„Raz za čas sa v ňom proste prebudí praveký muž a volanie divočiny,“ hovorí Janka o svojom manželovi, lídrovi metalovej kapely, ktorý má doma inak prezývku Dr. Chemikon. „Lebo práve on nakupuje všetky dezinfekčné spreje, gély a nesmierne sa raduje z každej takejto novinky. Normálne je veľmi čistotný, ale keď sa vráti z dvojtýždňového turné, smrdí ako bezdomovec a preháňa sa mi po vyglancovanom byte ‚jak divý lev savanou‘. Dušuje sa, že spacák a rifľovú bundu netreba prať, a nadšene rozpráva, ako prespávali kdekade na starých matracoch s cudzími mačkami a psami. Mne sa dvíha žalúdok, zavádzam inkubačnú dobu a sterilizujem, čo sa dá. Postupne sa aklimatizuje, ale ešte pár dní hrdo spomína, ako sa oslobodil od civilizácie a užil si tú slobodu.“

Tiež sa prikláňame k tomu, že v mužoch sa bije civilizovanosť s genetickým odkazom lovca zabrýzganého od hlavy po päty krvou a blatom. S akurátnou dávkou špiny a chaosu majú možno pocit, že sa aspoň čiastočne vymanili z matrixu a sú pánmi džungle. Preto je hádam lepšie dopriať im divočinu v plnej paráde – mimo trvalého bydliska. Veľa mužov, čo poznáme, sa s chlapčenským nadšením púšťa na občasné výpravy na miesta bez tečúcej vody, bivakujú pod širákom, jedia zo špinavých ešusov, pyšne si pestujú strnisko a nemenia trenírky. Lovci a dobyvatelia v nich sa väčšinou nasýtia praveku za víkend a potom si slastne odmáčajú vrstvu špiny v teplej voňavej vani. Hoci pračlovek ešte občas zabojuje.

Kontaminuje celý dom

„Keď sa môj muž vráti z víkendovej rybačky, vždy má taký ‚rituál‘, že sa ešte pol dňa nechce vyzliecť z maskáčov a rybacinou kontaminuje celý dom,“ uchechtáva sa Zdenka. „A vedie tie múdre reči o návrate k prírode a o tom, ako my nič netušíme o živote. Až keď sme všetci dostatočne priotrávení smradom i mudrovaním, zalezie do sprchy a po hodine sa vráti ako nový.“ Keď ma naposledy môj muž vytiahol na romantický rodinný víkend do Štiavnických vrchov, vedela som, že to nebude wellness, ale naturálna chalupárčina u dobrých známych. Tesne pred odchodom len tak medzi rečou spomenul, že na dvore je síce studňa, ale s tečúcou vodou a so splachovacím záchodom nech nepočítam. Zmeravela som, ale cúvnuť sa už nedalo.

Chlapi hrdo stanovali na dvore, varili na ohni a s hygienou sa neobťažovali. Ja som víkend prežila vďaka veselému kolektívu, vlhčeným utierkam a latentne udržiavanej hladine alkoholu v krvi. Ale keď po dvoch nociach v stane a tretej nútenej návšteve latríny môj lesný vlk zavelil, že „Okamžite odchádzame!“, veľmi sa mi uľavilo.

Kto živí, ten leží?

Ha! Tu kdesi šípime kameň úrazu a prapôvod všetkých hádok, kto čo má a nemusí urobiť. Čím viac niekto vkladá do domáceho rozpočtu, tým menej povinností mu spravidla pri správe a údržbe domova patrí. Lenže hodnota práce, ktorú vidieť iba keď ju nespravíte, sa vyčísľuje veľmi ťažko. Môžete lietať s vrtuľou v zadku od svitu do mrku, zásluhám, ktoré svetu dal generálny manažér alebo konateľ alebo honorabilis so zbierkou akademických titulov, sa nemôžete vyrovnať. Ivanin manžel dával až príliš arogantne najavo, že pri pomere jeho a jej zárobkov a spoločenskej dôležitosti práce (ona kozmetička, on výkonný riaditeľ, nech sa páči!) od neho predsa NEMÔŽE žiadať nejaké prízemné vysávanie.

Človeče, ty si ma nemôžeš dovoliť!

