Horoskopy vravia, že znamenie Barana a Raka sa k sebe absolútne nehodia. Moderátorka Alena (57) a spisovateľ Jozef (59) sa hviezdami našťastie neriadia a sú spolu už viac ako tridsať rokov.

1. júla ste mali výročie sobáša. Koľké v poradí?

J: Tridsaťštyri rokov sme manželia a tridsaťšesť rokov sa kamarátime.

A: Priznám sa, že tento rok sme to neoslávili. Absolvovali sme toľko osláv, že táto nám akosi unikla. V ten deň sme boli u mojich rodičov, bolo asi štyridsať stupňov, sedeli sme pod čerešňou a vedeli sme, že niečo ešte chceme, ale v tom teple nám to nedošlo. (smiech)

J: Chystali sme sa na to asi týždeň a následne po dvoch dňoch sme zistili, že sme to neoslávili. Ale inak si to pripomíname. Myslím, že na také dni treba myslieť.

Zvyknete vôbec usporadúvať veľké oslavy, na ktorých sa zíde celá rodina?

A: Nie, skôr si ugrilujeme niečo v záhrade, posedíme, porozprávame sa, ale žeby sme si prenajali reštauráciu a zavolali tam pol Bratislavy, to nie je náš štýl.

Jozef a Alena sú manželia už tridsaťstyri rokov.

J: Radi spoločne spomíname a cestujeme späť v čase. A nemusíme mať ani výročie, ani žiadnu oslavu. Je to veľmi príjemné vytiahnuť staré fotografie a pripomenúť si spoločné zážitky, dovolenky, pozrieť, ako naše dcéry rástli. Je to výhoda párov, ktoré spolu vydržali a nerozviedli sa. Dnes je to možno až nemoderné, keď sú dvaja tak dlho spolu.

Máte pocit, že nie ste in?

J: Asi to nesúvisí s nemodernosťou, ale s touto dobou. Neviem, prečo sa toľko ľudí rozvádza. Je úplne iná doba, ako keď sme sa brali my. Kedysi ľudia prirodzene vytvárali páry a chceli spolu žiť. A teraz ľudia akosi prirodzene žijú osamote. Možno sa rozvádzajú aj preto, aby dodržali štýl, aký sa nosí. Zaujíma ma však, prečo je to tak. Keď som sa svojich zhruba dvadsaťpäťročných študentov spytoval, koľkí majú partnera, prihlásili sa traja. Spýtal som sa ich na dôvod a vraveli, že nemajú čas. Zdá sa mi to divné. Veď človek nemusí byť s tým druhým dvadsať hodín denne.

Bavíte sa na túto tému aj s vašimi dvoma dospelými dcérami?

A: Áno a dosť často. Obe sú zrkadlom tejto doby, ale rodinný základ, ktorý sme im dali, je silnejší ako tlak spoločnosti. Obe si chcú založiť rodiny, majú svoje vzťahy a svojim priateľom varia, vypekajú a starajú sa o nich.

Riešia Barbara a Tamara s vami svoje partnerské zväzky?

A: Myslím, že sú k nám otvorené a máme veľmi priateľské vzťahy. Niekedy to bolo dosť zložité a naše vzájomné vzťahy veľmi krehké, ale neznepriatelili sme si ich. Dôverujú nám a vieme veľa o ich krokoch. Dnes sú opatrnejšie a zodpovednejšie ako kedysi. Staršia je už v zrelom veku, teším sa, že sa možno aj vydá a bude mať bábo.

J: Celá rodina sme sa vždy veľa rozprávali. Sme zvyknutí veci analyzovať a hľadať možnosti, ako dať starosti do poriadku.

Dávate im rady do života?

A: Nebolo treba servírovať im rady, ako majú žiť. Skôr sme žili tak, aby od nás odpozorovali to najlepšie. Keď si však vyslovene žiadali od nás radu, snažili sme sa ich usmerniť. Ale snažila som sa vyhýbať mentorovaniu a príkazom typu: „To si zapamätajte a zapíšte za uši!“ Sme dosť demokratická rodina.

Alenka je typický Baran – energická, priamočiara, vodcovský typ. Jozef je v znamení Raka, čiže skôr precitlivený, emotívny, intuitívny.

Vy ste od rodičov také rady dostávali?

A: Naši rodičia boli v mnohom iní, ako sme my dvaja. V tom čase nám skôr hovorili o dôležitosti vzdelania, slušnosti, cieľavedomosti. U nás doma sa kládol dôraz na serióznosť, vedomosti, poznanie, múdrosť a emócie boli trochu potlačené.

J: Ja som mal vážne rozhovory s mamou. V pätnástich som odchádzal z Trnavy na internát na konzervatórium do Bratislavy a mama sa mi snažila ukázať, ako to v živote je, čo ma môže stretnúť.

Takže ste nemali s vašimi také otvorené a priateľské vzťahy, aké sú samozrejmosťou u vás doma?

