Všetky generácie pod 1 strechou: Aké sú Vianoce vo veľkých slovenských rodinách? S týmto sa musia vyrovnať

Simona z Prievidze: Prarodičia, starý otec s priateľkou, rodičia, ja a dvaja bratia

Náš dvojpodlažný dom bol postavený rukami mojich prastarých rodičov. Podľa prababkiných slov viem, že si nikdy nemysleli, že to bude viacgeneračný dom. Ale čo osud nechcel, zrazu nás v dome bolo 9. Pradedko s prababkou sú už starí, majú isté zdravotné komplikácie. Dedko (z maminej strany) ovdo- vel, keď som mala šestnásť rokov, a babka zomrela krátko po jeho narodeninách. Ja a bratia s rodičmi sme sa potom presťahovali do tohto domu prastarkých, keďže chceli, aby sme boli spolu. Od babkinej smrti sme sa veľmi združili a stále sme veľká rodina, ktorá drží spolu.

Keď obedujeme, musíme byť cez víkendy a na sviatky na dvanástu všetci pri stole. Prababka, pradedko a dedko spolu veľmi dobre vychádzajú a po čase sa k nám nasťahovala aj kamarátka môjho dedka, ktorú si po smrti babky našiel, a my sme mu to len odsúhlasili, aby nebol taký osamelý. Otec dom stále renovuje, aby sme šli „s dobou“. Keď sa niekedy dohodneme, že zájdeme do cukrárne, každý si musí na ten deň spraviť voľno pre svoju rodinu.

Jeden deň v týždni sa snažíme sadnúť si v obývačke a rozprávať sa, čo sme zažili, čo môžeme vylepšiť, keď niekomu niečo prekáža, tak sa to vtedy povie. Hovoríme spolu veľmi korektne a seriózne. Sme jedna rodina. A takto sa aj stretávame počas Vianoc, ženy vyzdobujú dom, robíme vianočné koláčiky a dobrotky, zemiakový šalát a ryba nesmú chýbať. Muži sa zas starajú o vonkajšiu výzdobu a darčeky si kupujeme tajne a každý po jednom každému. Na Štedrý deň si pustíme koledy, ideme na polnočnú omšu a užívame si chvíle v kruhu najbližších.

Nadežda zo Sučian: Dcéra s manželom, moji rodičia a ešte jedna dospelá dcéra a ja

Sme trojgeneračná super rodina, ktorá žije v rodinnom dome, a vychádzame spolu úžasne. Je síce pravda, že každý má svoju kuchyňu, ale v tom nie je problém, kedže u nás to funguje tak, že keď navarí jeden, donesie druhému a naopak. V sobotu a v nedeľu vždy o deviatej pijeme spoločne kávu, pri ktorej si porozdeľujeme práce, čo ideme robiť, hlavne čo sa týka vonkajších prác okolo domu.

Vždy sa spolu na všetkom dohodneme a snažíme sa vychádzať jeden druhému v ústrety. Vianočné sviatky fungujú tak, že ja a dcéra máme na starosti nákupy, pečenie tradičných cukroviniek a prípravy každoročnej rybacej polievočky, starká s vnučkou majú na starosti prípravu zemiakového šalátu a kapra. Dcéra zase večer nádherne prestrie vianočný stôl na spoločné stolovanie, ktoré si ani nevieme predstaviť inak. Som právom hrdá na spolužitie s mojou rodinou.

Nevidím žiadne nevýhody. Lebo si myslím, že všetko záleží len na dohode, a keď sa snažíte všetko si vysvetliť, nie je problém s ničím. U nás sú výhody také, že veľmi často a radi chodievame na dovolenky, starkí sa postarajú o dom. Máme veľa kvetov, ktoré treba tiež často polievať, a zas opačne – starkí radi a často chodievajú tiež na výlety, do kúpeľov a my sa zasa staráme o všetko, kým sú preč. Takto nám to vyhovuje a nikdy by sme nemenili náš úžasný spoločný život. Som veľmi rada, že takto fungujeme, a verím, že nám to ešte veľa rokov vydrží.

Mária z Prešova: Žijem s dvomi synmi a 5 vnúčatami

Mám 74 rokov a žijem s dvomi synmi v dvojpodlažnom dome. Mám však ešte dcéru v Bratislave a ďalšieho syna v Košiciach. Vianoce trávim so synom Martinom a s jeho dvomi synmi, Maroškom a Matúškom. Martinova manželka Miriama pochádza zo západného Slovenska, a tak to striedajú a každý druhý rok odchádzajú cez sviatky k jej rodičom do Nového Mesta nad Váhom. No rada spomínam na sviatky spred dvoch rokoch, keď sa im narodil Maroško a na Štedrý deň mal iba týždeň. Boli to neobyčajné Vianoce.

