Betka sa nevie z toho spamätať! Ich vlastný pes skoro roztrhal manžela: Je to vôbec možné?

Sme normálna rodina na dedine a jedného dňa manžel prišiel s tým, že k domu patrí aj pes. Cítili by sme sa bezpečnejšie, štekotom by nás upozornil na zlodejov alebo cudzích ľudí.

Psa som veľmi nechcela, sú to starosti a nie je to ani lacná záležitosť, veď ho treba živiť. A keď už psa, tak menšieho, ktorý veľa nezje, je prítulný, ale vie aj zaštekať a vystrašiť prichádzajúcich, keď treba. No manžel chcel veľkého psa, aby strážil dom a každý sa ho už na prvý pohľad bál. Kto by sa zľakol malého psa? Preto manžel doniesol od známeho vlčiaka. Nebolo to už šteniatko, ale ani dospelý pes. Niečo medzi... Rodičov toho psa sme nepoznali, takže sme nevedeli, či bude agresívny alebo ako dovtedy vyrastal.

Urobil mu búdu s voliérou, takže často bol v nej. Potom sme ho púšťali na dvor, aby si pobehal. Cez noc bol vždy pustený, rovnako keď sme odchádzali preč. Lebo veď mal strážiť! Prioritne sa oň staral manžel, ale často som mu nosila jedlo aj ja. No on sa s ním naháňal, hral, jemu sa motal pod nohy pri práci vonku alebo spal blízko neho a podobne. Bol to proste normálny pes, až kým...

Stalo sa to pred desiatimi rokmi, bolo aprílové ráno, bola som v kuchyni, kde som robila svoju robotu. Manžel šiel na dvor za tou svojou. Psa sme už mali deväť rokov, takže bol na nás zvyknutý a nemali sme s ním problém. Pes bol pustený, lebo v noci bol vždy vonku a manžel ho zvyčajne ráno zatváral späť do voliéry. Čo sa vtedy stalo, neviem… Manžel o tom veľmi nechce hovoriť. No zrazu na neho zaútočil.

Počula som silný štekot, ale nenapadlo by mi, že to ide od nás. Takže som ďalej robila a nevšímala si to, až kým po chvíli nevbehla suseda s veľkým krikom, aby som išla rýchlo do záhrady, lebo nejaký vlčiak napadol môjho muža. Nechala som všetko tak a bežala do záhrady.
Neviem to ani opísať, aký príšerný pohľad sa mi naskytol. Náš pes trhal manžela, ktorý ležal na zemi – pes ho mal medzi zubami a hádzal ho z jednej strany na druhú, akoby bol kúsok dreva. Úplne som stuhla, vôbec som nevedela, čo mám robiť. Od strachu by sa mi krvi nedorezal!

Pes na mňa hľadel, ale ja som chytila muža za ruky a začala ťahať. Nevládala som však. Už som plakala od zúfalstva a prosila Boha o pomoc. V tom momente sa mužovi roztrhla košeľa a pulóver a mne sa ho podarilo oslobodiť zo šiat, ktoré pes ešte stále držal medzi zubami. A tak som ho dotiahla do bezpečia a volala sanitku.

Ani neviem opísať, čo sa vtedy dialo, všetko sa zomlelo tak rýchlo. Bola som stále v šoku, vzali nás oboch do nemocnice, ošetrili. Manžel mal krvavé rany po celom tele a ešte doteraz má jazvy. Už zrejme na celý život. Mohlo to dopadnúť aj horšie, ale radšej na to ani nemyslieť. Som vďačná Bohu za záchranu manžela.

Nášho psa, ktorého sme mali deväť rokov a nikdy nikomu neublížil, sme museli utratiť. Odvtedy sme už žiadneho nemali

Dnes už vieme, že agresivitu psa podnecuje buď lovecký inštinkt, alebo strach. Neexistuje vrodená agresivita. A zodpovedný je človek, ktorý sa často v chovateľských ambíciách preceňuje a neodhadne riziká, ktoré z toho vyplývajú. Rovnako formy správania psa vníma človek ako nemenné. Majiteľ tak neregistruje nové signalizačné informácie, napríklad vzdor, ktorý ak sa opakuje, môže prerásť do anomálie.

Ak aj vám sa stalo niečo zaujímavé, napíšte nám svoj príbeh na email novycasprezeny@novycasprezeny.sk a nezabudnite pripísať adresu, na ktorú pošleme peknú knižnú novinku! Ďakujeme, že s nami tvoríte obsah!