A hlavne o druhú svadbu vôbec nemusíte stáť. Lebo keď konečne vieme, čo chceme, tovar je väčšinou už beznádejne vypredaný.

Impulzom na úvahy o zmysluplnosti a šanciach druhého manželstva v zrelom veku bola jedna naša známa. Mirka začiatkom roka oslávila päťdesiatku – na svojej druhej svadbe. Po vtipkovaní, či sa vydávať náhodou „nemusela“, sa debatné krúžky dobroprajných kamarátok rozdelili na dva tábory: prvý sa nad udalosťou so slzami v očiach dojímal, druhý sa cynicky unisono pýtal: a to je, preboha, načo dobré?!

Selekcia prebiehala prevažne podľa toho, v akom štádiu manželstva, prípadne porozvodového spamätávania sa dotyčné práve boli. Nakoniec sme sa však zhodli, že nádej naozaj zomiera posledná. Motyka občas strieľa a srdcové záležitosti sú nevyspytateľné. Druhé manželstvá nepovažujeme za zbytočné ani beznádejné. Na úspech však treba niekoľko vecí: po prvé – bohovské šťastie. Po druhé – obrovskú odvahu, presnejšie aspoň kúsok miesta v duši, čo ešte dočista nezhumpľovali sklamanie, hnev a frustrácia z predchádzajúcich skúseností. No a do tretice ako bonus – malý pekný balíček spoločnej minulosti. Tak to aspoň vidíme my.

Mirkin príbeh je trocha ako z červenej knižnice, ale aj preto sa nám páči a držíme jej palce. V skratke: pred takmer tridsiatimi rokmi to bola obrovská láska, ktorá smerovala k svadbe a k rozprávkovému „šťastní až do smrti“. On však išiel na vojnu, zmizli si z očí a v krátkych hriešnych chvíľkach aj z mysle. To by možno na príbehu so šťastným koncom nič nezmenilo, keby po jeho hriešnych chvíľkach neostala kdesi na Šumave jedna tehotná Jitka, ktorú si potom musel zobrať, lebo taká bola doba.

Mirka sa o rok z trucu vydala a bola asi tá najsmutnejšia nevesta, akú kedy svet videl. Z príbehu logicky vzišli dve nevydarené manželstvá, ktoré nemohli trvať večne. „Celý čas sme ostali v kontakte, vďaka nemu. Ozýval sa pravidelne na sviatky a na moje narodeniny, hoci ja som mu odpísala len výnimočne. Vedela som, že to ľutuje, ale najprv som mu nedokázala odpustiť, čo spravil, a tiež som chcela byť čo najlepšou ženou svojmu manželovi.“ Keď sa po rokoch znova stretli, zaiskrili iskry, zazvonili zvony a akoby ani neprešlo toľko rokov, boli zas tam kde pred jeho vojenčinou. Takmer. O čosi opatrnejší, o čosi pokornejší, ale opäť presvedčení, že patria k sebe. Hej, také pekné to bolo.

„Keď ma požiadal o ruku, bola som naozaj šťastná. Nechcem žiť ako rozvedená ani mať partnera na víkend či len keď mi to vyhovuje. Chcem byť ženou muža, ktorého som vždy ľúbila.“ Aj sme začali veriť, že na každého kdesi číha happyend, kým nás neschladila jedna dvakrát rozvedená kamarátka tvrdením, že také čosi sa v jednom časopriestore môže stať raz za sto rokov, tak nech sa láskavo vrátime na zem. Ale keďže za sebou máme zatiaľ iba jednu svadbu a žiaden rozvod, nejaké ilúzie o vzťahoch nám ešte ostali. Tak sme sa poobzerali po ďalších šťastných koncoch a na záver prieskumu konštatujeme, že nie je ešte všetko márne a stratené.

Problém s manželstvom vo veku povedzme 40+ je, že nás k nemu prirodzene nevedú tie isté motivácie ako pri premiére. Už sa nechystáme zakladať rodiny, plodiť deti a budovať spoločné hniezdo, túto životnú fázu sme už nie najúspešnejšie absolvovali s niekým iným. A tak mnohým dôvody na manželstvo chýbajú. „Tiež sa ma pár známych pýtalo, či som sa zbláznila a chcem sa znova popáliť,“ vraví čerstvá mladomanželka Slávka.