O poschodie vyššie býva syn Pavol so svojimi deťmi. Takže je vždy veselo. Ja vravím, že Vianoce sú hlavne o láske a o tom, aby sme si vážili a ctili Božie slovo. Je správne, aby sme sa vedeli obetovať pre druhých a nemysleli len na seba. Kto myslí len na seba, nerobí dobre. Mali by sme žiť jeden pre druhého. A byť spolu tak naozaj, tak úprimne, nielen, aby sa nepovedalo.

Kristi z Tvrdošoviec: Tri tety, jedna babka, dve deti, traja dospelí muži a ja

V našom dome sa strieda smiech s krikom. Viac sa však smejeme. Len keď moje deti neposlúchajú, som nútená aj zahučať tak, že ma až v obchode počuť. K mojej tete Betke (v ružovom tričku s okuliarmi) sme sa nasťahovali pre naše existenčné problémy, ktoré sa začali tým, že nám vyhorela polovica domu. Dom sme rekonštruovali a doteraz sa neprišlo na to, prečo vyhorel. Stalo sa to pred dvoma rokmi, tak sme sa s tetou dohodli, že chvíľu u nej budeme bývať, kým niečo nenájdeme.

V našej rodine sa však udialo veľa zlých vecí... Jednej tete zomrel manžel a druhá mala tiež obrovské rodinné nešťastie, jediná dcéra jej zomrela na rakovinu. Betka im v tom čase volala, aby k nej prišli aj s kuframi, vraj aspoň nebude vo veľkom dome sama. Súhlasili. A moja mama s bratmi prišli po čase tiež. Bývali v garsónke v podnájme, odkiaľ však museli preč, keďže majiteľova dcéra sa tam po 18-ke nasťahovala. Tak sme sa zrazu ocitli v jednom dome ako veľká rodina. Môj manžel s mojimi dvoma bratmi prerobili dom. Hore sme boli my s deťmi, na prízemí boli tety a moja mama a v podpivničnej časti, tiež prerobenej, bývajú bratia.

Už druhý rok to budú Vianoce obklopené skoro celou rodinou, ľuďmi, ktorí nám v tom najhoršom pomohli. 20. decembra staviame vianočný stromček, tety ozdobujú a deti im viažu salónky rôznych farieb, moji bratia s manželom sa starajú o výzdobu celého domu, pred domom stojí rozsvietený sob, okolo neho sú svetielka – je krásne, ako to celé svieti, človek má hneď pozitívnu náladu. Babka a ja vypekáme medovníky, vanilkové rožteky a iné suché pečivo, ktoré väčšinou do Vianoc aj zjeme. Oblátky robí babka, keďže minulý rok sme jej pod stromček kúpili stroj na ich výrobu. Sú veľmi chutné. Na Štedrý deň sadneme krásne oblečení za prestretý stôl a hlavne sa pomodlíme za zosnulých z našej rodiny a potom sa venujeme ostatným zvykom.

Marcela z Ivanky pri Dunaji: Starí rodičia, rodičia, sestra s manželom a deťmi, ja a brat

Keď som bola malá, bývali sme spolu so starými rodičmi a nám súrodencom to prišlo celkom normálne. Bavilo ma, že môžem hocikedy zbehnúť k babke a dedkovi, pozerať s nimi televízor alebo robiť čokoľvek iné, a potom sa vrátiť do svojej izby. Naši rodičia postavili nový dom ako trojgeneračný, a preto tam bolo miesta dostatok. Avšak asi rok po presťahovaní zomrel môj otec. Bola to nečakaná udalosť, ktorá nás ako rodinu neuveriteľne stmelila. Smútok nás všetkých sa pretavil k ešte väčšej ohľaduplnosti a pomoci. Ešte aj strýkovia (otcovi bratia a ich ženy) podporovali mamu a nás deti, ako vedeli.

Sestra v tom čase bola vydatá a mali už aj prvé dieťa. A keď je v rodine dieťa, vždy je veselšie. Možno aj to nám pomohlo, aby sme napriek smútku žili plnohodnotne ďalej. Počas Vianoc sme mali dva stromčeky – my a dedko s babkou, ale neskôr mala symbolicky aj sestra so svojou rodinou. Ale večerali sme všetci spolu, aj darčeky sa rozbaľovali spoločne a nakoniec sme si všetci išli pripiť k babke a dedkovi spolu s rodinami strýkov. To bolo hluku a rečí... Rada spomínam na časy, keď bol plný dom a vždy sa niečo dialo.

Jasné, že boli aj hádky, problémy, ale bolo aj veľa radosti a smiechu a porozumenia... A človek sa necítil nikdy sám, pritom keď chcel byť sám, tak bol. Viacgeneračné bývanie môže len obohatiť všetkých členov rodiny. Starí, mladí, deti – vidíte všetky fázy života v priamom prenose a akosi inak si ten život dokážete vážiť, lebo ho vnímate zblízka, nielen v televízore či príbehoch iných.