažili ste niečo také zaujímavé, že by ste o tom mohli napísať knihu? Pošlite nám svoj zážitok na adresu <a href="mailto:eva@ringier.sk">eva@ringier.sk</a>, predmet: Skutočný príbeh. Porozprávajte ho prostredníctvom EVY aj ďalším ľuďom!

Skutočný príbeh: Zamilovaná do väzňa

Výber pre vás

Skutočný príbeh: Zamilovaná do väzňa

Súvisiace články

Nikdy by mi nenapadlo, že budem lekárkou v zahraničí

Skutočný príbeh: Na koho to slovo padne

Výber pre vás