Keby nám pred pár rokmi niekto povedal, že budeme blažene krochkať, keď do úst vložíme paradajku, ktorá chutí naozaj paradajkovo, a vďačne vzhliadať na nebesia za jahodové jahody, klepali by sme si po čele.

A dnes? Keďže chceme svojim blízkym aj sebe dobre, podujímame sa na výpravy hraničiace s dobrodružstvom, len aby sme zohnali zeleninu a ovocie, ktoré chutí tak, ako má. Naozajstne. Cestujeme kilometre, aby sme kúpili mäso, čo po dvanástich hodinách v chladničke nezapácha ako „záležitosť“, ktorú dobrovoľne používajú iba pri cvičení špeciálnych psov. A neľutujeme ani euro navyše za med, o ktorom máme istotu, že nie je pančovaný ani „šikmooký“.

Lebo chceme jesť chutné originály, nie fejky! A tak sa súčasťou životného štýlu stalo nevšedné zháňanie všedných vecí – poctivého mlieka, mäsa, ovocia, zeleniny, byliniek a výrobkov z nich... Na adresách, ktoré nám odporučili známi, alebo na trhoch. No aj tam treba dávať pozor, darmo má babička na hlave šatku a vonia dedinou, tie jej zemiaky môžu byť od poľských priekupníkov, ktorí ich kúpili ktovie kde, a fakt už nikto netuší, kde sa urodili...

Akoby to nestačilo, ani nákup z dvora nie je automaticky synonymom kvality. „Určite odporúčam urobiť si na farmu, odkiaľ chceme niečo kupovať, najskôr výlet, všetko si pozrieť na vlastné oči a porozprávať sa s chovateľom alebo pestovateľom o spôsobe, akým robí,“ radí náš dvorný kulinársky majster Viktor Klimo. „Lebo aj na malých farmách môžu sliepky znášať vajcia bez toho, aby čo len raz strávili deň vonku a zistili, že existuje tráva a dážďovky. Zelenina môže byť plná chemikálií, napríklad dusičnanov, pretože bola pohnojená obsahom septiku, akože skvelé riešenie – netreba platiť za jeho vyčistenie a zároveň bude krásna úroda.

Pri kupovaní ovocia a zeleniny sa mi osvedčilo dať prednosť menším kúskom, možno je s nimi viac roboty, ale zvyčajne chutia lepšie. Problémom nie sú ani prípadné estetické chyby. Nehovorím, že by sme mali jesť plesnivé alebo hnilé veci, ale ak niečo vyzerá obludne veľké a umelohmotne dokonalé, tak to bude obludne umelé. Fliačiky, škvrny, chrastičky k ovociu a zelenine patria.“ A treba to ukázať aj našim deťom, ktoré sú vďaka nákupom v reťazcoch presvedčené o dokonalých tvaroch bez poškvrny.

Overili sme si, že keď niekto pestuje zeleninu či ovocie alebo chová úžitkové domáce zvieratá s úctou k prírode aj ku kupujúcim, zvyčajne to poznať na produktoch aj na ich tvárach. V našich podmienkach stále platí, že z toho, čo robia, nezbohatnú, prípadne to sami dotujú. No sú to presvedčení, zapálení, prírode a jej bohatstvu oddaní a možno aj mierne naivní ľudia. Vo všetkej úcte.

Ako napríklad farmárka Andrea Guštafíková (34), ktorá zavesila na klinec prácu v nadnárodnej IT firme, presťahovala sa s partnerom na vidiek a popri malej živnosti, v rámci ktorej pomáha iným zakladať firmy, sa v Chorvátskom Grobe vrhla na pestovanie jahôd. „Ako začínajúci farmári nemáme rozpočet na investície do mechanizácie, všetko sa robí ručne. Kým zasadiť priesady a vybudovať závlahový systém stačilo zatiaľ iba raz, každoročne ručne kosíme medziriadky a stále dookola likvidujeme burinu.