Má 46 rokov a za sebou jedno dvadsaťročné nedobré manželstvo. „Ľudia sa dnes manželstva boja. Ak majú zlé skúsenosti, tak to aj chápem, lenže tie mám i ja, ale stále si myslím, že to nie je iba papier a že to má zmysel. Veľmi si vážim, že v tejto dobe a v mojom veku ma niekto tak ľúbi a chce si ma vziať. Som šťastná, ako som nebola posledných dvadsať rokov.“ Slávku požiadal o ruku priateľ po päťročnom vzťahu a po dvoch rokoch spoločného bývania. Poznali sa však oveľa dlhšie, boli známi, potom kamaráti, neskôr dobrí priatelia a nakoniec milenci.

„Obaja sme prežili zlé vzťahy a vieme si veľmi vážiť, čo teraz máme.“ Keď vás k sebe neviažu spoločné deti a iné povinné záväzky, keď jediným a hlavným dôvodom svadby je fakt, že chcete byť a žiť spolu, tak by to hádam práve preto mohlo vyjsť. Je oveľa pravdepodobnejšie, že do takého vzťahu idú dvaja naozaj zrelí ľudia, životom poučení a sformovaní – takí potom lepšie ustoja aj krízy, čo prídu. Dokonalý príklad sa nám ponúka v našej kamarátke Lucii, ktorá v lete oslávi s manželom svoje druhé piate výročie.

Vzali sa totiž dvakrát a ako nestranné pozorovateľky spokojne odprisaháme, že ich druhý pokus je viac než úspešný. Na prvý raz to bola poriadna divočina. Ona nemala ani dvadsať, on nevedel celkom, čo chce, do toho v rýchlom slede dve deti, nervy, pôžičky, svokry, hádky... Robili, čo mohli, ale nezvládli to. Po pár rokoch pauzy, života osamote alebo s niekým iným to spolu opäť skúsili a vyšlo to. „Obaja sme sa asi upokojili, dospeli a pochopili, že vlastne chceme to isté. Spoločného života som sa spočiatku bála, ale žiadne nepríjemné prekvapenia sa nekonali,“ hovorí Lucka.

„Svadba z toho potom nejako prirodzene vyplynula. Opäť sme žili spolu ako rodina, vychovávali deti a vlastne tie nás k tomu postrčili. Priznávam, bolo to aj pragmatické riešenie. Veľakrát sa ukázalo, že manželom sa mnohé právne a úradné veci vybavujú jednoduchšie.“ Či pragmatické, alebo nie, Lucia s manželom sú dnes v top päťke najharmonickejších párov, ktoré poznáme. Paradoxne tam však patrí aj Martina, ktorá tiež žije s bývalým manželom, ale svadbu na to nepotrebuje ani ju neplánuje.

„Načo? Dcéra je už dospelá, o chvíľu pôjde svojou cestou, a naše majetkové pomery sú usporiadané. Žijeme spolu v mojom byte a nikdy to medzi nami nebolo také dobré ako teraz. Myslím, že aj preto, že nie sme manželia. Nemáme nič stopercentne isté, každý má svoju mieru slobody a možnosť kedykoľvek odísť. Ale práve preto obaja dodržiavame pravidlá a sme radi, že je to tak, ako to je.“

„Nejsou lidi!“ odpovedala na otázku, prečo sa opäť nevydala, Alica. Má päťdesiat a rozviedla sa pred trinástimi rokmi, času teda bolo dosť. „V prvých rokoch po rozvode som mala čo robiť, aby som uživila seba a svoje dieťa. Chlapi ma nezaujímali. No a tiež som si nechcela k synovi vodiť domov cudzích mužov. Nevedela som si predstaviť, že by sa ráno zobudil a našiel v kuchyni nejakého chlapa v trenírkach. Vlastne som si pre neho ani nikoho iného nehľadala a dnes som na to stará.

