Beh o život a sebavedomie

Zabehnúť 800 metrov nie je malina. Ale maratón? Vyše štyridsaťdva kilometrov?! Zrejme sa nepredpokladalo, že niečo také je v ženských silách, preto ešte pred pár rokmi ženy behali na olympiáde maximálne osemstovku. História vytrvalostného ženského sebavedomia má len 46 rokov a navždy ju zmenila dcéra nemeckého vojaka z povolania Kathrine Switzer (66).

Mala dvadsať, keď sa zapísala na štartovnú listinu slávneho Bostonského maratónu. Rok pred jej odvážnym počinom, na jar roku 1966, urobila pokus dokázať svetu, že ženy na to majú, iná, Roberta Gibb.

Zvolila však partizánsky spôsob, do masy bežiacich mužov sa zamiešala potajomky, keď vybehla z kríkov. Kathrine to chcela inak. Koniec koncov, nikde nebolo napísané, že ženy maratón bežať nesmú. Len sa tak nikdy predtým nestalo, nikto so ženou na trati nerátal. Je pár minút pred štartom, Kathrine si na hruď, výrazne vypuklejšiu než tie ostatné, pripína štartovné číslo

. „Ostatní bežci si vtedy všimli, že som žena, a boli nadšení, podporovali ma. Keď som prechádzala cez štartovnú ohradu, musela som nadvihnúť bundu, aby som ukázala číslo. Will Cloney, jeden z riaditeľov pretekov, si vtedy tiež všimol, že nie som chlap, a osobne ma nadšene pretlačil cez štartovnú bránu,“ spomína Kathrine v jednej zo svojich kníh.

V duchu zaplesala, myslela si, že stačí už iba zabehnúť a história ženských behov sa raz a navždy zmení. Mohla tušiť, že po šiestich kilometroch bude nasledovať scéna ako z akčného filmu?

Bundu už mala zoblečenú, dlhé plavé vlasy viali za ňou a narúžované ústa sa spokojne usmievali, keď bežala po boku svojho priateľa a trénera Arnieho Biggsa. Takú senzáciu si novinári nemohli dať ujsť. Stále jej boli v pätách, plní nadšenia, vzrušenia aj pohoršenia. A tesne za nimi sa posúval autobus s organizátormi. Zrazu prudko pribrzdil, z dverí sa vyrútil druhý riaditeľ maratónu a vrhol sa rovno na Kathrine.

„Daj mi štartovné číslo a vypadni z mojich pretekov!“ zreval 64-ročný Jock Semple a sotil ju. Vtedy zasiahol Kathrinin tréner a priateľ v jednej osobe, šmahom ruky oddelil svoju chránenkyňu od riaditeľa a starý pán urobil vo vzduchu salto. „Bež ako o život!“ vyzval Kathrine a tá poslúchla. Bežala a bežala, až kým neprebehla cieľovou rovinkou. Vyčerpaná, ale živá. Trvalo jej to štyri hodiny a dvadsať minút, hoci vo výsledkovej listine by ste ju hľadali márne. Beh jej neuznali. No Kathrine to nezlomilo. „Preteky som začala ako dievča a dokončila ich ako žena.“

Žena plná odhodlania. Zodrala ešte niekoľko párov tenisiek, kým sa jej podarilo presadiť, aby ženy mohli oficiálne štartovať na tratiach pre vytrvalcov. V Bostone síce nikdy nevyhrala, ale pre ženy získala morálne víťazstvo, ktoré je dôležitejšie než všetky jej medaily dokopy. „Beh robí ženy sebavedomejšími, lepšie sa cítia vo svojej koži a to sa potom prenáša aj do ostatných oblastí života, napríklad do väčšej tvorivosti v práci,“ tvrdí. A my sa pod jej slová podpisujeme.

Za necelých päťdesiat rokov sa ukázalo nielen to, že ženy na dlhé trate majú, ale aj to, že výkonmi nezaostávajú za mužmi. To však nie je to najdôležitejšie. Kathrinin odkaz pre všetky ženy sveta znie: „Robte to, na čo máte chuť. Aj keď sa to zdá náročné, všetko, čo na to treba, je klásť jednu nohu pred druhú.“ Vie, o čom hovorí.

Zabehla niekoľko desiatok maratónov a neprestáva s tým ani vo vyššom veku. Okrem toho píše knihy, pracuje ako novinárka a po celom svete zbiera ocenenia za to, ako dokáže motivovať ženy a meniť ich životy.

Žena, ktorá zmenila históriu: Máte na niečo chuť? Urobte to!

Výber pre vás

Žena, ktorá zmenila históriu: Máte na niečo chuť? Urobte to!

Súvisiace články

Zdrvený sen o šťastí: Vdova našla svoje životné poslanie

Skrytí v ulite: Jarmila motivuje starších, aby nesedeli doma

Výber pre vás