Prácu treba prispôsobovať počasiu, preto nárazovo organizujeme aj brigády, lebo dva páry rúk všetko jednoducho nezvládnu. Na čas strávený medzi jahodovými záhonmi sa nepozerám ako na prácu, ale ako na aktívny oddych, hoci úprimne, niekedy slovo zrobený nadobudne úplne iný rozmer.“ Júj, ale tá sladká odmena! „Áno, aj tá, ale hlavne, farmárčenie poskytuje úžasný pocit zadosťučinenia. Po celodennom pohybe na čerstvom vzduchu sa prosto spí lepšie. A keď rastlinky narastú a začervenajú sa prvé jahody, je to radosť aj pýcha.“

A kým zima definitívne zaklope na dvere, urobte si zásoby, z čoho sa ešte dá. Za nákupom sa vyberte napríklad do Dlhej nad Váhom, na farmu Zuzany Pastorkovej (32), ktorá už roky pestuje takzvané polykultúry – rôzne druhy zeleniny popri sebe, zmiešané s bylinkami. „Neustále prírodu a svoju záhradu pozorujem a učím sa, aj na vlastných chybách,“ hovorí otvorene mladá žena, ktorá prácu s rastlinami a živými bytosťami považuje za svoje poslanie.

„Pôda je podľa mňa najcennejší poklad, veď nás živí! Preto sa snažím, aby bola v dobrej kondícii, nepreťažujem ju, nezaťažujem chemikáliami, ani ju zbytočne neobnažujem, aby sa nevysúšala. Mulčujem, kladiem na seba vrstvy kompostu alebo hnoja, kartón, slamu alebo rastlinné zvyšky zo záhrady, čím potláčam väčšinu burín. Hnojím prirodzeným a prírodným spôsobom, napríklad pohánkou, horčicou, hrachom a vlastným kompostom,“ hovorí tak zanietene, až jej ten zápal pre prácu človek závidí.

A keď dodá, že farmárčenie je vzrušujúce dobrodružstvo, nepochybujete ani na sekundu. „Sledovať, ako sa ktoré rastliny znášajú, je také fascinujúce! Je to skoro ako s ľuďmi, niektoré spolu nažívajú dobre, dokonca sa podporujú a spoločne lepšie odolávajú škodcom alebo chorobám, iné sa veľmi nemusia a keď rastú blízko, chradnú. Na pozemku vždy nechávame aj kúsok divočiny, aby sa mali kde rozmnožovať a prežiť prirodzení predátori. Keď sa vyskytne nejaká choroba alebo sa premnožia škodcovia, nepanikárime, ale najskôr pozorujeme, ako sa situácia vyvinie. Nechávame priestor prírode, aby opäť nastolila rovnováhu. A tá si vo väčšine prípadov poradí,“ rozpráva Zuzana a vy máte pocit, že sledujete fascinujúci dokumentárny film. Ale oveľa lepšie ako čítať či vidieť na plazme je presvedčiť sa na vlastné oči. V jej záhrade má každý bránku otvorenú.

Na nákup z dvora kombinovaný so zaujímavou prednáškou a s nevšednými kolotočmi nad zeleninovými kruhmi (áno, kruhmi, nie hriadkami) sa aj s deťmi vyberte k Jánovi Šlinskému do Pavloviec nad Uhrom. Na návštevu si vyhraďte veľké tašky a aspoň dve hodiny času. Vyštudovaný zeleninár je totiž majstrom svojho remesla a navyše niečo ako zeleninový filozof.

Citujeme: „Od svojho presvedčenia, že zelenina ako zdraviu prospešná a nenahraditeľná zložka výživy človeka nesmie byť pestovaná s použitím jedov, hrubej sily a bezcitnej vypočítavosti, kráčam k vytvoreniu duplikovateľného, trvalo udržateľného systému pestovania a odbytu zeleniny.“ Koniec citátu. Žarty bokom, tento pán je inšpiráciou i pomocou mnohým začínajúcim farmárom. O pestovaní, hline, pôde, zemi a Zemi, zelenine aj škodcoch, ktorí v podstate škodcami nie sú, dokáže fascinujúco, a aj keď sa to z citátu nezdá, aj veľmi zrozumiteľne rozprávať celé hodiny. Viac sa o ňom a jeho produktoch dozviete na internetových stránkach a na YouTube si určite vyhľadajte video s rozhovorom, ktorý s ním pre TA3 robila Adela Banášová. Zasiahne vás.