Mám a mala som síce pár priateľov, ale to boli skôr kamaráti než skutoční partneri. Natrafi ť na ozajstného muža, čo by ma zaujal, je v mojom veku zázrak. To ma skôr trafí do hlavy meteorit.“ Nuž hlavne, že nás humor neopúšťa, hoci vyhliadky sú neveselé. Po štyridsiatke je rybníček čoraz menší a nádeje sa scvrkávajú. Pátranie medzi mužmi našej minulosti nemusí vždy priniesť pozitívne výsledky. Keď bývalý je načisto stratený prípad a tí pred ním sú nedostupní alebo nepoužiteľní.

„Ja ani nemám žiadneho Pištu Hufnágela! Exmanžel bol môj druhý vážny frajer, mala som dvadsať a zamilovala som sa tak, že som stratila rozum aj úsudok – ak som vtedy čosi také vôbec mala. No a kým som prišla k sebe a zložila si ružové okuliare, mali sme dve deti a dve hypotéky. Chlapi z minulosti? Kdeže! Ani kamaráti. Tí, čo za niečo stoja, sú ženatí a svoje rodiny si vážia,“ sumarizuje Klára, čerstvo rozvedená štyridsiatka. S Pištami Hufnágelmi je aj ten problém, že sa väčšinou vôbec nepodobajú na svoje mladé ja (navyše prikreslené našimi ilúziami).

Často smrdia potom, grošom a vlastnými mindrákmi. Nie veru, drahokamy v podobe skvelých sexi chlapov čakajúcich na to, kedy budete voľná a povoľná na sobáš, sa po ulici nepovaľujú. No a potom ste tu ešte vy a otázka, či ste sama pripravená zvládnuť nový trvalý vzťah. Či ste už defi nitívne spamätaná z rozchodu, dostatočne poučená z krízového vývoja, či ste prekonali svoje obavy, pochopili vlastné chyby a či dokážete do života prijať nového muža a nepremietať doňho všetky krivdy, ktoré na vás napáchali tí pred ním. Ha! To je otázok a roboty ako na kostole.

Lepšie je byť sama so sebou ako sama s niekým

V prípade druhých a tretích manželstiev je tikot biologických hodín minimálne rovnako dôležitý ako pri prvých deťoch. Skrátka, čím viac rokov, tým menej možností. Ale priamo úmerne vám ubúda i vôľa a chuť do toho vôbec ísť. Žiť sama totiž vôbec nemusí byť zlé. „Dôvody na vydaj, akože dvom je lepšie, len aby som nebola sama, aby bolo viac peňazí a podobne, pre mňa nie sú dôvody,“ vraví Zuzka, tri roky rozvedená a spokojná.

„Môj súčasný stav mi vyhovuje. Určite by som bola rada, keby som ešte zažila partnerstvo, mala po boku chlapa, aby bol život naozaj napĺňajúci. Ale či sa kvôli tomu treba vydávať, to je otázka... Manželstvo to nezaručí, ale nemanželstvo tiež nie. Vlastne som sama zvedavá, čo mi život prinesie a ako sa to vyvŕbi. Nech sa teraz snažím ako snažím, neviem zo seba vydolovať dôvody, pre ktoré by som sa ešte raz vydala, ale rovnako tak neviem vydolovať dôvody, pre ktoré by som sa nevydala.

Jednoducho to bude závisieť od situácie. Práve manželstvo ma naučilo, že je lepšie byť sama so sebou ako sama vedľa niekoho. Ideálne je nebyť sama vedľa niekoho, byť dobre sa dopĺňajúcou dvojicou, v ktorej má každý svoj vlastný priestor, miesto, ale obom vyhovuje aj ten prienik. A keď sa toto naplní, tak sa pokojne aj vydám!“

Láska na druhý pokus: Rady, ako sa tentoraz šťastne vydať

Výber pre vás

Láska na druhý pokus: Rady, ako sa tentoraz šťastne vydať

Súvisiace články

Jennie z Beverly Hills šokovala: Čo sa stalo pri rozvode?

Príbeh čitateľky: Manželstvo s Arabom bola nočná mora!

Nicole Kidman bývala ako cigánka: Rozvod s Tomom bol ťažký

Výber pre vás