Nemohla som sa dočkať, kedy pristaneme. A keď sa tak stalo, vystúpila som v raji.

Kto Salvádor nepozná, nesníva o ňom, pretože je to najmenší štát Strednej Ameriky a na mape je obklopený známejšími a väčšími susedmi Hondurasom a Guatemalou. Chodia sem prevažne návštevníci z Latinskej Ameriky a práve preto nie je „pokazený“ davmi klasických turistov. Bohom zabudnutý maličký Salvádor je síce netradičná voľba, ale málokto vie, že na jeho území je kolíska mayskej civilizácie i jedno z najkrajších jazier sveta. Potrebovala som presne takú krajinu, kde ma nebude na každom rohu prenasledovať obchodník so svojím tovarom a kde pocítim istú slobodu. Neviem, či ste si niekedy uvedomili, že čím viac ste obklopené technikou, tým jej máte menej. Takže keď som zistila, že môj telefón nemá signál a že sa z neznámych dôvodov neviem napojiť na internet, potešila som sa.

Keď som vystúpila z lietadla, ovalilo ma teplo priamo úmerné štyridsiatim stupňom. V  Salvádore sa strieda obdobie dažďov s obdobím sucha. V období sucha sú teploty naozaj vysoké, ale pod vplyvom Tichého oceána to až tak nepociťujete. Napriek tomu mi pozorný vodič autobusu ponúkol fľašu s vodou z chladiaceho boxu. Samozrejme, bola to iniciatíva hotela, ale v tejto krajine si potrpia na to, aby boli ohlasy na nich len kladné, aj keď majú na všetko dostatok času.

V Salvádore totiž čas stojí. S angličtinou je to podobné. Domáci sa budú usmievať doširoka, ale odpoveď dostanete v španielčine a aj to úplne inú, než k otázke patrí. Hoci som sa nestretla so žiadnym násilím, vždy keď sme išli na výlet, mali sme k dispozícii policajtov, ktorí s nami chodili všade. Do prírody aj do mesta. Ak prídete do Salvádoru sami a požiadate políciu či príslušný úrad tri dni vopred o ochranu, poskytnú vám ju. Nepovažujú to vôbec za niečo, čo ich otravuje, lebo „aspoň majú čo robiť“, na stanici toľko práce nemajú. Počula som, že niektoré miesta nie sú bezpečné a potulujú sa tu banditi, ktorí človeka najprv zabijú a potom okradnú. Môže to byť aj kvôli zastaranému mobilu a zabíja sa preto, aby nemal kto udávať. V hlavnom meste sa najprv všetko javí moderné, hlavne vďaka veľkým obchodným centrám, ktoré lemujú predmestie, ale centrum je skôr rozpadnuté a pomerne chudobné. Narkomanov, povaľačov a opilcov zasa nie je až toľko, aby to skúseného cestovateľa zarazilo. Tak ako inde, aj tu je vrstva boháčov, ktorí majú honosné vily, autá a ich deti navštevujú súkromné školy, a potom vrstva veľmi chudobných. No mne sa, paradoxne, zdalo, že ľuďom na peniazoch až tak nezáleží. Keď som si kupovala suveníry, vždy mi všetko nakoniec predali za „moju“ cenu a nezdierali ma z kože. Pri nakupovaní odporúčam nevynechať šperky a kožené vecičky alebo typické sošky či masky, budete mať z čoho vyberať. Momentálne letia najviac znaky mayského kalendára, pretože svet žije rokom 2012.

<strong>Nedotknuteľné tradície</strong>

Salvádorčania sú veľmi poverčiví, hoci patria k rímskokatolíkom. Stromy, ktoré sú pre nich posvätné a rastú tu od nepamäti, nevytínajú ani pri stavbe diaľnic či budov. Ak takýto strom stojí v ceste, všetko preplánujú tak, aby ho ušetrili. Vážne! Dokonca ho ani nepresadia, lebo povera hovorí, že kto tento strom presadí, do roka zomrie, a hneď pridajú aj príhodu o tom, komu sa to stalo. Mimochodom, práve stromy, či už sú viac, alebo menej posvätné, vytvárajú jedinečnú atmosféru, hlavne v oblasti mayských sídel.

