Aj keď mal vek, nabral odvahu a oslovil ženu, ktorá sa mu páčila NETRADIČNE: Odkazom cez...

Keď otvárame reštauráciu, naši prví zákazníci sú babky a dedkovia. Každý so svojím príbehom. Voláme ich naši dôchodcovia. Pracujem tam už deväť rokov a nikdy by mi nenapadlo, že raz budem spojkou a dohadzovačkou...
Jedna milá pani, nebudem ju menovať, ktorá to v živote nemala ľahké, pochovala nielen manžela, ale aj svojich dvoch synov. O jedného znich sa starala dlhé roky, lebo bol ťažko chorý. Osud ju proste nešetril.
A práve ona padla do oka milému pánovi, ani jeho nebudeme menovať, ktorému pred rokom zomrela manželka. Všimla som si, že spolu často sedávajú. Dokonca i vonku pred dverami, kde máme lavičku, som ich zopárkrát videla.

Jedného dňa počas obedňajšej špičky, keď som nevedela, kde mi hlava stojí, som uvidela toho pána. Bolo mi to zvláštne, lebo v takom čase k nám nikdy nechodil. Pomaličky s paličkou prechádzal po reštaurácii, tak som sa na neho usmiala, zastavila ho, či niečo zabudol alebo nás chcel opäť vidieť. Vložil mi do ruky papierik s telefónnym číslom, tak som zavtipkovala, či si dohodneme rande. On mi opätoval úsmev a povedal, že áno.

Začal mi vysvetľovať, že ho mám dať tej panej, ktorá ráno chodí po obedy, že chodia väčšinou dve. Začal mi ju opisovať, akej farby má bundu a tak. Neprerušovala som ho, nemala som istotu, ktorú paniu myslí. Napokon mivraví, ona je vdova, ja som vdovec, takže no... Stále som nevedela, ktorá to presne je, až kým mi nepovedal jej meno. Ach, tá pani… Ešteže ich všetkých poznám po mene. Zobrala som lístoček a sľúbila mu, že ho odovzdám.
Zrazu som si spomenula, ako sú občas spolu a že ich vidno čoraz častejšie. Vravela som si, že je to milé, že aj v takom veku po sedemdesiatke môžu ľudia trošku ožiť a zakvitnúť po tom všetkom, čím prešli.

Obedy pre dôchodcov podávame už dlho a stále sa čudujem, ak tam niektorí prídu, nervózne čakajú v rade a potom sa ponáhľajú rýchlo preč. Nikdy som nechápala, kam sa vlastne ponáhľajú, veď keď čakajú na obed, sú medzi svojimi rovesníkmi. Prečo to nevyužijú? Väčšinu z nich nikto doma nečaká, takže milé slovo, rozhovor im padne vhod. Mám rada tých svojich dedkov, ktorí nestratili zmysel pre humor, dajú si jedno pivko, aby si skrátili čakanie, porozprávajú sa a nervózne nevrieskajú, ako dlho ešte musia čakať. Tých podráždených máme, bohužiaľ, trošku viac.

No a teraz tento pán, ktorý tam vždy trpezlivo čakal, bude mať nakoniec rande. Nie je to krásne? Možno naozaj nájde dušu, s ktorou sa môže podeliť o bolesť a radosť, a to je najkrajšie, čo nás v živote môže stretnúť. Láska v každom veku je malým veľkým zázrakom. Držím im palce! Rada som sa v tomto príbehu stala  ich sprostredkovateľkou.