Agresivita našich detí: Ide o život!

Toto už nie je hra! Nejde totiž o vysypanú aktovku či skryté prezuvky. Ide o život. S násilným správaním spolužiakov má podľa štatistík svoje skúsenosti už takmer tretina detí. Všetkým asi napadnú dve otázky – kde sa to tu zrazu berie a prečo? Kriminalisti tvrdia, že agresívnych detí nie je omnoho viac ako v minulosti. Prípady sa však objavujú v určitých vlnách a oveľa viac sa medializujú. „Výskumy z posledných rokov hovoria o tom, že miera detskej agresivity nevzrastá. Väčšina detí u nás je ,normálnych‘, teda s primeraným potenciálom agresivity ako štandardnou výbavou osobnosti,“ potvrdzuje aj psychológ Mgr. Róbert Klein.

Odpoveď na prvú otázku vyzerá byť taká upokojujúca, až by sa mohlo zdať, že druhá otázka už ani nemá význam. Ale má. Nie každá bitka medzi deťmi či šikana v škole totiž skončí v policajných štatistikách a nie každý bitkár sa dostane do opatery psychológov. Takmer 90 % učiteľov potvrdilo, že agresivita detí vzrastá a skúsili to aj na vlastnej koži – až na 66 % z nich ich vlastní žiaci slovne zaútočili. Pätina kantorov už toho má dosť a svojmu povolaniu chce dať zbohom. Zhoršená známka zo správania či poznámka v žiackej sú totiž len slabou obranou. A navyše sa zdá, že sťažovať sa na dieťa rodičom je občas plačom na zlom hrobe. Niektorí rodičia sú na agresivitu svojich potomkov totiž doslova hrdí. „Aspoň sa v živote nestratí,“ pochvaľujú si s tým, že v dnešnom svete sa človek bez ostrých lakťov nezaobíde. „Dnešné deti vedú k tomu, aby sa v každej situácii dokázali presadiť, čo môže vyznievať ako agresivita. V porovnaní s minulosťou sú mnohé len asertívnejšie, a to aj voči dospelým, no tí na to nie sú zvyknutí,“ hovorí detská psychologička Mgr. Monika Súlovcová.

V mnohých veciach dnes deti svojich rodičov strčia do vrecka, sú šikovnejšie a bystrejšie ako voľakedy, čo im doma dávajú patrične najavo. Keď však príde takáto „hviezda jasná“ do kolektívu, nie vždy sa dokáže prispôsobiť a svoju výnimočnosť si dokazuje za každú cenu. „Výchova typu ,účel svätí prostriedky‘, teda preferovanie výkonu na úkor kvality medziľudských vzťahov môže viesť k nezdravému sebapresadzovaniu, pri ktorom ďalší ľudia trpia,“ hovorí Mgr. Klein.

Keď vychováva reality šou

Podľa výsledkov prieskumu UNICEF 6 z 10 detí – čo predstavuje asi 56 miliónov detí na svete – udáva, že v rodine sú vystavené agresívnemu správaniu. Najčastejšie o bitke ako súčasti výchovy pritom hovoria deti v strednej Európe. Každé piate dieťa sa tu vychováva „ručne-stručne“. Za zmlátením spolužiaka či rozbitým školským nábytkom tak môže byť odplata, za to, čo malý násilník zažíva doma – týranie, fyzické tresty, sexuálne zneužívanie či dlhodobé psychické ponižovanie. „Na dospelého je prikrátky, tak pomstu prenáša na slabšieho,“ vysvetľuje odborník.

Podľa Mgr. Súlovcovej však „ani to, že je dieťa milované, nezaručí, že sa nedostane na šikmú plochu. Do jeho života vstupuje mnoho iných vzorov, ktoré dieťa napodobňuje a identifikuje sa s nimi“. Minuloročný celosvetový výskum ukázal, že pre deti od siedmich rokov sú v televízii najpríťažlivejšie reality šou. Myslia si, že im rozumejú, a tvrdia, že pri nich netreba rozmýšľať. Americký projekt o deťoch pritom ukázal, že sledovanie násilia v televízii u detí zvyšuje agresivitu. Medzi mladými mužmi, ktorí v detstve vo zvýšenej miere sledovali televízne násilie, bolo až 3-krát viac odsúdených než medzi ostatnou populáciou. U žien to bolo podobné.

