Keď otvárame reštauráciu, naši prví zákazníci sú babky a dedkovia. Každý so svojím príbehom. Voláme ich naši dôchodcovia. Pracujem tam už deväť rokov a nikdy by mi nenapadlo, že raz budem spojkou a dohadzovačkou...
Jedna milá pani, nebudem ju menovať, ktorá to v živote nemala ľahké, pochovala nielen manžela, ale aj svojich dvoch synov. O jedného znich sa starala dlhé roky, lebo bol ťažko chorý. Osud ju proste nešetril.
A práve ona padla do oka milému pánovi, ani jeho nebudeme menovať, ktorému pred rokom zomrela manželka. Všimla som si, že spolu často sedávajú. Dokonca i vonku pred dverami, kde máme lavičku, som ich zopárkrát videla.

Jedného dňa počas obedňajšej špičky, keď som nevedela, kde mi hlava stojí, som uvidela toho pána. Bolo mi to zvláštne, lebo v takom čase k nám nikdy nechodil. Pomaličky s paličkou prechádzal po reštaurácii, tak som sa na neho usmiala, zastavila ho, či niečo zabudol alebo nás chcel opäť vidieť. Vložil mi do ruky papierik s telefónnym číslom, tak som zavtipkovala, či si dohodneme rande. On mi opätoval úsmev a povedal, že áno.