A: S mamou, ktorá bola učiteľka, som mala oveľa priateľskejší vzťah ako s otcom, ktorý pracoval v armáde, bol plukovník, letec a pôsobil často v cudzine. Nebol však natoľko otvorený, ako ho mám ja s dcérami. Rodičia mali konzervatívny prístup. Tým, že otec bol často preč, bol nám vzdialenejší, ale milovaný. Istý odstup medzi nami bol. Mám tiež pocit, že kedysi mali deti väčšiu úctu k rodičom. Určite by som si nemohla k mame dovoliť to, čo dovolím ja mojim dcéram.

J: Bola celkom iná doba. Ja som rodičom celý život vykal. Ale s mamou som mal veľmi intímny vzťah založený na rozhovoroch.

Delili ste sa o radosti i starosti so svojimi súrodencami?

A: S mojím o päť rokov mladším bratom Vladom sme sa mali veľmi radi. Tancovala som v súbore, chodila na zájazdy a vždy som mu nosila platne. V sobotu sme pravidelne nasadli na bicykle, odišli do neďalekého motorestu pri Trenčíne, ľahli sme si do trávy a rozprávali sme sa. Keď som sa presťahovala do Bratislavy, vždy som sa tešila na víkendy doma, ako mu vyrozprávam, čo všetko som zažila.

Po svadbe, keď Jozef išiel na vojnu, Vlado býval so mnou v našom domčeku a pomáhal mi. Keď sa však súrodenci oženia, povydávajú, obyčajne ten vzťah už stráca na intenzite a každý si zrazu žije so svojou rodinou. Je to však normálne. Keď to porovnávam, aké to bolo medzi nami kedysi a dnes, je to až nepochopiteľné, že sme teraz tak málo spolu.

J: Mám staršiu sestru a mladšieho brata. Žili sme úplne normálne, pomáhali sme si, komunikujeme spolu a máme štandardný vzťah.

Staršia dcéra Tamara nielen číta, ale aj píše.

Keď tak radi spomínate, zalovte v pamäti o tridsaťšesť rokov späť, keď ste mali prvé rande.

J: Alenka sa mi páčila od prvého momentu, keď som ju v škole zbadal. Bol som však ostýchavý osloviť ju a pripravoval som sa na to rok. Až raz, týždeň pred prvým májom, som v parku odtrhol magnóliu, dal som si ju do vnútorného vrecka saka a išiel som ju navštíviť na internát. Jej spolubývajúce mi povedali, že má vystúpenie v PKO. Kým som tam prišiel, už sa skončilo. Nastúpil som teda do električky a tam som ju zbadal.

Dodnes neviem pochopiť, ako som mohol mať toľko odvahy, ale prišiel som za ňou, vytiahol z vrecka ten zvädnutý kvet a povedal jej, že mám o ňu záujem. Myslela si, že si z nej robím žarty. Uverila mi až potom, keď jej dievčatá na izbe povedali, že som ju hľadal. Na prvom rande mi dala ryžu a kura, ktoré jej mama navarila, a rozprávali sme sa o Grécku.

Kto sa viac hrnul do manželstva?

A: Boli sme štvrtáci na výške. Jozef tancoval v Lúčnici, s ktorou odcestoval na dlhší čas do USA. A hrozne mi chýbal. Písala som mu listy, lenže na zlú adresu. Čiže nedostávala som žiadnu odpoveď a on si už tiež myslel, že nemám oňho záujem. Bola som zúfalá a bála som sa, že som prišla o životnú lásku. V jeden deň sa však k nemu všetky listy dostali a všetko pochopil.

Bola to pre nás oboch taká emotívna bomba, že mi odtiaľ priniesol zásnubný prstienok a hneď sme sa zasnúbili. Brať sme sa nechceli, len sme chceli spolu bývať. Moja mama to však za nás celé urýchlila návrhom: „Keď chcete spolu bývať, tak sa zoberte.“ Takže ako študenti sme sa vzali a po siedmich rokoch sa nám narodila Tamarka.

A čo začiatky v spoločnej domácnosti?

J: Bývali sme v smiešnom domčeku v Petržalke.

A: Išlo v ňom doslova o záchranu života, a to nás spájalo. Dom mal zhruba pätnásť centimetrov hrubý múr. Keď vonku mrzlo, mrzlo aj u nás doma. Mali sme rybičky a jedného dňa bolo akvárium plné ľadu. Pomáhali sme si, ako sme vedeli. Jeden rúbal drevo, druhý rozmrazoval ľady. Tak sme bývali asi dva roky.

Tamara s mamou sú známe svojimi výstrednými outfitmi.

J: Ak ste sa pýtali, či sme si museli na seba zvykať, nemali sme s tým problém. Mali sme veľa spoločných záujmov a my sme boli hlavne študentská láska, takže nikto z nás nekalkuloval. Taktiež náš vzťah bol od začiatku založený na priateľstve. Okrem iného Alča už vtedy výborne varila.

A: Vôbec som nevedela variť. Nebuď zas ku mne až taký milý! Nepamätáš sa, ako som ťa skoro otrávila? Chcela som uvariť hrachovú polievku a v hrnci nakoniec skončili len čierne poskakujúce bodky.

