Jej priateľ i otec sú jej oporou, ale vyrovnať sa s odchodom musí sama.

Určite sme sa narodili z lásky, ja, staršia sestra a mladší brat. Radikálne sa nám zmenil život, keď mama ako 30-ročná ochorela na rakovinu. Pamätám si, ako sme za ňou chodili do nemocnice. Doteraz mám vryté, ako vracala krv a aké mala bolesti. Keď ju pustili domov, cestou nám rozprávala, že už nebude pracovať, ale bude mať dlhé pekné nechty ako panička. Tie nechty, to mám po nej. Nech je akokoľvek zle, vždy ich musím mať upravené. Aj keď som ležala v nemocnici, môj priateľ mi chodil lakovať nechty na nohách.

Mama mi zomrela 31-ročná a skončilo sa nám detstvo

Vôbec sme netušili, že mama ide domov umrieť. Išlo to veľmi rýchlo, spomínam si, ako často kričala, lebo jej prekážalo svetlo, alebo ako chcela jesť strúhané jablko a namiesto toho si pýtala cibuľu... Umrela, keď mala 31 rokov. Sestra mala 11, brat 6 a ja 9 rokov a nám sa v tej chvíli skončilo detstvo. Otec robil 24-hodinové zmeny a museli sme sa o seba postarať sami. Áno, naučila som sa variť a všetko robiť okolo domácnosti. Až oveľa neskôr som pochopila, aké to mal otec ťažké. Tri malé deti, určite nejaká hypotéka na dom. Myslím, že nás dobre vychoval. Aj keď sme už dospelí, máme pred ním rešpekt a veľmi si ho vážime.

Objavila som si hrču veľkú ako detská päsť

Moja choroba prišla náhle. Jedno ráno som si pri sprchovaní objavila hrču v prsníku veľkú ako detská päsť. Hneď som tušila, že to bude rakovina. Asi dva roky predtým mi z ničoho nič zlyhali obe obličky, no neprišli na to prečo. Dali ma na dialýzu a tam mi jeden lekár povedal, že takéto nečakané zlyhanie môže byť predzvesťou rakoviny.

Teraz mi lekár vysvetlil, že hrča musela byť zaseknutá medzi rebrami a možno zakašlanie, alebo nejaký pohyb ňou pohol, preto som ju objavila zo dňa na deň. Ešte mi povedal, že je to neoperovateľné a on by do toho nerýpal. Žila som s tým ďalej akoby nič. Keďže som si platila nájomné za byt, musela som pracovať. Bola som tvrdohlavá a hrdá ísť prosiť domov otca, aby mi pomohol. Ale môj stav sa začal zhoršovať. Vtedy som spoznala môjho terajšieho priateľa. Veľmi chcel byť so mnou, aj keď som mu povedala, že som chorá.

Keby sme sa poznali predtým, mali by sme deti a pekný život

Našťastie sa nedal odhovoriť, jednoducho mi dal kľúče od bytu a odvtedy ma má na krku. Keďže som strácala silu, prestala som pracovať. Prišla som o príjem a veľmi som sa hanbila, že všetko je na priateľovi. Ďakujem však Bohu, že mi ho poslal do cesty. Často sa s Janíčkom rozprávame o tom, že keby sme sa poznali predtým, určite by sme mali deti a pekný život. Moja choroba však rýchlo postupovala. Začala som mať záchvaty kašľa. Hádam aj 10-krát za hodinu. Chudáci susedia a Janíčko! Viem, že mu to prekážalo, keď prišiel unavený z práce. Kupovali sme všetky dostupné lieky, no nič nepomáhalo. Potom to z ničoho nič prestalo, asi mesiac bol pokoj a potom nastalo peklo. Začala som vracať. Mám pocit, že v kuse. Schudla som na 36 kg.

Chytili mi nohy a ruky a bez umŕtvenia a chirurgických rukavíc mi zašili tepnu

Cez jeden víkend sa mi urobil zospodu na prsníku akoby vred a zvrchu modrina. V pondelok som s tým chcela ísť k lekárovi, ale už v nedeľu mi to prasklo a urobila sa tam diera. Je to hrozné, keď to takto hovorím, ale oveľa horšie je to celé prežiť. Keďže mi praskla aj tepna, všade bola samá krv a panika, kým nedorazila záchranka. Tam sa mi potvrdilo všetko zlé, čo sa píše a hovorí o nemocniciach.

Keď ma prijali, bola nedeľa večer. Z toho roztrhnutého nádora aj tepny mi tieklo, no nechali ma ležať v izbe do druhého dňa. Poobede prišiel lekár a štyri sestričky. Chytili mi nohy a ruky a bez umŕtvenia a chirurgických rukavíc mi zašili tepnu a zobrali vzorky. Bolo to hrozné! Môj priateľ ešte v nedeľu volal môjmu otcovi a ten v utorok prišiel za mnou. Vtedy mi spadol taký balvan zo srdca.

... že mám vybavenú jednosmernú miestenku do krematória

Na vizite prednosta oddelenia povedal, že sa nemajú so mnou babrať, že mám vybavenú jednosmernú miestenku do krematória. Priateľ za mnou musel chodiť trikrát za deň, aby som šla na WC. Vraj, som mladá, tak mám chodiť sama. Alebo som počúvala od prednostu, že mám vypadnúť na dedinu, odkiaľ som prišla, len im zaberám posteľ. Ja nie som žiadna citlivka, život od detstva sa so mnou nemaznal a vydržím dosť bolesti, ale vtedy som naozaj uvažovala, že skoncujem so životom. Prešlo 9 dní, kým ma preložili na onkologický ústav a tam to už bolo o inom.

