Andreu otec nikdy neľúbil, dnes v tom má jasno: Keď sa mama rozviedla, urobila to najlepšie pre nás obe

„Keď sa mama rozviedla, urobila najlepšiu vec v mojom živote. Keď som bola malinká, ešte v maminom brušku, môj otec začal holdovať alkoholu a mal ho radšej ako nás.“ Týmito slovami začala svoj e-mail dnes dospelá Andrejka. Na otca si nepamätá, nemala ešte ani rok, keď sa jej mama rozviedla. „Zlom nastal, keď mala asi 2 mesiace. Po krstení sa to zo strany vtedy ešte manžela nejako nalomilo a ja som si povedala, že radšej budem dcéru vychovávať sama. Nechcela som, aby vyrastala v takej situácii a atmosfére, v akej sme boli,“ rozpráva mamina Ľubica.

V tom období ešte slovo rozvod patrilo skôr medzi cudzie slová. Hoci Ľubka nevedela, aké reakcie môže očakávať, bola plná sily a odhodlania. „Išla som do toho s tým, že som nevedela, ako to prijmú rodičia. Ale nemala som strach, že to nezvládnem. Verila som si a vedela som, že nejako sa to utrasie, že vyžijeme. Rodičia však boli na našej strane, vo všetkom ma podporovali, aj finančne, aj psychicky, zo všetkých stránok.“

Vyžiť z jedného platu aj tak nebolo pre rozvedenú mamičku vždy jednoduché. „Mala som čo robiť. Točili sme peniaze, ako sa dalo, ale dostala všetko, čo potrebovala.“ „Mama mi nikdy nepovedala nie. Vždy sa nejako našli peniažky, aby som mohla ísť zo školy na výlet, von s kamarátmi, alebo keď som chcela nejaké pekné šaty. Jediné, čo jej trošku vyčítam, je, že sme spolu nechodili na výlety.“ „Nebolo za čo,“ vysvetľuje Ľubka. Jej exmanželovi totiž určili výživné 600 korún. „Nechcela som sa s ním ťahať po súdoch, povedala som si, že sa mu prosiť nebudem, jednoducho z toho vyžijeme.“ Keď však Andrejka vyrástla, sama sa rozhodla, že to zmení a podarilo sa jej ho zvýšiť na 70 eur. „Ako vysokoškoláčka som si tak mohla dopriať tri nákupy potravín do mesiaca.“

„Na súde sa pozdravili dobrý deň,“ hovorí Ľubka. „Nikdy predtým som sa s ním nerozprávala. Pamätám si na prvé stretnutie. Bola som gymnazistka, keď som ho raz zbadala ako išiel po ceste, a vedela som, že je to on. Poznala som ho podľa fotiek zo svadby, ktoré mama neroztrhala.“ „To bola len moja prvá reakcia,“ vysvetľuje Ľubka. „Nevyjadrovala som sa o ňom zle. Postupne som jej vysvetlila, že otec nás neľúbil, nechcela som zachádzať do detailov.“ „Ani dnes určite neviem všetko, tým som si istá. Viem iba také útržky, ale tiež na otca krivé slovo nepoviem, je to cudzí človek ako hociktorý, ktorého stretnete na ulici. A tak to aj zostane.“

Svojej mame je Andrejka vďačná za veľa. Aj keď výchovu dostávala z viacerých strán, hlavné usmernenie prichádzalo vždy od mamy. „Stačilo, že sa na mňa pozrela a vedela som, koľká bije. Moja mama bola aj je jediný vzor v mojom živote. Tá, ktorá chodila do práce, aby sme sa mali dobre. A za to jej odpúšťam aj detské jasle. Tá, ktorá, hoci ju balilo nespočetne veľa chlapov, ktorí sa chceli hrať na oteckov, nevodila domov každý týždeň iného.“ „Oni mali záujem, ale žiaden nebol taký wau. Toho máme teraz.“ Ľubka sa dala dokopy s mužom, ktorého pozná od detstva, takže Andrejka si zvyká na nového otca.

„Teraz je to už iné, keď som dospelá. Nemôžem povedať, že by mi chýbal otcov vzor, lebo ani neviem, aký je, a mamina ho úplne super zastúpila. Nikdy som necítila obavy z toho, že nemáme otca. Nemám rada, keď sa mi ľudia ospravedlňujú, ak sa opýtajú na môjho otca a ja im poviem, že otca nemám.“

Andrejka si dnes myslí, že v detstve jej ho vynahrádzal starý otec. Mužov sa nestránila, dnes má stabilný vzťah. Občas to však kvôli nim zaškrípalo aj v inak dokonalom vzťahu s mamou. „Niektorí, ktorých priviedla, sa mi nepáčili, ale čím viac som na ňu tlačila a bránila som jej, tým viac sa ich držala. Keď som to už nechala tak, potom aj ona uznala, že som mala pravdu,“ priznáva Ľubica. „V puberte som bola úplne hrozná. Ja byť na maminom mieste, asi sa na pár rokov zavriem v izbe a pustím, až keď hormóny vyprchajú,“ smeje sa Andrejka.

So svojou maminou má dodnes výnimočný vzťah. „Doteraz tvoríme nerozlučnú dvojicu, akurát už nie som doma tak často, keďže pracujem v Bratislave. Z našej lásky a porozumenia to však vôbec neubralo. Cez deň si vymeníme aj 20 až 30 e-mailov, ráno telefonát, niekedy aj na obed, večer aj tri.“ Aj keď sa im nepodarí ísť spolu na nákupy, oblečenie vyberajú vždy spolu. „Mama si oblečenie bezo mňa nekúpi, radšej mi ho predtým odfotí, či môže byť. Priznám sa, že som taká istá. A najradšej mám, keď mi povie, že veď to ti netreba. Na počudovanie mi to naozaj nikdy netreba a ešte aj ušetrím.“

Keďže má Ľubka perfektnú postavu, dokonca si striedajú tričká. Okrem nakupovania spolu najradšej listujú módne časopisy, hrajú človeče a obe milujú spánok a spoločný smiech. Snažia sa spolu tráviť čo najviac času, aj dovolenky si berú naraz, no Andrejka sa postupne stavia na vlastné nohy. „Mohla by som ju držať doma, upnúť sa na ňu ako na jedinú dcéru a dotiahnuť ju domov, aby so mnou bývala, ale nemôžem jej brániť, je mladá, tak nech si žije ten svoj život.“

Andrejkin priateľ spočiatku ich vzťahu celkom nerozumel. „Pýtal sa, ako si dokážeme tak často volať, o čom sa rozprávame. Ale už si zvykol a berie to v pohode. Veď to nie je len mama, ale aj najlepšia kamoška. Komu inému by som sa zdôverila, vyplakala, vysmiala?“

Celý život sa neustále učili jedna od druhej. Keď Andrejka ako malá nechcela chodiť na angličtinu, učila sa Ľubka zároveň s ňou slovíčka, keďže poznala jej súťaživú povahu. „Keď zistila, že ja ich viem, tak nevedela rozdýchať, že mama je lepšia, tak sa ich musela naučiť aj ona. Teraz ma ona ťahá dopredu, čo sa týka oblečenia aj správania.“ „Tým, že sme mali iba jedna druhú, upli sme sa na seba. Mama pre mňa musela obetovať úplne všetko, bola som celý jej život. Vážim si ju za to, čo pre mňa urobila, od rozvodu až po všetko ostatné. Je pre mňa jediná, výnimočná...“