Ako z hororu! Adrianu vychovávala babka: Môže byť jedna žena taká bezcitná? Tá krutosť vám bude trhať srdce

Preto musela pracovať na dve zmeny a ja som zostala s babkou. Mala som aj dedka, ale aj ten chodil do práce. Babka pracovala z domu, vyšívala slovenské obrázky. Bola to veľmi zvláštna žena, všetci ju museli poslúchať.

Ja som bola veľmi zlé a nezvládnuteľné dieťa. Vychádzala som von z postieľky, tak ma babka strčila do perináka. Nepúšťala ma von hrať sa s deťmi, vždy som bola zatvorená vo dvore. Potom sa mi za to deti posmievali a nadávali mi. Babka mala 6 vnúčat, ale iba 5 mala rada. Ja som bola podľa nej tá najhoršia. Nikdy mi nič nekúpila ani nedala.

Keď som začala sama robiť, povedala mi, že teraz mi už nebude nič dávať, keď zarábam. Akoby to predtým robila. Keď vyšívala, muselo byť ticho. Ja som bola živá a stále som niečo hovorila – to jej veľmi prekážalo. Musela som preto byť zatvorená vo svojej izbe a tam som bola najčastejšie sama, lebo som nemala súrodenca.

Ako dospelá som sa matky pýtala, prečo to tak bolo. Povedala, že aj ona ju musela a musí poslúchať. Tak prečo si nenašla druhého muža? Pýtala som sa. Vraj kvôli mne, lebo som bola veľmi zlá. Vydala som sa a mám tri deti. Moja mama mi odmieta akokoľvek pomôcť. Vraj si to mám zariadiť sama.

Adriana zo Šoporne

● V podstate vždy, keď sa deti nesprávajú, ako si to rodičia predstavujú.

● Keď sa nevedia zastaviť v reči alebo naopak, neodpovedajú, keď sa ich na niečo pýtajú.

● Keď sa zle učia v škole a učitelia tvrdia, že sa zle správajú.

● Keď robia niečo, za čo sa rodičia hanbia pred druhými.

● Keď rozhadzujú a ničia hračky, bijú sa, hryzú, dostávajú sa do amoku.

● Keď nereagujú na príkazy a zákazy, nerešpektujú rodičovské hranice.

● Keď sú ufňukané, namrzené, podráždené a odvrávajú.

● Sú príliš aktívne, neposedné, chcú byť stredobodom pozornosti a príliš sa presadzujú.

● Sú netoleratné, nechcú sa podeliť, nadávajú, neprimerane komunikujú.

● Keď sa chceme venovať len sebe a deti nepustíme k svojim aktivitám.

● Keď im venujeme málo pozornosti.

● Keď sa nedokážeme na ne naladiť a pochopiť ich aktuálny problém, ktorý poprieme alebo bagatelizujeme.

● Keď si nedokážu nájsť nejakú zábavu, ktorá by ich dlhší čas zaujala.

● Keď sa cítia neprijaté dospelými.

● Keď im neodpovedáme na otázky, vyhýbame sa odpovedi, alebo ich klameme.

● Keď sa boja, cítia sa neisté, zranené, opustené.

● Keď im nedovolíme, čo chcú, a primerane im nevysvetlíme, prečo je to tak.

● Keď na otázku: „Prečo?“ dostanú väčšinou odpoveď: „Lebo som to povedal...“