Mamička na to: "Máš dve krásne zdravé deti, váž si to!" V tej chvíľi ma jej slová upokojili a hovorila som si, že je to pravda a musíme to zvládnuť aj bez otecka.

Uplynuli asi 3 mesiace, všetko som zvládala v pohode, aj keď som niekedy padala od únavy. Potom sa mi začalo zdať, že jedna z dcér nepočuje. Nereagovala na môj hlas, na silné zvuky, jednoducho na nič. Podstúpili sme špeciálne vyšetrenie v Prahe a verdikt ma zrazil k zemi - obojstranná hluchota! Rok mi trvalo, než som sa s tým zmierila a nakoniec som sa rozhodla, že dcéra podstúpi kochleárnu implantáciu (implantát sprostredkuje nepočujúcemu zvukové vnemy).

Musela som s malou Miškou na dva dni ísť do motolskej nemocnice na odstránenie mandlí. Druhú dcéru Kačku som nechala u babičky s prosbou, aby s ňou išla k doktorke. Zdalo sa mi, že má nejaké väčšie bruško. Zrazu telefón - volá mamka: "Kačenka má tumor! Sanitka ju vezie rovno do Motola." Nedokázala som stáť, chápať, že to, čo sa mi teraz deje, nie je len zlý sen .... bože! Triasla som sa na celom tela a len som plakala a plakala.

Keď priviezli Kačku a ja som ju videla, rozplakala som sa ešte viac. Malá musela ihneď na onkológiu a hneď jej dali chemoterapiu, aby sa nádor zmenšil. Bol to Wilmsov tumor a bol veľký asi 20 cm. Do Kačenky kvapkala chemoterapia a ja som ju objímala a hladila po vlasoch a modlila sa, nech sa uzdraví.

V nemocnici sme strávili dlhý čas. Nádor sa zmenšil a potom prišla dlho očakávaná operácie. Mala som šialený strach a zároveň som chcela, aby už "to" vybrali. Nech je to preč. Operácia trvala snáď večnosť, každá mama si vie predstaviť, čo som prežívala. Konečne Kačku viezli zo sály a ja som plakala, ale tentoraz od šťastia. Lekár mi povedal, že operácia prebehla hladko. Kačku odviezli na JIS. Trvalo ešte dlho, než sme sa dostali z Motola domov.

Keď nás pustili domov, išla som hneď pre moju druhú dcéru k babičke, nevidela som ju tak dlho. Keď ma uvidela, pozerala na mňa ako na ufo asi 5 minút, potom ma objala okolo krku a držala ma pevne hrozne dlho. Po dlhej dobe som bola strašne šťastná.

Na onkológiu sme chodili raz mesačne na kontroly. Rok uplynul ako voda a opäť som išla z dcérou do Motola na sono a röntgen. "Sono je v poriadku," povedala mi pani doktorka s tým, že výsledky röntgenu búdou na druhý deň ráno. Do Prahy to je od nás asi 100 km a keď už sme boli skoro doma, volá pražské číslo. V tej chvíli sa mi zovrelo srdce a prišlo mi zle. Zdvihla som ho a tam mnou obávaný onkológ: "Pani, bohužiaľ sme na pľúcach dcérky niečo našli, ale neobávajte sa, nič to nemusí byť, ale musíte sa ihneď vrátiť." Ukončila som hovor a zrútila sa.

Potom už opäť Motol. Pán doktor ma upokojoval, že to nič nemusí byť. Ja som mu tak chcela veriť. Kačenka musela ísť opäť na operáciu. Celý čas, čo bola Kačka na sále, som preplakala, triasla som sa a nemohla som uveriť, že je to tu zase. Potom ju priviezli zo sály a slová operatéra pre mňa znamenali ďalší šok: "Tak sme odstránili dve metastázy, ďalšia sa nedá odstrániť. Sú zasiahnuté dolné dve tretiny pľúc!" Lekár mi ešte oznámil, že liečba bude trvať 2 roky.

A naozaj to boli dlhé dva roky, plné utrpenia a sĺz, ale aj nádeje, že moja dcéra bude zdravá a konečne budeme normálne žiť. Keď sa skončila dvojročná chemoterapia, onkológ rozhodol, že je potrebné ešte ožarovať. Bola to sila. Ale ja som sa za ten čas už obrnila a prestala som plakať. Tiež som brala tabletky na nervy. Ožarovanie prebehlo v pohode, Kačenka bola dobrá a všetko znášala hrdinsky. Je to teraz takmer dva roky, kedy sa skončilo ožarovania. Kačenka behá, hrá sa, je spokojná a ja? Bojím sa, stále ju kontrolujem a modlím sa za to, aby už všetko zlé bolo za nami.

Šokujúce! Jedno z dvojčiat je hluché, druhé má rakovinu

Výber pre vás

Šokujúce! Jedno z dvojčiat je hluché, druhé má rakovinu

Súvisiace články

Skutočný príbeh: Pomohla som kamarátke odhaliť rakovinu

Vystrašila som rakovinu: Iveta žije bez žalúdka už dva roky

Výber pre vás