Celkom ma prekvapilo, keď som sa dozvedela, že vláda tu nepodporuje zavádzanie ťažkých strojov v poľnohospodárstve, ktoré všetko uľahčujú. Vraj by to zobralo ľuďom prácu. Preto sa kukurica, fazuľa, cukrová trstina a káva pestujú prevažne spôsobom, akým sa to robilo v dobách dávno minulých. Obyvatelia najčastejšie jedia hovädzie mäso, ryby, kukuričné placky a zeleninu. Úžasné sú aj kukuričné nachos s teplou fazuľovou pastou. Keďže boli čerstvo vyrobené, chutili úplne inak ako tie z obchodu a vôbec neboli presolené a mastné.

Keď už sme pri tom, čo sa v Salvádore nesmie vynechať, navštívte Casa Blanca (Biely dom), kde si môžete pozrieť, ako sa farbí látka indigom. Už starí Mayovia používali túto techniku. A hoci už nie je taká preferovaná, lebo to nie je rentabilné, stále sa používa. Podľa toho, ako dlho látku v indigu namáčate, získate želaný odtieň modrej. Prácnosť tohto procesu je však nič v porovnaní s tradičným zberom a triedením kávy! Raz som to zahliadla v nejakom televíznom dokumente a zdalo sa mi to nemožné. No keď som vyšla z jednej fantastickej reštaurácie v horách, zostala som v nemom úžase. Neďaleko pod vysokým stromom boli na zemi rozprestreté obrovské plachty, na nich vysypaná káva a všetci zberači ju usilovne triedili do nádoby. Pracovali celé rodiny, starí rodičia, rodičia aj malé deti. Okolo boli naskladané veľké vrecia plné kávy a mali ste dojem, že je to film. Bez malého vrecúška som, pochopiteľne, neodišla a musím potvrdiť, že je to rozhodne iná šálka kávy ako to, čo si kupujeme doma v obchode.

Výnimočnú atmosféru zažijete aj na rybom trhu. Muži a chlapci tu pletú pod stromami siete. Chodníky sú lemované loďami, na ktorých sa sušia raje či malé rybičky. A neďaleko je verejná pláž so surfistami a mólo, kde majú v stánkoch všetky dostupné druhy čerstvých rýb a morských potvor. Na móle vládne čulý ruch, dalo by sa povedať, že organizovaný chaos. Jedni predávajú, druhí kupujú, rybári vyťahujú svoje lode s úlovkami na veľkých žeriavoch a deti pobehujú s rukami plnými korálikov a náramkov, ktoré za výhodné ceny predávajú turistom. Práve tu som videla najviac detí, ktoré pracovali, ale napriek tomu nepôsobili utýrane ani nešťastne. Rybolov je tu stále jedným zo zdrojov obživy, no keďže rýb v mori ubúda, obyvatelia sa sústreďujú na sladkovodné rieky. Pri ich korytách si tí, ktorí nemajú strechu nad hlavou, stavajú často aj domy. Nie je to dovolené, pretože v období dažďov sa zosúva pôda a oni často prichádzajú nielen o dom, ale aj o holý život. No keď už dom stojí, nepríde nikto, aby ich vysťahoval. Všimla som si ešte jednu zvláštnu vec. Ťažké predmety sa tu nosia na hlave ako kedysi. Nádoby si zachovali historický tvar, len materiál sa zmenil a je prevažne z umelej hmoty. Najčastejšie takto nosia vodu a ľudia sa s nákladom pohybujú ľahko, akoby na hlave nemali nič. Dokonca aj malé deti nosia na hlave menšie nádoby.

