Andrei stačilo 15 minút a urobila niečo, čo nikdy predtým: Jeden krásny nápad jej zmenil život!

Andrea je mama dvoch dievčat, manželka a v neposlednom rade poetka. Jej báseň Muselo to prísť oslovila za krátky čas neuveriteľné množstvo ľudí a dokonca sa šírila po internete ako samotný vírus. Andrea dokázala s ľahkosťou a jednoduchosťou položiť na papier pocity, ktoré už celé mesiace sužujú každého z nás. Pandémia nás ochromila. No priniesla i mnoho nového.

Zábavné je, že Andrea vymýšľala básne pred tým, ako vôbec vedela písať. Najskôr to boli vtipné veršovačky mierené na kamarátov a spolužiakov. Keď mala Andrea sladkých sedemnásť, navštevovala už niekoľko rokov literárny klub. Počas jej autorského večera si ju všimli dvaja spisovatelia a navrhli jej vydanie básnickej zbierky. „V tom veku som to pustila jedným uchom dnu a druhým von,“ smeje sa dnes talentovaná poetka. „No bola tam moja triedna učiteľka Darina Stanková, ktorá sa toho chytila.“ A tak mladému dievčaťu vyšla v roku 1997 prvotina s názvom Bariéra.

Útlučká zbierka obsahuje približne 10 básní. „Pre mňa bola veľká vec nájsť svoju knihu vo výklade kníhkupectva. Vtedy som netušila, že medzi tou prvou a nasledujúcou bude dlhá pauza.“ Podobný scenár sa zopakoval až o 23 rokov, keď mala Andrea svoj druhý autorský večer. Tak ako pred vydaním prvej básnickej zbierky, aj tento večer mal priniesť ovocie v podobe knihy. Téma večera však už nebola hravá a veselá ako pred rokmi. Prevládali básne o smrti a ľudskej konečnosti. Keď sa pýtam prečo, Andrea odpovedá: „Nečakane som prišla o dobrú priateľku, za ktorou čoskoro odišiel aj jej manžel.

V jednej piesni sa spieva, že básnik potrebuje bolesť, a ja som túto stratu spracúvala písaním básní z hĺbky duše.“ Autorský večer sa konal v januári 2020, keď sa u nás o korone nechyrovalo. Ľudia sa po vydarenom večierku pýtali, či bude z neho aj zbierka, a vtedy jej napadlo knižne vydať pripravené básne.

Šikovná žena sa začala pripravovať na vydanie zbierky básní. No zrazu prišli správy o rýchlo sa šíriacom víruse. „Po pozretí večerných správ, ktoré chrlili negatívne informácie o čoraz vyššom počte nakazených aj u nás, doľahol strach a stiesnenosť aj na mňa. Sadla som si a začala spontánne písať verše. Asi za pätnásť minút som napísala báseň, ktorá odzrkadľovala moje pocity.“ Andrea urobila niečo, čo nikdy predtým – zverejnila svoju báseň na sociálnej sieti. Onedlho už dostávala správy od svojich priateľov, ktorí ju chceli šíriť ďalej. Báseň roztočila obrovský kolotoč. Lajky pribúdali, nadšení čitatelia sa ozývali, báseň sa rýchlo šírila a preložili ju do jedenástich cudzích jazykov. Začali ju uverejňovať rôzne médiá, dokonca ju zdieľal náš pán premiér na svojom konte.

„Ozvala sa mi pani, ktorá báseň zhudobnila, a ďalšia k nej napísala noty. Výsledok je naozaj krásny.“ Poetke sa noty natoľko páčili, že ich zaradila do predsádok svojej knihy, a tak hudobne zdatní si túto skladbu môžu aj zahrať. „Všetko išlo veľmi prirodzene. Báseň Muselo to prísť rezonovala natoľko, že napokon dala názov aj celej zbierke.“ Hoci by jej nikdy nenapadlo, že sa z básne stane taký hit, chápe, prečo toľkých oslovila. „Každý sa v nej našiel.

