Ako žiť v partnerstve po strate dieťatka? Táto žena prezradila, čo robiť, ak prídeme o dieťa...

To, ako prežívame zármutok po strate dieťatka, je azda rovnako jedinečné ako naše odtlačky prstov. Neexistuje univerzálny recept, ako týmto obdobím prejsť. Nejestvuje ani spôsob, ako smútiť „správne“. Skúsenosti rodičov, ktorí o svoje bábätko prišli, však hovoria o tom, že existujú určité spoločné body, ktoré si môžeme všimnúť pri smútení žien, a iné, ktoré sa objavujú pri smútení mužov, partnerov.

U matky po strate prebieha šestonedelie, hoci svoje dieťatko nemôže láskať v naručí. Potrebuje venovať pozornosť svojmu fyzickému zotaveniu a starostlivosti o seba rovnako, ako aj emocionálnemu prežívaniu. Ženy svoj zármutok často vyjadrujú otvorenejšie ako ich partneri. Zvyčajne potrebujú viac hovoriť o pocitoch, ktoré vnímajú. Svoje emócie – bolesť, hnev, vinu, smútok, ale i radosť či vďačnosť – potrebujú prejaviť, niekedy aj veľmi intenzívne. Ich reakcie môžu byť ovplyvnené tiež priebehom hormonálnych zmien v organizme. Smútenie žien často pripomína plávanie ku dnu – žena sa môže ponárať do svojich hlbokých myšlienok a spomienok.

Aj pre partnerov je strata dieťaťa bolestnou ranou. Muži sú často konfrontovaní so zažitými spoločenskými nárokmi. V duchu príslovia „Postav dom, zasaď strom...“ môže mať pocit, akoby nenaplnil svoje poslanie. Často pociťuje veľký strach o fyzické či duševné zdravie svojej partnerky a pritom sa usiluje byť pre ňu oporným pilierom. Môže zažívať bezmocnosť, že nedokáže milovanej žene po svojom boku pomôcť zmierniť utrpenie. Vnútorný boj medzi snahou byť silný pre partnerku a vlastnou bolesťou zo straty dieťatka môže byť veľmi vyčerpávajúci. Mnohí muži popri smútku pociťujú hnev, vinu či zlyhanie. Zármutok u mužov sa menej premieta do slov, nepotrebujú sa deliť o svoje emócie v takej miere ako ženy.

Uvedomenie si, že v partnerstve smútime obaja, hoci každý iným spôsobom, môže byť základným kameňom, aby sme sa v zármutku nezačali vzďaľovať jeden druhému. Párom môže po strate pomôcť dohodnúť si pravidlá komunikácie. Partneri môžu pred sebou pomenovať svoje hranice, to, čo im pomáha, aj to, čo je pre nich v komunikácii ťažké. Otvorenosť, rešpekt k týmto dohodnutým mantinelom a úcta k tomu, že ten druhý smúti inak, pomáhajú prekonať náročné momenty. Niekedy môžu mať obaja partneri pocit, že so zármutkom uviazli na odľahlých opustených ostrovoch, ďaleko jeden od druhého. Nie je to nezvyčajné. Je náročné stáť vo svojej najväčšej krehkosti a zraniteľnosti po boku milovaného človeka, ktorý trpí tiež. Obaja partneri môžu zažívať pocity bezmocnosti. Vtedy je nevyhnutné komunikovať. Hovoriť o svojich emóciách i obavách. Dopriať si dostatok času. Nevytvárať si domnienky o smútení toho druhého. A úprimne sa o seba zaujímať.

Mnohé dobre mienené, no nevyžiadané rady môžu prispieť k tomu, že sa vo svojom trúchlení cítite nepochopení a osamotení. Touto spletitou cestou zármutku však pred vami prešlo mnoho rodičov. Ich skúsenosti tvoria akúsi mapu, pomocou ktorej sa môžete lepšie orientovať v tom, čo práve prežívate. Body, ktoré nižšie uvádzame, nie sú žiadnymi príkazmi či instantnými liekmi. Môžu vám však pomôcť uľahčiť prvé týždne či mesiace bez dieťatka.

Možno nadobudnete pocit, že sa vám mnohí blízki či známi vyhýbajú. Pre niektorých ľudí môže byť náročné čeliť vašej bolesti. Môžu mať obavy, aby vás svojou komunikáciou nezranili. Obklopte sa tými, s ktorými sa cítite sami sebou, pred ktorými môžete autenticky prejavovať pocity. Nemusíte prijať každú návštevu ani reagovať na každú správu.

Skôr či neskôr na vás bude pravdepodobne čakať nejaké rodinné stretnutie či návrat do práce medzi kolegov. V takýchto situáciách rodičia často čelia rozpačitým reakciám, niekedy i gratuláciám od tých, ktorí nevedia o strate dieťatka. Na tieto situácie sa môžete vopred pripraviť. Napríklad môžete vopred poslať SMS jednotlivým členom rodiny, kde im priblížite, o čom ste pripravení s nimi hovoriť a, naopak, čo je pre vás náročné. Rovnako môžete napríklad kolegom adresovať e-mail s informáciami, ktoré považujete za vhodné.

Niekedy môže byť aj pre vás náročné vyznať sa v spleti pocitov. Smútok a bolesť sa môžu prekrývať s hnevom či vinou, na druhej strane môžete pri spomienkach na dieťatko pociťovať i radosť, vďačnosť či pokoj. Skúmajte, čo cítite, a pokúste sa to pomenovať. Niektorým rodičom pomohlo, ak to, čo prežívali, dokázali zachytiť do určitej podoby – vo forme denníka či kresieb. Existujú tiež tvorivé denníky, ktoré vám môžu poslúžiť ako láskavý sprievodcovia v tomto procese.

Smútenie môže byť niekedy zahlcujúce. Možnože v prvých dňoch či týždňoch po strate budete odlišne vnímať vlastné potreby, na ktoré dokážete bežne reagovať úplne prirodzene. Možno bude potrebné, aby ste si zámerne našli čas a energiu na jedlo či pravidelný denný režim. Majte so sebou trpezlivosť. Jednotlivo si uvedomte drobné každodenné úkony – umývanie zubov, raňajky, nákup, prechádzka... Môžete si ich aj napísať, aby ste ich mali na očiach. Postupujte krok za krokom. Keď to tak budete cítiť, pridajte do tohto „zoznamu“ starostlivosť o seba – plávanie, masáž, meditáciu, jogu, stretnutie s priateľmi, večeru s partnerom. Pozorujte, čo vo vás vyvoláva napätie a kedy sa, naopak, cítite uvoľnení a vyživení. Takýmto aktivitám doprajte viac priestoru vo svojom dennom harmonograme.

Ak cítite, že je pre vás veľmi náročné nájsť silu na bežné denné činnosti, alebo vnímate, že sa bolesť zo straty stáva neúnosnou, neváhajte vyhľadať psychologickú či psychoterapeutickú pomoc. Skúsený terapeut vytvorí pre vás bezpečný priestor, kde sa môžete podeliť o skúsenosti. So svojím smútkom nemusíte zostávať sami.