Tak mu vystavila fiktívny účet na svoje mesačné „služby“ podľa bežných trhových cien – upratovanie, varenie, žehlenie, opatrovanie detí, doučovanie, údržba záhrady, sex... Jeho vyjaveným očiam vysvetlila: „Človeče, veď ty si ma vlastne nemôžeš dovoliť!“ Nápadu síce tlieskame, ale úprimne, nič sa nezmenilo. Viac-menej nám však z prieskumu vplýva, že nemáme až taký zásadný problém zobrať zodpovednosť za domácnosť plne do rúk, ak sa chlap postará o to, aby bolo na účty, splátky, dovolenky a občas vykoná tie tzv. chlapské roboty. Ak si nás pri tom nemýli s personálom 5-hviezdičkového hotela, dokážeme s tým žiť.

Evidentne lepšie, ako keď sme do úlohy živiteľky postavené my. Simona hovorí z prvej ruky: „Mala som chlapa, čo vytieral, umýval, povysával, žehlil, dokonca aj leštidlo na nábytok používal, a hádzal pritom na mňa veľavravné pohľady, že iné by si ruky-nohy dolámali, aby mali doma taký poklad. Súhlasím. Ale keby tie ‚iné‘ vedeli, že je to jeho celodenná náplň, pretože do roboty nechodí a len tak hocikde sa on nezamestná, asi by si nechali zájsť chuť. Kašlem na taký poriadok, keď ja musím zarábať na rožky!“

Kde, do pekla, trčia SAMO a SATO?!

Nechceme si nahovárať, že sme všetky do jednej od Boha čistotné a bez chybičky, že nám nikdy nič v chladničke neožilo a že čakáme, kým zrnko prachu na zem dopadne, aby sme ho mohli zotrieť. Ale väčšinou leží čistota a poriadok v dome na našich pleciach a tie síce veľa unesú, ale zas odtiaľ potiaľ. To potom vykrikujeme do vyplašených očí nechápavej rodiny „Robím vám tu slúžku od rána do večera!!“ a podobné životné pravdy, búchame dverami, riadmi a prachovkami a tak všelijako nedôstojne si vynucujeme prchavú pozornosť a aké-také pravidlá.

Naivne si myslela, že sa veci zmenia...

„Možno si za to môžeme samy. Môj muž vlastne ešte nevidel naozaj špinavú toaletu, lebo vždy zasiahnem,“ mieni Soňa. „A keď sa o veci starajú neviditeľní japonskí bratia SATO a SAMO, tak čo by sa on snažil, však? Ja som však nesľubovala Budem ťa milovať, ctiť a čistiť sanitu, až kým nás smrť nerozdelí!“ Tiež mávam pocit, že môj muž a deti so mnou hrajú náročný level virtuálnej hry, kde skôr či neskôr začnú vyrábať bordel rýchlejšie, ako ho ja stihnem odpratávať. To sa potom tie „ponožky“, prázdne črievka od bambina (neexistuje miesto, kde by som ich nenašla) a kopy oblečenia stávajú symbolom – ingnorácie, jeho vzťahu ku mne, k nášmu životu a tak...

Hej, vieme analyzovať a ísť do hĺbky. Chlap netuší, o čom točím. Vidí IBA tie ponožky. Alebo chce vidieť. Denisa bola niekoľko rokov doma s deťmi, neskôr si zobrala prácu na dlhé večery a od rána do noci sa nezastavila. Jej muž ako zamestnaný, a teda živiteľ, odmietal čo len pohnúť prstom – veď on chodí do roboty!!! „Chcela by som mať taký luxus odrobiť si svojich osem hodín a potom už len ležkať a čakať na večeru.“ Keď začala pracovať, naivne si myslela, že veci sa zmenia.

„Robila som vedúcu veľkej predajne a bežne som mávala dve aj tri 14-hodinové zmeny po sebe – na nohách a v pokluse. Keď som o pol desiatej večer polomŕtva od únavy prišla domov, čakal ma masaker – zamastená kuchyňa, v dreze pripečené plechy, v práčke mokré veci a všade hrozný neporiadok. Tá bezohľadnosť mi vyrážala dych.“ Ak sa teda pýtame, či môžu špinavé ponožky a neumytý riad ohlodať aj veľkú lásku na kosť, tak systematicky a vytrvalo – môžu.

Divočina na zbláznenie: Naivne si myslela, že sa veci zmenia...

Výber pre vás

Divočina na zbláznenie: Naivne si myslela, že sa veci zmenia...

Súvisiace články

Kedy začať nový vzťah? Šesť vecí, na ktoré si dajte pozor!

Trpký kolotoč nevier: Chcela som, aby sa stratil v pekle!

Neviem zabudnúť na bývalého: 10 veci, ktoré pomôžu po rozchode

Výber pre vás