No kým farmári sú zapálení nadšenci, výpravy za ich originálmi môžu byť pre neskúseného, nákupnými reťazcami „rozmaznaného“ (možno by bolo výstižnejšie slovo otupeného) človeka šokujúce. Koľko času a peňazí to reálne stojí, sa minulý mesiac podujal zistiť mladý bloger Slavomír Artim v rámci projektu Jem po slovensky. „Miesta s poctivými slovenskými výrobkami sa hľadajú ťažko. Väčšinu tých, ktoré som navštívil, som objavil náhodou a ostatné mi odporúčali kamaráti. Na trhoch som sa naučil používať fintu, ktorá sa mi veľmi osvedčila: od predajcov som si vypýtal kontakt a potom som si na internete overil, či sú naozaj registrovaní a všetko je, ako má byť. Niekoľkokrát som sa sekol, ale aspoň som vedel, u koho už viac nenakúpim.

Naopak, rád sa s ostatnými podelím o dobré, takže odporúčam salaš Krajinka pri Ružomberku, sieť predajní s mäsom Starý otec a výborný výber syrov a jogurtov od miestnych dodávateľov je v predajniach Sálem. Problém je jediný, na môj vkus vyššie ceny,“ hodnotí Slávo. No a sme doma. On si svoj pokus mohol dovoliť, lebo si našiel sponzora, ale kto zasponzoruje vás? Hlavu hore, riešenie existuje! „Zásadný rozdiel v cene urobí veľký alebo kolektívny nákup,“ opäť radí Viktor Klimo.

„Ak sa vám farmár alebo chovateľ osvedčil, dohodnite sa s priateľmi, že spoločne kúpite väčšie množstvo, vtedy nie je problém zjednať cenu. My sme takto nedávno kúpili jahňa. Spravili sme si párty, na ktorej sa naporciovalo, niečo dobré sa z kúska hneď aj ukuchtilo, nechýbalo vínko. Jednoducho príjemný deň s mäsom, ktoré nebolo z opačného konca zemegule, a pritom sme oproti pôvodnej cene 15 eur ušetrili šesť eur na každom kile.“

Veľmi slušný prehľad, kam sa môžete vybrať za originálnymi farmárskymi produktmi z dvora, nájdete na stránke. Okrem interaktívnej mapy sú tam aj pravidlá takéhoto predaja, napríklad, že kým mlieko sa môže predávať z dvora ako prebytok pána domáceho, výrobky z neho sa nepovažujú za prebytky, a preto by predajca mal mať aj pokladnicu a dať vám blok. A mnoho ďalších praktických rád, ako sa nedať ošmeknúť. Alebo nechajte zeleninu a ovocie, aby prišli za vami.

Za osvedčené a kvalitné považujeme projekty debnickari.sk a froufrou.sk. Sú to vlastne e-shopy založené nadšencami kvalitných čerstvých surovín vypestovaných malými farmármi. Všetkých osobne poznajú, produkty preverili a tie, ktoré previerkami kvality prešli, predávajú cez web. Na stránke si stačí vybrať, koľko čoho chcete, a debničku s čerstvou zásielkou vám dovezú na dohodnuté miesto – napríklad domov. Len pozor, tak ako nie je každý deň nedeľa, ani debničky sa nevozia každý deň. Luxus 24/7 majú iba supermarkety. Škoda, že o luxusnej chuti sa zvyčajne hovoriť nedá.

Žiadny fejk, len chutný originál: Čo si všímať pri kúpe potravín

Výber pre vás

Žiadny fejk, len chutný originál: Čo si všímať pri kúpe potravín

Súvisiace články

Mrazivé svetlo do hmly: Naozaj si myslíte, že jete biostravu?

Liek na doživotie? Ani nie! Pravda o biostrave, ktorá bolí

Len to naj: Potraviny, ktoré sa oplatí kupovať v biokvalite

Výber pre vás