Depka je mladšia sestrička depresie. Nepríjemné dieťa, ale keď mu dáte cukrík, stratí sa aj samo. Tá veľká je náročnejšia. O nej chceme písať. Kto by rád vedel, ako sa žije s depresiou, potrebuje batoh a toľko piesku, koľko doň vojde. Plný batoh si položíme vedľa postele a hneď, ako ráno vstaneme, hodíme si ho na chrbát. Takto upratujeme, nakupujeme, pracujeme, uspávame deti.

Pocit toho najposlednejšieho červíka na zemeguli, ktorý nestojí ani za to, aby konečne niekto prišiel, zašliapol ho a ukončil to zbytočné pozemské krútenie, zažil asi každý. Dovolíme si tvrdiť aj bez vedeckých podkladov. Hľadáme v pamäti. Neprijatie na vysokú a následné dvojdňové zízanie do stropu. Aha, je tu aj predsvadobná depka! Vtedy sme celý boží týždeň pochybovali, či je fakt možné ostať s jedným chlapom až do smrti, zatiaľ čo nič netušiace kamarátky chystali pierka pre svadobčanov. Aj popôrodné baby blues už bolo. Dokonca sa celkom zľahučka začínalo obtierať o laktačnú psychózu, až sme si pomysleli, že hniezda záchrany, aký je to len dobrý nápad. Chvalabohu, trvalo to len týždeň a slnko zase vyšlo. Raz sme mali aj depku letnú, keď sa nám život rozbil na kusy. Čiže, aby sme povedali celú pravdu, museli sme vyrobiť deťom dobrodružný program, po nociach dobehnúť prácu a ráno šup ho zase na kúpalisko vystaviť svoje biele lýtka slnku, ovadom a poškuľovať po esteticky pripečených gymnazistkách. A, samozrejme, čerstvý jesenný splín. Deti sú naspäť vo vzdelávacích zariadeniach, aspoň si môžeme položiť hlavu do dlaní a zamýšľať sa nad zmyslom svojich aktivít, kým na špinavý parapet kvapká dážď a tetušky (na rozdiel od vás asi v manickej fáze) sa vonku pretekajú, ktorá vypestuje huňatejší chryzantémový krík. „Depku mávam vždy v sobotu. Vždy znova zabŕdne do môjho nevyriešeného papierového manželstva, keď si ocko berie svojho potomka na víkend. Vtedy pomáha, keď som s priateľmi.“ Zámerne nepíšeme „len“ baby blues ani „len“ jesenný splín, pretože byť len bežne smutný je niekedy až-až. No ide tu o poriadok v zásuvkách. Preto dajme do jednej smútok bežného dňa, melanchóliu, splín, blbú náladu, blues, tlakovú níž, zvláštny smútok víťazov alebo jednoducho depku (keď už sme si túto spotvoreninu vymysleli, tak ju teda používajme) a poďme sa venovať zásuvke druhej. (Na tomto mieste by sa nám žiadalo pridať úryvok z literatúry, ale bude stačiť aj názov kapitoly na dôkaz, že sezónna depresia neobchádza ani vymyslených. Hľa, ako Kubka s Maťkom clivota prepadla.)

Preštudovali sme si zoznam všetkých možných príčin spôsobujúcich klinickú depresiu a našli sme straty a sklamania, smrť a rozchody, sťahovania, vyhadzovy, syndróm prázdneho hniezda a zatvárajúcich sa dverí, dokonca ničivú sériu životných katastrof, ktoré sa poskladajú na seba a nedajú človeku šancu zotaviť sa. Zabudli sme spomenúť dedičnú záťaž, náročné mamičky, pedantných oteckov a prízraky z detstva. Je tu aj had, ktorý sa nám prepletá pod nohy tak často, že sme ho prestali vnímať. Stresss. Niekedy však zjavná príčina celkom chýba. Alebo je taká zakutraná, až si okolie začne šepkať čosi o panských výmysloch a lenivosti. „Veď ti nič nechýba!“ Človek aby bol každý deň hrdinom, keď chce všetky svoje smútky v zdraví spracovať. Tým najväčším sa však stáva, keď si dokáže odkráčať po pomoc, keď ju potrebuje.

Duša bolí. Ide o to, ako veľmi bolí. Keď naše problémy prestávajú byť niečím, o čom sa na druhý deň s odstupom dokážeme porozprávať so sestrou, ale nás ochromujú, nemôžeme dva týždne spať a svet je sivý, nečakajme, kým to samo prejde. Podľa psychiatra Radima Honzáka ide do tuhého, keď nastane útlm v troch zásadných sférach duševného života: v nálade, tempe (živosť, pohotovosť, myslenie a úsudky) a schopnosti radovať sa alebo sa na niečo tešiť. Osvietená rodina a priatelia by nemali zatvárať oči a nechať svojho človeka, nech „sa s tým potrápi“. Antidepresíva (lekári sľubujú, že sú nenávykové) a psychoterapia sú na to, aby pomohli prejasniť perspektívu a náladu.

