„ADHD, to je predsa tá porucha pozornosti s hyperaktivitou, čo majú deti, nie? Tá módna choroba, ktorou niektorí ospravedlňujú svoje deti, čo nevedia obsedieť?“

Áno, aj to sú vety a predsudky, s ktorými je Iveta dnes ešte stále konfrontovaná. Trenčianka Iveta má od detstva ADHD. Ale konkrétnu diagnózu sa dozvedela len pred siedmimi rokmi. A to aj napriek tomu, že jej bolo už od základnej školy jasné, že je iná ako ostatné deti. „Rýchlo som strácala pozornosť, nevedela som sa vôbec koncentrovať. Zatiaľ čo spolužiaci v družine poctivo a pozorne písali domáce úlohy, moje myšlienky lietali stále niekam inam. Neprešlo ani desať minút a bola som mysľou pri inej veci. Nevedela som absolútne nič dokončiť,“ spomína si 41-ročná Iveta. Preto ju spolužiaci šikanovali, niekedy dokonca aj učitelia.

Problém bol, že aj napriek tomu bola Iveta veľmi citlivá. Každý zlý pohľad, ostré slovo v nej vyvolalo malú krízu. Jej citlivosť zašla až tak ďaleko, že často o sebe pochybovala a nevedela si vybudovať takmer žiadne sebavedomie. Jej rodičia ju síce veľmi podporovali, ale ani oni nerozpoznali, že Ivetu trápi nejaká porucha. Tak, ako aj učitelia, vychádzali z toho, že je len trochu citlivejšia ako ostatní a poruchy koncentrácie si vysvetľovali chýbajúcou pozornosťou.

Napriek podpore rodičov Iveta cítila, že je iná ako zvyšok rodiny. Výroky jej brata, aj keď ich nemyslel v zlom, ju vždy veľmi zasiahli: „Nebuď hneď taká citlivka!“ alebo „Ty si taký plačko!“ „Tieto slová ma vždy veľmi zasiahli a len som sa sama v sebe presvedčila, že sem nepatrím,“ spomína Iveta. Napriek všetkému a s veľkou námahou dokončila školu s maturitou. „Konečne som chcela stáť na vlastných nohách. Preč od všetkých zaužívaných štruktúr, ktoré vytvorili moji rodičia.“

V 18 rokoch sa Iveta odsťahovala a absolvovala kurz a výcvik medicínsko-technickej asistentky. Ale veľmi rýchlo sa ukázalo, ako veľmi jej chýbajú zaužívané návyky a disciplína. Vymkli sa jej z rúk jej financie, nedokázala udržiavať poriadok v byte. Bola maximálne preťažená. „Rodičia mi vraveli, že sa mám dať konečne dokopy. To, že v mojej hlave vládol úplný chaos, si nevšimli. Mala som naozaj problém udržiavať poriadok – aj v byte a aj tu hore“, hovorí Iveta a ťuká si pritom na čelo.

Až keď sa rozišla, prišla na to, čo jej je

Neskôr Iveta spoznala muža. „Leo bol veľmi poriadkumilovný a dodržiaval veľa zásad. To bolo pre mňa dobré. Pomohol mi zorganizovať si deň a takisto mi pomáhal aj s prácou. Necítila som sa pri tom bohvieako dobre, ale aspoň som si veľa vecí ujasnila. Boli sme spolu deväť rokov. Časom som však bola čoraz impulzívnejšia. Maličkosti ma vedeli vytočiť do nepríčetnosti. A v ďalšej minúte som bola zase veľmi milá.“

Chaos pocitov, roztrieštenosť a neustále naťahovanie v práci, s ktorou nebola úplne stotožnená, to aj trpezlivého Lea začalo zmáhať. Zniesol toho čoraz menej a menej. Keď sa s ňou potom rozišiel, Ivete sa zrútil svet. Uzavrela sa do seba, na všetko zanevrela. Neskôr stratila aj prácu a vtedy jej to došlo: takto to ďalej ísť nemôže. Dohodla si termín u neurológa. Tam jej zistili, že od detstva trpí syndrómom ADHD. „Na jednej strane to bol šok, na druhej strane sa mi uľavilo, že konečne sa niečo zistilo.“

Iveta začala s psychoterapiou aj s liekmi. Naučila sa, že pravidelné návyky a systém je alfou a omegou pri jej chorobe. Spolu s terapeutkou si vypracúvala plány a rozvrh dňa. To účinkovalo, a do chaosu zrazu vstúpil poriadok. „Nemôžem povedať, že by bolo všetko perfektné, ale mám sa podstatne lepšie. A objavila som svoju kreatívnu stránku. Spravila som si kurz počítačovej grafiky, idey a nápady zo mňa len tak sršia. Konečne som sa naučila samu seba brať takú, aká som a vôbec to nie je také zlé.“

Je to porucha pozornosti s hyperaktivitou a je najčastejšou psychickou poruchou u detí a mladistvých. Symptómy sú: nepozornosť, vysoká impulzívnosť, narušená motorická aktivita. Syndrómy sú u niekoho silnejšie, u niekoho slabšie a nemusia sa objavovať spolu. Lekári sú si istí, že ADHD je vo vysokej miere dedičné.

Lekári nie sú jednotní. Isté je, že spracúvanie informácií v mozgu pri tejto poruche nefunguje správne – v oblasti, ktorá reguluje aj správanie a rozhodnutia, ako aj vyhodnocovanie skúseností.

Ostávajú symptómy aj do dospelosti?

Donedávna lekári vychádzali z toho, že deti z tejto poruchy vekom jednoducho vyrastú. Tento predpoklad však vyvracia mnoho najnovších štúdií. Až 50 - 60 percent postihnutých ľudí vykazuje tieto symptómy aj v dospelosti. Tí ďalší našli svoju cestu, ako prežiť život aj s poruchou.

Iveta až v dospelosti odhalila svoju skrytú chorobu: Keď lekári zistili, čo jej je, nemohla tomu uveriť!

Výber pre vás

Iveta až v dospelosti odhalila svoju skrytú chorobu: Keď lekári zistili, čo jej je, nemohla tomu uveriť!

Súvisiace články

Expert na potraviny varuje: Týchto 6 vecí radšej nikdy nedajte do úst, lebo riskujete zdravie

Nenápadná pažítka dokáže s vaším zdravím zázraky: 5 dôvodov, prečo by ste ju mali jesť každý deň

Výber pre vás