Bola vychýrená krásavica v dedine, ale vydať sa nemohla, lebo mala 17! Ako skončila táto láska?

Mama bola najväčšia krásavica v dedine. V tejto dedine, kde líšky dávali dobrú noc, sa tak aspoň hovorilo oddávna. Obkolesujú ju z oboch strán Slanské vrchy, tečie cez ňu potôčik. V každom dome najviac dve deti, jedno milé, druhé nemilé. A ja som to druhé, nemilé, hoci som prvorodená. Milé je šikovné, odkladala sa mu pupočná šnúra a zostávalo obyčajne bývať doma, aj keď vyrástlo. To sa zapáčilo aj môjmu otcovi, ktorý pochádzal odinakiaľ, kde som neskôr často chodila s otcom bez mamy. Chodili sme tam na minerálnu vodu a mala som tam aj prvú zmrzlinu.

Keď sme ešte neboli na svete, môj otec s bratmi navštevoval staršiu sestru v dedine, kde sa vydala, a boli tam na zábave, kde stretol moju mamu. Bola to vychýrená krásavica a uchádzali sa o ňu všetci chlapci. Pritom to bolo tiché a slušné dievča s milým úsmevom, ktorý som zdedila po nej. Figliarstvo, krásny hlas a písanie zase po otcovi, dokonca aj niektoré moje vnúčatká zdedili ten mamin a môj úsmev.

Otec mal už skoro 25, keď sa mu podarilo vybaviť na úradoch, aby sa mohli vziať. Mama mala totiž iba 17 rokov a na úradoch tvrdili, že by musela byť tehotná, aby im dovolili manželstvo. Ale nakoniec sa podarilo.

Keď si spomínam na dedinu, kde sme vyrastali, hneď sa mi vynoria zvieratá. V každom dome bola krava, husi, kačice, sliepky. Husi a kravy sme pásli podľa domov, každý deň druhý dom. Mali sme tam aj základnú školu – málotriedku. Všetci sme boli v jednej triede, z piecky sa veľmi dymilo, preto sme mali často dlhé prestávky. Školu som mala rada pre divadlo, hrávali sme rôzne predstavenia, v kultúrnom dome často vystupovali ľudové skupiny a dievčatá v krojoch tancovali. Každú nedeľu išli dievky večer poza dedinu, spievali a tam ich čakali chlapci z dediny alebo okolia. A keď mamičky o polnoci odišli, až vtedy sa začala zábava.

My deti sme sa veľa hrávali vonku až do tmy. Chceli sme sa, samozrejme, pozrieť na zábavu, ale učiteľ nás naháňal po dedine o ôsmej večer, a keď nás chytil, nebil nás, ale nám za trest dával niečo písať stokrát. Pamätám si aj to, že som mala jedny biele pančuchy, cestou som spadla a plakala som, čo povie mama, ale aj tak spomínam na detstvo veľmi rada.

Otec pochádzal z 8 detí, dvaja bratia sa priženili do našej dediny, tak tu mám aj bratrancov a sesternice, ale postupne sa ľudia prestali stretávať. Naši si kúpili starý dom, ktorý prerobili. Mali sme v ňom vaňu aj splachovacie WC, to bolo niečo. Takisto naftovú pec, ktorá veľmi smrdela, ale zase vedela vykúriť a vďaka nej bolo poriadne horúco. Mali sme aj televízor.

Možno sa to zdá čudné, ale takéto veci neboli bežné a otec ťažko pracoval, aby nám ich zadovážil. Najprv v tehelni, neskôr ako bagrista chodil na týždňovky a aj vďaka tomu si mohli s mamou kúpiť auto – Žiguli. Šetrili naň celý život.

Dnes už veci nie sú také vzácne, preto si ich ľudia nevážia. A toto mi dnes chýba, rovnako ako tá družnosť – dedina bola kedysi jedna veľká rodina. Dnes už tomu tak nie je

Máte aj vy pekný príbeh alebo sa vám stalo niečo nezvyčajné? Máte chuť podeliť sa o spomienky z detstva a priložiť aj fotografiu? Napíšte nám na email: ivana.adamcova@newsandmedia.sk a pripíšte heslo: Nikdy by mi nenapadlo... Za uverejnené príbehy posielame pekné knihy.