Nedelia pacientov podľa sympatií ani či je bezdomovec alebo celebrita

Ako prvé si pamätám vetu, ktorú mi povedala sestrička, že nedelia pacientov podľa sympatií ani či je bezdomovec alebo celebrita. Každý zamestnanec onkologického ústavu musí prejsť inakším konkurzom ako inde v nemocnici. Teraz už viem, že je to tak! Zaradili ma na paliatívne oddelenie. Nikdy som také slovo nepočula, tak som si ho vyhľadala na internete a potom týždeň preplakala. Myslela som si, že ja tam nepatrím.

Paliatívne je niečo ako hospic. Snažia sa, aby pacienti umreli v čo najmenších bolestiach. Pani doktorka Križanová, ktorá založila toto oddelenie, je však najlepší a najľudskejší lekár na celom svete. Nasadili mi liečbu, chemoterapiu. Samozrejme som prišla o vlasy. Postupne zistili, že mám nádor na kĺbe pravej nohy. Ešte k tomu metastázy na chrbtici a na rebrách. Chemoterapia nezaberala.

Prsníky sa nedali operovať. Bola som z toho zrútená. V nemocnici mi psychológ vravel, že nemám myslieť na zlé a ťažké veci, ani na to, keby som niečo urobila inak, ani na to, prečo sa to stalo mne. Jasne, že ma to napadne aj každý deň, no vtedy si hovorím, aby som na to nemyslela a pomôže mi to. A keď nie, poplačem si, keď ma nikto nevidí a tiež mi pomáha spánok. V nemocnici som ležala presne 100 dní. Keď ma púšťali domov, nevedela som si predstaviť, ako to zvládnem.

Môcť byť doma je pre mňa momentálne to najkrajšie na svete

Sestrička mi vybavila domáce ošetrovanie cez ADOS. Chodili k nám každý deň mníšky, nezabudnem na ne do konca života, boli veľmi milé. Okrem toho som chodila každý týždeň na chemoterapiu, a nakoniec ma aj operovali. O prsník som prišla, ale na rozdiel od iných žien som bola šťastná. Pred rokom a pol sme sa presťahovali k otcovi do domu. Musím priznať, mávam aj ťažké chvíle. Asi by som bola čudná, kebyže mi je všetko jedno...

Našťastie mám pri sebe priateľa, ktorý ma neopustil ani v najťažšej chvíli. Takisto starostlivý otec a celá moja rodina i susedia. Viem, že keď čokoľvek potrebujem, vždy mi pomôžu. Som nesmierne vďačná paliatívnemu oddeleniu, kde sú všetci takí ľudskí, a mám ich rada. Len vďaka ich opatere som sa mohla vrátiť domov a na chvíľu do života. A môcť byť doma je pre mňa momentálne to najkrajšie na svete.

Aj keď to môj priateľ nerád počuva, myslím aj na smrť. Lekárka mi vlani povedala, že mám dva-tri roky života. Rok ubehol... Zostávajú mi dva. Ja sa smrti nebojím, bojím sa umierania. Neviem, čo bude po smrti, ale mám taký vnútorný pocit, že sa nemusím ničoho báť. Pravdupovediac sa už neviem dočkať mamy, babky a všetkých, čo tu už nie sú. Mám však strach, že umieranie bude dlhé a boľavé. Bolesť prežívam každý deň, som na morfiu viackrát za deň. Metastázy stále pribúdajú. Mám 68 dávok chemoterapie. Som často unavená, spím aj cez obed. Veľmi si želám, aby som do konca života bola ako-tak v pohybe.

Nechcem zomierať ako mama, zostať ležať, nechať sa ošetrovať. Keď niečo o tom doma poviem, hnevajú sa. Viem, že priateľovi tými rečami ubližujem, ale mám pocit, že im musím povedať, čo si želám, keď zostanem nevládna. Je to moja blízka budúcnosť a nemôžem sa tváriť naivne, že sa dožijem staroby. Často myslím na to, aké to musí byť ťažké zvládať chorobu sám. Som šťastná, keď prežijem pokojný deň v kruhu rodiny a blízkych a bolesti sa dajú zvládnuť. Nebyť choroby, môžem pokojne povedať, že som šťastná.

To, čo ma trápi, je otec a priateľ. Musí to byť pre rodiča velmi ťažké vidieť umierajúce dieťa. A srdce mi puká, keď viem, že tu nechám priateľa, ktorého milujem. Snažím sa na to myslieť čo najmenej... Jediné, čo si teraz želám, je vydržať v takomto stave čo najdlhšie. Niečo porobiť, vedieť sa o seba postarať, byť ešte potrebná, ísť von so psíkom... a dúfam, že sa mi podarí aj na Vianoce napiecť medovníky.

Utrápená Marianna si prešla peklom: Našla si hrču veľkú ako detská päsť, ale to najhoršie ešte len prišlo

Výber pre vás

Utrápená Marianna si prešla peklom: Našla si hrču veľkú ako detská päsť, ale to najhoršie ešte len prišlo

Súvisiace články

Očami skúsenej gynekologičky: Toto je najväčšia chyba, ktorú slovenské ženy robia!

Tabu skryté v nohavičkách: Netušíte, k čomu môžu viesť neliečené hemoroidy

Predĺžte si život o 3 roky! Stačí 15 minút cvičenia denne

Výber pre vás