Medzi regálmi v hypermarkete sa pomaly prechádzajú dve ženy, staršia a mladšia. Na prvý pohľad je jasné, že ide o matku s dcérou. Občas sa pristavia, prezerajú si tovar, prehodia pár slov. Na prvý pohľad bežný, banálny výjav. No pre mladšiu z dvojice, Tamaru, je takýto nákup veľká vec a dôkaz obrovského pokroku, ktorý urobila, odkedy sa začala liečiť. Jej mama je na ňu veľmi pyšná. Tamara totiž trpí sociálnou fóbiou a donedávna nebola schopná ani vyjsť z domu.

„Spoločnosť mi roky robila mama a dve mačky,“ priznáva Tamara a vidieť, že sa jej nehovorí ľahko. „Ony boli celý môj svet, iba pri nich, zatvorená doma medzi štyrmi stenami, som sa cítila bezpečne. Pravda, musela som chodiť aj do práce. Prejsť tie tri ulice, ktoré ma delia od firmy, bol horor. Do kancelárie som prichádzala spotená, roztrasená a rovnaký príšerný stres som zažívala opäť asi hodinu pred odchodom domov.“

Ďalším veľkým problémom bol samotný charakter Tamarinej práce, veď len veľmi ťažko si možno predstaviť PR manažérku, ktorá s nikým nekomunikuje. Tamare sa to podarilo zariadiť. Vyvinula obrovské úsilie a s tichým súhlasom zopár zasvätených súcitných kolegýň si svoje pracovné povinnosti zadelila tak, aby sa nemusela s nikým stretávať ani telefonovať. Vybavovala výlučne písomné záležitosti. Snažila sa tiež zariadiť si prácu z domu, ale vedenie firmy tomuto riešeniu naklonené nebolo. Aby neprišla o dobré miesto, urobila ešte jedno opatrenie, ktoré malo zmenšiť jej neovládateľnú hrôzu z ľudí.

Kúpila si malé auto, ktoré ju ráno čaká rovno pred bránou, aby ju vyložilo priamo vo firemnej garáži, odkiaľ je do kancelárie len pár krokov. Pri troche šťastia na tej krátkej trase nikoho nestretne.

„Takto som to vydržala takmer dva ďalšie roky. Moje kontakty s vonkajším svetom sa obmedzili na osem hodín s kolegyňami, ktoré so mnou narábali ako s krehkou cennou nádobou, len aby som sa im nerozbila. Po čase sa už nikto ani neunúval zavolať ma na obed alebo na kávu, o veľkých podujatiach nehovoriac. Ocitla som sa v úplnej spoločenskej izolácii.“

Tamara si naplno uvedomovala, že s ňou niečo nie je v poriadku, no sama si pomôcť nedokázala. Mala však veľké šťastie – vnímavú, múdru mamu, ktorá sa už nemohla pozerať na to, akým čudáckym spôsobom žije jej dcéra. Nebolo to jednoduché, no podarilo sa jej prehovoriť Tamaru na návštevu psychiatra. „Hádala som sa s mamou, kričala som na ňu, zúrila som, vykrúcala som sa, ale ona nepopustila. Vtedy som sa na ňu strašne hnevala, dnes som jej vďačná. Znie to možno ako klišé, ale aj duša naozaj niekedy potrebuje doktora a nie je to nič, za čo by sa mal človek hanbiť.“

Tamara ešte ani zďaleka svoj boj nevyhrala. Netají, že sú aj horšie dni, keď sa jej choroba pripomína v plnej sile, ale vďaka liekom a terapii urobila veľký pokrok. Takmer každý deň zájde s mamou na prechádzku, chodia spolu nakupovať, dokonca boli aj na krátkej dovolenke v kúpeľoch.

„Je veľmi ťažké každý deň prekonávať samu seba, ale neľutujem, že som sa dala na túto cestu,“ hovorí Tamara. „Tento rok si možno trúfnem aj na vianočný večierok.“

Choroba jej robila zo života peklo: Vyhýbala sa ľuďom, a keď niekoho stretla, takmer sa zosypala!

Výber pre vás

Choroba jej robila zo života peklo: Vyhýbala sa ľuďom, a keď niekoho stretla, takmer sa zosypala!

Súvisiace články

Beáta nechcela robiť kompromisy a dala výpoveď: Prekvapí vás, ako to dopadlo!

Tamara sa bojí dávať svokre deti: To čo s nimi robí, nie je normálne!

Koniec strachu z vŕtania! Ako prelomiť bludný kruh? 8 tipov proti panike, ktoré určite zaberú

Výber pre vás