Moja mamka nemala jednoduché detstvo, mala troch súrodencov a jej mama ich vychovávala sama. Otec sa o nich vôbec nestaral a navyše ich bil. Neraz mamka so súrodencami aj s mamou spali pod schodmi, aby sa vyhli agresivite opitého otca. Také niečo človeka poznamená na celý život.

Ja mám, našťastie, najlepšieho tatíka na svete! Preto si to, čím prešla mama, neviem až tak predstaviť, ale videla som, ako ju tá bolesť nakoniec dostala.

Prejavovalo sa to aj tak, že nikdy nedokázala veľmi vyjadriť city a povedať slová „ľúbim ťa“ alebo sa len tak túliť. Všetku bolesť, ktorú v sebe dusila, si niesla ďalej, až upadla do depresie.

Najhoršie je, keď človek stratí zmysel ísť ďalej, svet je zrazu čierny a on nadobudne pocit, že je sám proti všetkému. Mnohí pred problémami druhých zatvárame oči, zľahčujeme ich alebo sa tvárime, že sa nás to netýka. Zatiaľ čo tí druhí v tichosti kričia o pomoc. Tak to bolo aj u nás.

Naša mama nám svojím správaním dávala najavo, že niečo nie je v poriadku. Sestry sa jej otočili chrbtom a namiesto pomoci začali na ňu hádzať špinu. Nato im zomrel brat, ktorý jej bol blízky. Vtedy sa pokúsila o samovraždu prvýkrát. My sme boli ešte deti.

Tomu, ako alkoholom zapíjala žiaľ, ni­kto nevenoval pozornosť. Ani sa jej nikto neopýtal, čo sa deje, neponúkol pomoc. Tatík pracoval na týždňovky, bol doma cez víkend, on o tom nevedel – alebo možno len chcel, aby bolo všetko v poriadku, a tak si nevšímal varovné signály.

Pritom to bola starostlivá mama, ale aj tak ju starosti ťahali dole natoľko, že po smrti svojej mamy si siahla na život opäť. Zjedla krabičku liekov a zapila ich alkoholom. Našťastie sme ju našli včas. Bolo to z jej strany volanie o pomoc: jednoducho bojovala a nevedela, ako ďalej.

Naučila som sa neodsudzovať nikoho, kto padne na dno, lebo čo sa deje v duši a hlave človeka, za druhého nikto nevidí ani necíti. Myslím si, že depresie sú tichý zabijak a že sa o nich málo hovorí.

Ľudia celkovo nechcú rozprávať o tom, čo ich trápi, lebo sa hanbia, boja sa výsmechu, ohovárania a pošramotenej povesti v očiach druhých.

Ale práve preto by rodina mala držať spolu. Aj keď sa mamine sestry otočili chrbtom, my deti a otec sme držali pokope a po tom všetkom, čo sa zomlelo, sa vzťahy u nás doma dokonca utužili. Je to naozaj tak – všetko zlé je na niečo dobré.

Mamu aj tak vnímam ako silnú ženu, ktorá vydržala veľmi veľa. Napriek tomu, že jej vlastné blízke osoby ju vždy niečím sklamali – napríklad sestry si rozdelili majetok bez nej, akoby ani nepatrila k rodine –, my sme vždy stáli pri nej. A vždy budeme! Môže sa na nás spoľahnúť.

Veľmi by som chcela, aby ju ľudia nesúdili, vyhrala totiž boj sama so sebou a verte mi, že bojuje stále!

A aj keď sa vám zdá, že niektoré veci by ste nikdy neurobili, nežijete život tých druhých, preto ani nemôžete vedieť, ako by to bolo.

Ja to vidím tak, že všetci zažívame sklamania a bolesti, ale ak máte rodinu, ktorá vás miluje, a ste zdravý, tak máte všetko!

Ďakujem za to každý jeden deň! A ak vidíte, že sa niekto vo vlastnom živote stratil a potrebuje pomoc, načúvajte a pomôžte!

Ako píše Ema, ľudia sa naozaj hanbia hovoriť o svojich zlyhaniach, slabostiach, o tom, že sa im v živote nedarí... Veď si len prezrite sociálne siete, ktoré sú plné vysmiatych ľudí. Všetci máme tendenciu ukazovať pred druhými len to krásne a dobré. Práve tento príbeh nám však ukazuje, že máme byť citliví a počúvať signály, ktoré naši blízki vysielajú, keď nevedia, ako ďalej. A – nesúďme sa!

O tomto sa bojíme nahlas hovoriť: Muž si na manželke nevšimol TOTO, potom prišiel náhly šok!

Výber pre vás

O tomto sa bojíme nahlas hovoriť: Muž si na manželke nevšimol TOTO, potom prišiel náhly šok!

Súvisiace články

Šokujúce zistenie o princovi Charlesovi! TÝMTO postavil do pozoru kráľovskú rodinu: TO naozaj?

Uff, TOTO je zlý sen! Nestačí, že Justina Biebera trápia depresie, teraz prišla nečakaná rana

Trápi vás úzkosť, vlčí hlad, únava? Možno ani neviete, že sa vo vašom tele deje niečo veľmi zlé

Výber pre vás