Nechcelo sa koze pásť, tak chrúmala Prozac

Ešte trošku dávnejšie ako Maťko s Kubkom, vo 4. storočí pred naším letopočtom, aby sme boli úplne presné, hovoril o ochorení s názvom melanchólia Hippokrates. Správne predpokladal, že postihnutým orgánom je mozog, a o niečo menej správne, že trápenie spôsobuje čierna žlč, ktorá sa v ňom hromadí. Lekári mu to potom verili ďalších dvetisíc rokov. Pravda, okrem Paracelsa, ktorý predpisoval radšej látky vyvolávajúce smiech. Za najstaršie použité antidepresívum sa pokladá ópium a tým, ktorí na to mali, lekári predpisovali navyše more, jedlo, víno a sexuálne rozkoše. Na začiatok navrhujeme vytesniť zo slovníka spojenie „skončiť v blázinci“, pretože si myslíme, že na psychiatrii sa skôr začína. S liekmi, psychoterapiou, kvalitnejším životom. Depresia nie je lenivosť, aj keď tak zvonka vyzerá. Keď lenivca prinútite pokosiť záhradu, bude naštvaný, že musel vstať z gauča, a zvalí sa naň opäť bez pocitu uspokojenia z roboty. Pre človeka vo fáze klinickej depresie je niekedy víťazstvom aj uvariť si čaj, a tak to aj cíti. Pracoval by rád. „Stála som pri okne a plakala pri pohľade na ľudí odchádzajúcich do práce.“ Depresia nie je imidž ani póza. Depresívny sa nepotrebuje predvádzať, nevyžaduje pozornosť a škrabkanie po chrbte. Naopak. Ľuďom sa vyhýba (čo však neznamená, že by mal ostávať bez opory). „Akokoľvek zle mi bolo, vždy som sa dokázala došuchtať k pevnej linke, aby som skontrolovala, či je telefón naozaj vypnutý.“ A ešte jeden mýtus do tretice: To musíš zvládnuť sama. „Hľadať v sebe vôľu bez vôle je ako nakupovať bez peňazí. Kým predtým som nemala problém dodržiavať termíny, skočiť na úrad, do banky, obchodu, teraz to nejde. Keď zaspí ‚normálny’ človek do práce, ráno lieta ako divý, aby meškal čo najmenej. Ja sedím na posteli a viem, že za toto ma môžu vyhodiť, že nezaplatím nájom a nebudem mať čo jesť. A predsa nemôžem vstať.“ Čo už môže byť horšie ako cítiť smútok, zlosť, všetku ťarchu sveta? Necítiť nič. Len vnútornú smrť. „Cítim sa vinná, lebo by som mala byť šťastná, ale nie som."

