Alka Joshi je autorka, ktorá ženám dodáva odvahu knihami: Aké posolstvo z nich vychádza?

Keď mala jej matka sedemdesiat rokov, Alka ju začala brávať do Džajpuru, kde kedysi bývali. „Navštívili sme obchody so sárí, bazáre so šperkmi, trhy s ovocím, džajpurský palác – jednoducho všetko, čo mojej matke chýbalo, hoci sme tam bývali. Rozprávala mi, ako nikdy nebola paňou svojho života. Keď mala osemnásť, zobrali ju zo školy a vydali za môjho otca. Ako dvadsaťdvaročná už mala tri deti. Preto chcela, aby som mala v živote slobodu,“ začína rozprávanie Alka. Mama si chcela sama vybrať, koho si vezme, akú prácu bude robiť alebo či a koľko bude mať detí. „Až ja som skutočne žila veľmi slobodne, za čo som jej nesmierne vďačná.“

Alka do deviatich rokov vyrastala v Indii v štyroch rôznych mestách vrátane Džajpuru. Počas letných horúčav sa často utiekali do mesta Šimla s chladnejším podnebím. Práve preto Džajpur a Šimla zohrávajú v jej príbehoch zásadnú úlohu. „Sú to miesta, ktoré osobne poznám. Hoci sa Džajpur od roku 1955, keď sa odohráva dej knihy Umelkyňa s henou, rozrástol, stále pripomína to mesto, ktoré si pamätám.“ Vraví, že autá a bicykle, chodci a kravy, motorky a túlavé psy, všetci súperia o kúsok miesta na ulici. „Keď sa ocitnete vo vlaku, v tuk-tuku alebo taxíku, ponoríte sa do záplavy vôní – olej na vlasy, kurkuma, kardamóm, nafta, seno – a zvukov – trúbenie áut, klaksóny, klebetenie a zjednávanie cien. Rada ukazujem svetu ,moju‘ Indiu, je to, akoby ste sa pozerali cez bláznivý kaleidoskop,“ vysvetľuje.

Jej rodina patrila do strednej triedy. Mali kuchára, chyžnú a záhradníka. Spomína, že všetkých mala pod palcom jej mama. Otec bol stavebný inžinier, ktorý pomáhal budovať infraštruktúru nezávislej Indie, a tak ho často povýšili alebo presunuli, aby pracoval na ďalšej priehrade, ceste či moste. Do Spojených štátov sa presťahovali v roku 1967. Jej otca prijali na doktorandské štúdium v odbore stavebné inžinierstvo na Štátnej univerzite v Iowe. „Vtedy som bola hanblivá. Rada som si celé hodiny kreslila, kým ľudia okolo mňa riešili svoje veci. Myslím si, že umenie mi pomohlo rozvinúť pozorovacie schopnosti. Zistila som, že ľudia občas hovoria jedno, zatiaľ čo myslia druhé. Sledovala som rozhranie medzi ich výrazom a slovami, ktoré im vychádzali z úst. Bola to výborná príprava na písanie,“ vysvetľuje, ako ťažila zo svojej tichosti.

Spomína, že rovnako ako každá krajina, aj India má svoju nižšiu, strednú a vyššiu triedu. „Podmienky, v ktorých žijú chudobní, sú často kruté a plné zúfalstva. Lenže stredná trieda počas posledných troch desaťročí niekoľkonásobne narástla, čo znamená, že kedysi znevýhodnení ľudia dnes žijú dôstojný život a posielajú synov a dcéry na vysoké školy. To pre ich deti predstavuje ohromné príležitosti a pracovné vyhliadky a pre Indiu zase rast. Na rozdiel od západných krajín majú rodiny strednej triedy chyžné, kuchárov a záhradníkov. Bohatí Indovia mali odjakživa služobníctvo. Ich deti často odchádzajú do zahraničia študovať, zabávať sa, rozširovať rodinný biznis alebo zakladať vlastné firmy. Chudobní Indovia žijú väčšinou na rovnakej ulici ako bohaté rodiny, takže sú viac na očiach. V západných krajinách vytláčajú chudobných do tých častí miest, kde ich nevidieť ani nepočuť. Zídu z očí – zídu z mysle.“

