Bola som znechutená z práce chyžnej, kým som neupratovala izbu tomuto mužovi: Zažila som niečo úžasné!

Pred siedmimi rokmi som zažila turbulentné obdobie. Rozchod s dlhoročným priateľom. Úspešné ukončenie štúdia na vysokej škole na prekvapenie mojich rodičov. Mysleli si, že keď som emocionálne na dne, tým pádom aj intelektuálne. Výpoveď v práci, ktorá ma nebavila, a rozhodnutie odísť do Anglicka.

Zaplatila som si intenzívny mesačný kurz angličtiny, ale po štyroch bezproblémových týždňoch som si musela hľadať prácu a ubytovanie. Rozhodla som sa zostať dlhšie. Možno som si aj potrebovala dokázať, že prežijem niekde, kde nikoho nepoznám, a že nie som len taká obyčajná čaja – viem sa adaptovať, bojovať a hlavne socializovať v hocijakom prostredí.

Po prvotných peripetiách som si našla prvú prácu – chyžná botique hotela v Manchestri. Spadla som síce na najnižšiu spoločenskú priečku, mne to však neprekážalo. Doplnila som zväčša poľský tím chyžných v čiernej rovnošate. Po tréningu som upratovala samostatne štrnásť izieb. Izby boli ladené do čierno-červena, veľa skla, zrkadiel, antikoru, čierneho nábytku a to všetko na tmavom koberci. Takže som mala každý deň práce nad hlavu. Končila som unavená, spotená, tešiac sa na spánok.

V jedno júnové ráno som dostala za úlohu upratať izbu VIP klienta. V izbe som natrafila na staršieho pána, ktorý sa začal so mnou zhovárať. Najprv som sa len usmievala a vnímala ho na pol ucha. Na upratanie izby bol presne vymedzený čas. No pán bol zvedavý na môj život v Manchestri, tak som spomalila a opísala mu moje dni stále sa točiace okolo práce, s málo početnými priateľstvami, slabými kultúrnymi možnosťami a chabou športovou aktivitou.

Keďže ma nabádal otázkami pokračovať v rozprávaní, vyklopila som aj všetko o svojich začiatkoch v Manchestri a profesionálnej degradácii, s deficitom spriaznených duší a zvykania si na inú stravu. Spomenula som, aký je Manchester rozdielny v architektúre oproti Bratislave, Prahe, Viedni či Budapešti, dokonca aj oproti Londýnu. Samozrejme, povedala som mu, prečo som vlastne všetko opustila a vybrala sa do cudzej krajiny.

Potom mi on porozprával, ako sám striedal zamestnania, ako veľmi dobre vie, aká je práca v hoteli ťažká. Blysol sa v mojich očiach vyjadrenou empatiou a pochopením. Hovoril mi, ako cestuje po svete a s úžasnými ľuďmi koncertuje v rôznych mestách. Na konci mi navrhol, či by som sa nešla pozrieť na ich koncert a že určite sa mi to bude páčiť. Vôbec som netušila, kto sa skrýva za menom Mr. Jim D., pod ktorým bol ubytovaný v našom hoteli. Súhlasila som.

V Manchester Opera House na recepcii som si vyzdvihla lístok na moje meno a ocitla som sa hneď v prvom rade na koncerte Leonarda Cohena, ako som si prečítala z bulletinu. Vzápätí sa roztvorila opona a na pódium vystúpil môj neznámy pán – sám Leonard Cohen. Prvé sekundy som lapala po dychu, s kým som mala tú česť a kto ma to vlastne pozval na koncert. Prežila som úžasný, skvelý, úplne neopísateľný večer s geniálnou hudbou, a to všetko naživo, v preplnenom divadle s opakovaným standing ovations.

Na druhý deň som utekala do práce. V hoteli som so slzami v očiach zistila, že môj neznámy už odišiel s celou svojou kapelou. Minula som sa s pánom Cohenom len o pár minút. Bol to nezabudnuteľný zážitok stretnúť niekoho takého príjemného v cudzom svete.

Borislava

Práve takéto výnimočné chvíle dokážu potešiť, povzbudiť a vytrhnúť zo stereotypu, ktorému prepadáme. Navyše, veľmi dobre sa na ne spomína! Najlepšie je, že Borka ani netušila, s kým má tú česť, a možno práve preto sa tak dobre porozprávali. Spevácka legenda s nesmrteľným Hallelujah... a inými hitmi zostane tak nielen v Borkinom srdci navždy, hoci nás už opustil.