Ešte dnes môžete vidieť v Salvádore dlhé čierne pásy stuhnutej lávy, ktoré sa ťahajú pozdĺž celej krajiny a tvoria zaujímavý kontrast s divokou zeleňou. Nič sa však nevyrovná zážitku, keď sa vyberiete na niektorú zo sopiek Izalco, San Salvador alebo Santa Ana, ktorá je ešte stále činná. San Salvador, ktorú som si zvolila ja, nie je síce aktívna, ale nie je jasné, či sa opäť neprebudí. Keby sa tak stalo, zmietla by celé hlavné mesto s rovnakým názvom. Sopky sú na príčine, že sú tu pomerne časté zemetrasenia. Na horách je „len“ 25 stupňov, takže je to príjemné osvieženie, a najväčší zázrak je ešte len pre vami: jazero Coatepeque (Na haďom kopci). Má vulkanický pôvod a je jedno z najväčších v krajine. To, že patrí medzi najkrajšie na zemeguli, pochopíte až na okraji úzkej cesty, kde je len jedna miestna krčma a kde vnímate, ako cez kopce presvitajú slnečné lúče a odzrkadľujú sa na pokojnej hladine. Dole na brehu jazera sú malé súkromné domčeky. Ak v tej chvíli nezatúžite mať jeden taký pre seba, tak už nikdy.

Nuž a napokon, Salvádor, to sú predovšetkým na mayské pamiatky, ktoré sú dokonale zachované vďaka tomu, že boli dlhé roky pod zemou. Stupňovité pyramídy a monumentálne stavby, ruiny San Andres, všetko dýcha niečím neopísateľným a vy zrazu pocítite silu vekov i to, že ste len článok veľkého kolosu univerza.

Zaujímavé je nálezisko Joya de Cerén (Cérenský klenot). Mayskej dediny, ktorú Mayovia obývali do roku 250 n. l., ale museli odísť pre sopečné erupcie. Opätovne toto miesto osídlili v roku 400 n. l., ale o 200 rokov neskôr prišla ďalšia pohroma v podobe činnej sopky. Napriek tomu sa zachovali nedojedené misky s fazuľou, keramika, rôzne potraviny, no žiadne telá. Toto nálezisko dostalo meno Americké Pompeje.

Ak navštívite Tazumal, čo v preklade znamená „miesto, kde boli spálené obete“, opäť sa vás zmocní ten jedinečný pocit. Každý kameň má svoj príbeh a aj stromy tu vedia rozprávať. Vedľa náleziska bol tradičný cintorín. Všetky kríže a náhrobky majú bledomodrú farbu, čo vôbec nepôsobí smutne, ale prekvapujúco príjemne.

Biely piesok však v Salvádore nečakajte. Pláže sú z čierneho piesku a možno by bolo vhodné tomu prispôsobiť aj plavky. Napríklad pláž Costa Azul je čarovná aj s vyslovene čiernym pieskom, ktorý sfarbuje vodu do modrého až tmavomodrého odtieňa. Podľa miestnych obyvateľov treba mať pred oceánom rešpekt, lebo má neuveriteľnú silu. Ak sa dostanete ďaleko od brehu, šanca doplávať späť nie je pre vlny a spodné prúdy veľká. Aj keď sme sa na pláže vozili starými rozheganými autobusmi, bol to zážitok. V tejto krajine totiž nepotrebujete v bežných veciach luxus, máte ho všade okolo seba v podobe prírody a božského pokoja. Ten je v Salvádore najväčším prepychom, aký zažijete už len na niekoľkých miestach zemegule.

Kolíska Mayov Salvador: Každý kameň tu má svoj príbeh

Výber pre vás

Kolíska Mayov Salvador: Každý kameň tu má svoj príbeh

Súvisiace články

Tunisko nezávislými očami: Ešteže som bola na Sahare

Potulky slávou Rakúsko-Uhorska: Viedeň, Salzburg, Graz

Výber pre vás