Keď máte depku, ešte vždy sú tu veci, ktoré vám pomôžu cítiť sa lepšie. Čokoláda, maľovanie či spánok, beh, nočné dialógy, jemné melódie. S rozbehnutou klinickou depresiou vonkajšie podnety neurobia vôbec nič. A už vôbec nepomáhajú rady tých, ktorí to s vami myslia len dobre. „Choď si zabehať. Nepoddávaj sa tomu. A vzchop sa trošku, je predsa toľko vecí, za ktoré by si mala byť vďačná.“ Ešte lepšia: „Musíš sa poriadne nadrieť a večer nebudeš mať čas pozerať do stropu.“ A úplne najužitočnejšia od jednej herečky, ktorá to zrejme nemyslela zle, ale o diagnóze vie toľko ako my o javiskovej reči. „Za našich čias sme na žiadne depresie nemali čas!“ Choroby duše bolia a paralyzujú rovnako ako neduhy tela (číta sa to dobre, ale kto z nás skutočne chápe?) a cukrovkára tiež nikto nepresviedča, že ak by sa konečne postavil k životu čelom, jeho telo by určite začalo samo vyrábať toľko inzulínu, koľko potrebuje. „Zobudila som sa do sivého mŕtveho rána. Zdvihla som zadok a vytiahla z garáže bicykel, aby som ešte pred prácou stihla ﬁtko, pretože som dúfala, že endorfíny pomôžu. Zatvorila som oči a šliapala do pedálov tak, až sa mi líca triasli ako dostihovej kobyle. Keď som z bicykla zosadla, nohy sa mi triasli, ale namiesto endorfínov som cítila len hnev, vyčerpanie, zlyhanie. Tak toto nevyšlo. Nejako som sa osprchovala a išla do práce. Pamätám si, ako som na vrátnici odovzdala zamestnaneckú kartičku, aj to, že som sa dostala k svojmu počítaču. Potom som akoby vystúpila zo svojho tela a ktosi sa ma na niečo pýtal, no neodpovedala som. Odkráčala som domov – a nevrátila som sa dva mesiace. Šéfka mi volala, ale ja som nemohla zdvihnúť telefón, nemohla som hovoriť, nemohla nikoho vidieť, jesť, pozerať televíziu, nevládala som prečítať ani riadok. Poslala som jej SMS, že neviem, kedy sa vrátim. Vo svetlej chvíli som zašla k psychiatričke, začala zobať antidepresíva a celé týždne čakala, kým sa z diery vynorím. Jeden večer mal svet zrazu farby ako v reklame na správny gél na pranie. Bola som taká šťastná, že som plakala. Potom sa všetko znovu zastrelo a ja som bola ešte nešťastnejšia. Dali mi svetlo, ale len na chvíľu. Prečo?“ Vo chvíli, keď čierna mačka ešte len číha, aby vám vyskočila na chrbát, sa ešte dá niečo urobiť. Ak sa to dá, vstaňte z postele a začnite niečo robiť. „Keď mám zubnú kefku v ústach, znamená to, že som napoly vyhrala.“ Anka má takýto recept: „Často plačem v sprche a vsugerúvam si, že moje smútky odtekajú do odpadu spolu s vodou.“ Ustlať. Umyť riad. Pustiť si do obývačky slnko a do reproduktorov balkánsku dychovku. Ísť sa prejsť von. Písať maily, blogy alebo básničky. Hlavne si nespôsobovať žiadne emočné vypätie. Veď vieme, čo môžeme čakať od televíznych správ. Hneď za reportážou o súťaži vo varení bryndzových halušiek príde krv. Netýrať sa trilermi, na kino rovno zabudnúť. Vierka: „Patrím k ľuďom, ktorých vo fáze ťažkej depresie nezdvihne z postele ani hlad, ani smäd. Čo mi trošku pomáha, je notebook. Nie je žiadna veľká námaha načiahnuť sa poň a písať si s podobne postihnutými ľuďmi. Alebo hrám jednoduché počítačové hry, na ktoré normálny človek nemá čas.“

Žiadnu z nasledujúcich teórií nepovyšujeme na úroveň pravdy. Pri špekulovaní o tom, čo sa to s nami a so svetom deje a prečo (Svetová zdravotnícka organizácia straší, že v roku 2020 bude klinická depresia druhou najrozšírenejšou chorobou na svete), sa nám ako najzaujímavejšie javia tieto myšlienky: Počíta sa len s perfektnými. Podľa psychiatra MUDr. Miroslava Boreckého zažívajú depresie najčastejšie ľudia, ktorí nie sú úplne zdravo štruktúrovaní. Volá ich „hraničiari“. Hraničné osobnosti nevnímajú svet farebne, ale čiernobielo. Aj v láske a nenávistí sú pedanti, nič medzi tým neexistuje. Preto sa častejšie sklamávajú, nenaplnia predstavu, ktorú o sebe majú. Život sa im vymkol z rúk, rozhodnutie o vlastnom konci im už nevezme nikto. Nevedomky sa trestajú smútkom. Vitaj, temnota! Našli sme aj recept: neľakať sa hneď, nestratiť nadhľad, prijať smútok a stres ako súčasť života a naučiť sa s nimi pasovať. Málokto je taký hrdina, aby to dokázal v domácich podmienkach. Niekedy musíme vyhľadať ľudí, ktorí nás naučia, ako prijať kritiku bez toho, aby nás zlomila. Ako sa naučiť, že 99 percent stačí, ako povedať nie, ako sa po neúspechu nerozložiť na súčiastky. Faktor človečiny. Sme biologicky naprogramovaní na „face to face“ kontakt, potrebujeme ho, keď nám dlhšie chýba, chradneme. „Sme smutní a osamelí, pretože celý deň sedíme pri počítači, alebo stále sedíme pri počítači, lebo sme smutní a osamelí?“ (Radek John) Máme tisíc a jeden dôvod pestovať si dobré vzťahy s tými svojimi, pretože tie tlmia naše pády ako perina. Premôcť sa a každý deň stretnúť človeka. Sedliacky jednoduché a občas nedosiahnuteľné, pretože najlepšie je mať od každého pokoj.

Čiernočierny svet: Na depresiu sú dobré rady prikrátke

Výber pre vás

Čiernočierny svet: Na depresiu sú dobré rady prikrátke

Súvisiace články

Goldie Hawn bojovala s démonmi, roky trpela depresiou

Nalaďte sa pozitívne! 5 skvelých tipov na zlepšenie nálady

Zlé spomienky! Magda Vášáryová mala z filmu depresie

Tereza Brodská: Trpím depresiami a potrebujem nehu

Výber pre vás