Aj keď psychológ Róbert Klein tvrdí, že sa vo svojej praxi „nestretol s prípadom, v ktorom by hlavným spúšťačom agresivity bolo médium zobrazujúce násilné konanie“, namieste je možno otázka, kedy sa tak stane. Kedy budeme žať, čo do detskej psychiky práve zasievame?

Čo je to smútok?

Na psychiatriu jednej z českých nemocníc priviezli pred časom osemročného Rudolfa po tom, ako sa neúspešne pokúsil zabiť svojho o štyri roky mladšieho brata. Už dlho mu vraj liezol na nervy a „príliš provokoval“. Nakoniec síce uznal, že urobil chybu, ale že by to ľutoval... To skrátka nevedel. Radosť, úzkosť, smútok, ľútosť mu nič nehovorili. Keby mal v tej chvíli dvakrát toľko rokov, skončil by za mrežami. Na dieťa sa však tieto zákony nevzťahujú. Ale urobil to malý Rudolf len preto, že mu žiadny paragraf nehrozil?

Výskumy ukazujú, že v ubližovaní druhým nám nebráni hrozba trestu, ale z domu prinesené vzorce správania a najmä schopnosť vcítiť sa do pocitov iných. Kto nie je schopný predstaviť si bolesť a utrpenie iného človeka, stráca vnútornú brzdu. Nič mu potom nebráni v tom, aby iného citovo či dokonca fyzicky zraňoval. Bohužiaľ, s touto schopnosťou sa nerodíme. Sme odkázaní na rodičov, ako rýchlo nám umožnia ju získať. A to je práve ono. Schopnosť vcítenia sa neprichádza na výlete v Disneylande, ktorý je náplasťou na výčitky svedomia, že dieťa je nám na príťaž. Nezávisí ani od množstva a ceny hračiek a už vôbec nemá nič spoločné so „studeným odchovom“ plným faciek a zákazov.

Citové zanedbávanie a psychické či fyzické týranie sa na dieťati podpisujú rovnako. Neustále vystavovanie bolesti spôsobuje, že vciťovanie sa do iných by bolo pre dieťa zraňujúce. Ak by sa totiž skutočne vžilo do myslenia rodiča, mohlo by v ňom objaviť nenávisť alebo zraňujúcu ľahostajnosť voči sebe. Nesnažiť sa chápať iného je skrátka vecou prežitia.

Deti sa nerodia zlé. Preto je logické, že pri pátraní po príčinách ich agresivity vždy skončíme u dospelých.

Sú dnešné deti agresívnejšie?

Mária Graindová, riaditeľka školy, Spišské Hanušovce: Učím už dvadsaťdeväť rokov a je citeľné, že deti sa dnes správajú k učiteľom inak. Určite je v nich viac drzosti, odvrávajú, otvorene s učiteľom nesúhlasia. Mnohé postoje si prinášajú z domu, kde sa s dešpektom na adresu učiteľov vyjadrujú ich rodičia. A svoje robia aj vzory, ktoré si vyberajú hlavne v televízii a v často agresívnej hudbe. Odmalička sú im ako programy pre ne ponúkané relácie, ktoré pripomínajú skôr trilery ako rozprávky.

Ľubica Szedláková, učiteľka gymnázia, Bratislava: Neviem, či to možno nazvať vždy agresivitou, ale určite sú deti dnes bezohľadnejšie, najmä jeden voči druhému. Hlavná príčina je v tom, že nikto na ne nemá čas. A rodičia najmenej. Tie deti vlastne len robia všetko pre to, aby si ich niekto všimol. O čo viac ich to doma zraňuje, o to sa snažia byť v škole tvrdšie.

Silvia Kmiťová, mama prváčky, Banská Bystrica: Dala som svoje dieťa do cirkevnej školy s presvedčením, že tam prejavy agresie dokážu usmerniť. Ale aj tak som bola prekvapená, ako rýchlo sme sa s týmto problémom medzi deťmi stretli. Uvedomujem si, že dnešné deti, ktoré si po škole hneď sadajú k počítaču a od neho sa premiestňujú k televízii, sa vlastne nemajú kde prirodzeným spôsobom vybúriť. Preto agresivitu, ktorá sa v nich pomaly zbiera, dávajú zo seba von násilím, tak ako to vidia práve v televízii. Inak to vlastne ani nevedia. Nemajú odkiaľ.