J: To si vôbec nepamätám, ale viem, že sme často mali hrianky s cesnakom a k tomu výbornú slivovicu. (smiech)

Obidvaja ste úspešní v oblastiach, v ktorých pôsobíte. Viete sa na prácu toho druhého pozrieť kriticky?

J: Sme k sebe až zbytočne kritickí. Nič si nedarujeme. Je to niekedy veľká výhoda, lebo človek sa o sebe veľa dozvie. Je dôležité, aby každý mal niekoho, kto mu povie pravdu. Zvlášť sa to týka žien, ktoré sa ju len ťažko dozvedia. Muži ich totiž často klamú a hovoria im, že sú fantastické, úžasné, múdre, prípadne dobre vyzerajú aj vtedy, keď si to nemyslia. Na druhej strane však veľká kritickosť môže byť deštruktívna.

A: Jozef má pravdu, v tomto sme si rovní a mali sme obdobia, keď sme to jeden druhému poriadne dávali. (smiech)

J: Rozmýšľam, či to prezradím, ale povedal som si, že budem úprimný v tomto rozhovore.

J: Keď píšem knihy, som strašne precitlivený. Keď mi v tom čase niekto blízky povie, ako to vidí, vážna kritika môže spôsobiť, že text ani nedopíšem. Alenka kedysi čítala moje rukopisy ako prvá, ale tým, že je veľmi pravdovravná a kritická, mohlo sa stať, že by som román, na ktorom som niekedy pracoval aj rok, ani nedopísal. Preto sme sa spoločne dohodli, že ako prvá moje knihy bude čítať Tamarka, ktorá má pre to viac citu.

Mladšia Barbara promovala na univerzite v Londýne.

Obyčajne na začiatku vzťahu partneri na tom druhom vidia len to krásne a až postupne prichádzajú na to, že ich polovička nie je dokonalá. Bol to aj váš prípad?

A: Láska dáva človeku euforický pocit, a preto mnohé na tom druhom prehliada. Až postupne prichádzame do reality a často sa stáva, že človek je zo svojho partnera zúfalý. Napríklad, keď sa partner ocitne v pracovnom tíme, ktorý ho zaväzuje k nesamostatnému rozhodovaniu. Stalo sa to aj nám, keď bol Jozef v politike. Navzájom sme sa už odcudzovali. Nechcem to ďalej konkretizovať. Ale aj Jozef môže mať proti mne mnohé.

Som tridsaťtri rokov v šoubiznise. Už od začiatku, ešte ako hlásateľka programu v československej televízii, som bola pod paľbou obdivu a kritiky. Bola jedna televízia a s kolegyňami sme boli hviezdami večera. Po roku slávy som si myslela, že som zhltla celý svet a som najdôležitejšia na svete. Jozef ma však uzemnil a ustrážil, za čo som mu vďačná.

J: Nie vždy to bolo ľahké, ale vedeli sme si pomáhať a porozumieť jeden druhému. Náš vzťah sa stále vyvíja. Nevieme, ako to bude zajtra, o týždeň či o mesiac. Vždy sme museli nejako reagovať a robiť korekcie v našom správaní, aby sme udržali náš vzťah. Ten sa totiž za tie roky dostával do rôznych situácií, ale vždy sme si dokázali sadnúť a otvorene sa o veciach rozprávať, presne pomenovať, kto čo cíti.

Keď tak uvažujem, Alenka robila rozhovory s najzaujímavejšími, najvplyvnejšími mužmi sveta. Muž v takom prípade musí mať poriadnu sebaistotu, keď vie, že jeho žena sa stretáva s takými ľuďmi. Zvykol som si na to. Na druhej strane, aj ja som sa pohyboval v spoločnosti, kde bolo plno krásnych a múdrych žien. Obidvaja sme si však dôverovali a mali sme jasne dané, že na prvom mieste je rodina. Mali sme, samozrejme, obdobia, keď bolo doma dusno aj niekoľko mesiacov, ale, našťastie, sme to dokázali vyriešiť.

Barbare Heribanovej talár pristal.

Komplikovala niekedy žiarlivosť váš vzťah?

A: Myslím, že na seba nežiarlime. Ani kedysi, ani dnes.

J: Alenka asi na mňa nežiarli, ale ja som žiarlivosť využíval v mojich knihách. Je to strašne silná emócia, a keď som potreboval niečo, čo ten príbeh potiahne, použil som žiarlivosť. Využívam ju pri písaní, hoci celé roky nežiarlim. No mal som v živote situáciu, keď som to zažil na vlastnej koži, takže viem, o čom píšem.

Heribanovci o manželstve: Zvládli sme aj odcudzenie!

Výber pre vás

Heribanovci o manželstve: Zvládli sme aj odcudzenie!

Súvisiace články

Dcéry známych Sloveniek: Sú krásne ako ich mamy!

Slovenská Lady Gaga: Heribanovej najväčšie úlety

Výber pre vás