Babka urobila počas vojny nádhernú vec: Zľutovala sa nad tehotnou ženou a zachránila bábätko

V roku 1942 zúrila na Liptove druhá svetová vojna. V Liptovskom Mikuláši bolo veľa židovských rodín. Vlastnili prvé kino, banku aj likérku. Patrili im hotely, továrne, kožiarne, elektrikárne aj bryndziarne. V roku 1942 odtiaľ deportovali vyše 800 Židov.

Moja babka mala vtedy len jedného syna – môjho otca. Počas deportácií do koncentračných táborov sa u nej objavila tehotná židovská žena. Všetkých jej príbuzných už odviezli a babka ju ukrývala v maštali pri kravičkách až do pôrodu, lebo domy pravidelne prehľadávali vojaci, či sa niekde neukrývajú Židia. Žena musela porodiť na sene a naďalej sa skrývať pri domácich zvieratkách. Pôrod bol komplikovaný a babka musela zavolať dedinského lekára, aby ženu operoval priamo v maštali pri statku.

Našťastie všetko dobre dopadlo, obidvaja to prežili. Prišla jar, leto a malý chlapec podrástol, mal blond vlasy a modré oči, nepripomínal Žida. Príbeh jeho mamy bol oveľa tragickejší. Rozprávala o tom, ako musela byť prostitútkou pre nemeckých vojakov, a keď otehotnela a nechcela sa vzdať dieťaťa, fašisti rozhodli, že ju deportujú s ostatnými, inak povedané, že sa jej zbavia.

Babka túto ženu ľutovala, a tak žila s mojimi starými rodičmi aj so svojím synom. Vyzeralo by to ako film s dobrým koncom, keby sa vojna skončila o pár rokov skôr. Lenže vojna neprestávala a vojaci prišli zhabať kravy, lebo im dochádzali zásoby, a v maštali ju objavili. Fašistickí dôstojníci ju spoznali a na mieste zastrelili. Chlapec sa hral s mojím otcom na záhumní, nenapadlo im, že patrí k nej. Tak sa zachránil.

Babka dala ženu pochovať, ale keďže jej rodina zmizla v pracovných táboroch, nevedela, čo robiť s malým chlapcom. Nemohla povedať, že je Žid, čakal by ho rovnaký osud ako matku. Tak ho dala pokrstiť a po vojne ho adoptovala.

Židia sa z koncentračných táborov nevrátili. Chlapec židovskej prostitútky a nejakého fašistického vojaka zostal v našej rodine. Hoci sa na nikoho nepodobal, nikomu to nebolo divné, lebo babka s dedkom to dobre tajili.

A tak mám strýka, ktorý ani nie je mojím príbuzným. Babka mala po vojne ešte dve dcéry, takže dokopy štyri deti, ktoré netušili, že to nie je ich súrodenec, lebo babka nerobila rozdiel. Strýko, dnes už takmer osemdesiatnik, spomedzi detí mojich starých rodičov vždy poriadne vyčnieval, a to nielen výzorom, ale aj správaním.

Bol lenivý, večne opitý a za komunistov si rád otváral v krčme ústa, takže si chvíľku aj posedel vo väzení. Odtiaľ ho dostal môj otec, ale o chvíľu už zase vyvádzal. Musel sa oženiť, lebo mu jedna prefíkaná žena natárala, že s ním otehotnela. Hnusne ho oklamala, len aby sa vydala. Strýko odvtedy zatrpkol a stal sa z neho lakomec. Obral svojich súrodencov o dedičstvo, ktoré mu vlastne nepatrilo, a od rodiny, ktorá ho zachránila, sa úplne odcudzil a osamel ešte viac.

Babka aj dedko boli z neho a jeho zlej ženy veľmi sklamaní. Dali mu šancu na slušný život a dočkali sa smutného konca. 

Zuzka

Čo my na to?

Napriek tomu, že dali domov židovskému dieťaťu, záver znie rozporuplne, akoby na to celá rodina doplatila. Lenže život nie je čierno-biely a nie vždy za pomoc dostaneme odmenu, ako si to predstavujeme. Preto však netreba zanevrieť na pomáhanie ani si vyčítať, že sme podali pomocnú ruku a ten druhý to zneužil. Pretože ide predsa o nás, pomáhame, lebo chceme, nie pre odplatu.

Máte rovnakozaujímavý príbeh?

Aj vám sa prihodilo niečo, čo vás zaskočilo? Podeľte sa s namio príbehy s nečakaným koncom na maile ivana.adamcova@newsandmedia.sk Za uverejnený príspevok vám pošleme darček. Píšte na adresu, ktorú nájdete v tiráži a pripojte heslo: Nikdy by mi nenapadlo. Prosíme, zasielajteiba originálne príbehy, inak porušujete autorské práva a vystavujete sa finančnej pokute!