Alku mrzelo, že nemôže zmeniť matkinu minulosť, ale uvedomila si, že jej môže dať fiktívny život v knižnej podobe v postave Lakšmí, ktorá opustí krutého manžela, aby sa stala umelkyňou s henou a liečiteľkou. „Lakšmí vyzerá ako moja matka, ale tam sa ich podobnosť končí. Mama bola príbehom uchvátená.“ Lakšmí vyzerá nádherne ako ona – s čiernymi vlasmi, so zlatistou pokožkou a s elegantným správaním. Keď však Lakšmí rokuje so zákazníkom alebo sa postaví za seba, je ako Alka. Tá totiž dvadsať rokov viedla vlastnú marketingovú agentúru, kde mala do činenia s množstvom náročných ľudí. „Lenže keď som písala o Lakšmí, predstavovala som si matku, ako nakupuje ovocie, nastupuje do rikše alebo ako si oblieka sárí a náhrdelník kundan.“

S Alkou má jej hrdinka ešte jednu podobnosť – sivomodré oči. Ľudia sa vždy čudovali, či nemá jedného z rodičov z Európy alebo z Ameriky, ale obaja sú Indovia. „V Indii nás takých nie je veľa, preto na mňa ľudia pozerajú a čudujú sa, kde mám korene. Po dosiahnutí nezávislosti sa na anglické črty pozeralo s odporom. S rovnakými predsudkami sa Lakšmí stretáva každý deň.“ Cez jej postavu chce autorka po­ukázať na predsudky, ale aj na to, že žena má právo sama sa rozhodnúť o svojej kariére, tele a srdci. „Mala som šťastie, že moji liberálni rodičia nás s bratom viedli k samostatnosti. Neustály boj proti svetu, v ktorom majú hlavné slovo muži, je nesmierne náročný, ani moja kariéra sa bez toho nezaobišla. Vytrvalosť vie byť vyčerpávajúca. Ale chcem povzbudiť každú ženu, aby bojovala za to, čo si zaslúži. Pamätajte, ak zabočíte doľava a uvidíte na ceste prekážku, choďte doprava, možno nájdete jednoduchšiu cestu. Keď som už viac nemohla pracovať v korporáte, založila som si firmu s presvedčením, že to zvládnem lepšie. A hádajte čo! Mala som pravdu,“ vraví šťastne.

„Ak majú ženy ‚silný hlas‘, odolajú pohoršeniu rodiny, ak sa rozhodnú nevydať, nemať deti alebo odísť zo vzťahu. Bojujú za právo zarábať toľko ako ich kolegovia, s partnermi si rovnomerne podelia domáce práce a deti vychovajú tak,  aby rovnosť pohlaví nebola nijaká zvláštnosť, ale úplne normálny jav. Preto sa nebojte ozvať.“

V poslednej časti trilógie The Perfumist of Paris, ktorej preklad bude u nás dostupný v roku 2023, autorka zachytáva, ako Rádhá zápasí v Paríži v roku 1974 s rovnakými problémami, s akými sa ženy stretávajú aj dnes. „Mnoho žien sa rozhodne pre rozvod, pretože je to jednoduchšie, ako nájsť kompromis. Ale byť slobodnou matkou vôbec nie je jednoduché. Prečo musí byť starostlivosť o rodinu vždy na pleciach ženy? A starostlivosť o domácnosť? A prečo napriek tomu ženy zarábajú menej ako muži? Platové rozdiely sa zmenšujú, ale stále sme ďaleko od rovnosti. Vedeli ste, že podobne je to aj pri vydávaní kníh? Autorky dostávajú menšie honoráre, menšiu pozornosť a menej prostriedkov na propagáciu knihy,“ odkrýva zaujímavé fakty na záver Alka.