Dala som na papier to, čo som cítila, a opísala som, čo môžeme počas karantény robiť a čo sme robili. Vypekala som koláče, rýľovala záhradu, veľa sme s deťmi tvorili, maľovali, čítali, a ak nastala ponorková choroba, zavrela som sa do izby a písala som. Nejako ťažko som nad tým, čo píšem, nepremýšľala, rýmovanie slov ide samo, ak viem, o čom píšem. Koronu vnímam ako novodobého draka, ktorého treba poraziť.“

Andrea vyjadruje myšlienku, ktorú zachytila vo svojich básňach, že korona so sebou aj niečo priniesla. „Tém, ktoré sú v básňach, je veľmi veľa. Kovid prišiel aj preto, aby sme sa prebudili z toho ,spánku‘, v ktorom sme žili. Ide o zmenu, ktorú sme ako ľudstvo potrebovali. Teraz si vážime a všímame úplne iné veci ako pred rokom.“ Zbierka je rozdelená na tri časti – Konečnosť, Zmena a Večnosť. „Konečnosť znamená definitívnu bodku za ľudským životom na zemi, keď sa už nič nedá zmeniť. Večnosť je to ,potom‘, v čo ako veriaca dúfam a verím, že existuje. A medzi tým je Zmena. Je to úsek života, keď máme možnosť veci zmeniť, napraviť, poučiť sa. Do tejto časti som zaradila báseň Muselo to prísť, ako aj verše súvisiace s pandémiou.“

Andrea žiadnu extra prípravu na písanie poézie nepotrebuje. Svoje verše píše ľahko a pochopiteľne, nemusíte sa zamýšľať, čo tým chce básnik povedať. Ako sama vraví, je si vedomá tohto nezaslúženého daru, ktorý dostala do vienka. Spúšťačom jej veršovania je väčšinou silná emócia, niečo hlboké, čo v nej vyvolá nutnosť písať. A kto ju v tvorbe najviac podporuje? „Jednoznačne rodina. Napríklad moja svokra, keď prišla na autorský večer, povedala, že to je to, čo mám robiť. To bol silný moment.

Viete, že vám veria najbližší. Aj mama je moja fanúšička, hoci si myslím, že dlho brala môj vzťah k poézii len ako nejaký úlet. Podporujú ma priatelia, ale aj úplne neznámi ľudia, ktorí si kúpili moju zbierku a čítajú nové verše, ktoré pridávam na svoju stránku. Vážim si najmä prístup manžela. Hoci je pragmatický a poéziu nečíta, verí tomu, do čoho sa púšťam, a to mi dodáva odvahu. S tým, čo robím, však musím byť stotožnená najmä ja sama. Potom je dôležitá spätná väzba, keď vám ľudia úprimne napíšu, čo v nich tie verše vyvolali. Vtedy vidíte, že to celé má zmysel.“ A čo by odkázala ženám, ktoré si chcú splniť sny? „Musíte vo svoj projekt – nech je to čokoľvek – veriť v prvom rade vy a potom uveria aj iní. Obklopujte sa pozitívnymi, veselými, inšpiratívnymi ľuďmi, ktorí vám prajú a tiež vám veria.“

Čo si myslí o súčasnej poézii? „Že spala minimálne sto rokov,“ smeje sa Andrea a jedným dychom dodáva: „Aj touto básňou ma ľudia presvedčili, že poézia nám má čo povedať aj v dnešných nepoetických časoch. Ani hrubý román nemusí prezradiť toľko, koľko kratučká báseň. Mojím snom je, aby ľudia opäť našli v poézii čaro, nežnosť a jemnosť, ktoré v nich rozohnia túžbu po konaní dobra.“ Na písanie veršov sa málokto odváži. Aj autorku odhovárali od vydania zbierky. No ona to cítila inak.

„Dala som na svoju intuíciu a publikovala som najskôr poéziu, hoci mám rozpracované aj iné žánre.“ Na záver vyjadruje krásnu myšlienku: „Myslím si, že každý z nás má nejaký talent a je jedno, či ide o operného speváka alebo stavbára. Ide o to, byť si svojho talentu vedomý a rozvíjať ho. Až vtedy bude naplnený a prinesie ovocie, keď ho istým spôsobom uchopíte a dáte ho cez seba druhým ľuďom.“