Detstvo som nemala najľahšie. Mama s otcom nežili spolu, otec od nás odišiel k svojim rodičom do Česka. Mama, hoci sa o nás starala, ako vedela, nenašla si dostatok času na výchovu mňa a hlavne brata Rasťa. Ten bol lajdák od prvej triedy, neučil sa, no vedel krásne maľovať. Jeho kresby boli hneď rozchytané medzi kamarátmi. Bol fešák, športovo nadaný, veľký vtipkár a zabávač. Mali sme veľa spoločných kamarátov a záujmov a to, že si rád vypil a fajčil, som brala ako mladícku nerozvážnosť a frajerinu.

S bratom boli problémy už v detstve 

Hoci nás vychovávala rovnako, ja som bola poslušné, krehké, citlivé dievčatko, v škole samé jednotky. Brat, naopak, takmer prepadal. Mama s jej rodinou robili napriek všetkému medzi nami veľké rozdiely. Bratovi kúpili nový lyžiarsky výstroj, mne ostal starý po ňom. Brat mal svoju izbu, ja som sa tlačila s mamou. Bratovi kúpili motorku, mne stačil bicykel. Ale ja som mu nič nezávidela, až kým mi „neukradol“ môj vysnívaný skladací bicykel, ktorý mi kúpil môj deduško.

Pamätám si, keď dedko prišiel počas vyučovania za mnou do školy a opýtal sa ma, v akej farbe ho má kúpiť. Vtedy som sa nevedela dočkať, kedy zazvoní, a mňa bude čakať novučký bicykel. No ten darebák mi ho rozbil kdesi v lese. Ostala len zlomená kostra a kolesá. Vtedy som ho znenávidela. Brat rozbil aj svoju motorku a potom rozpredal jej súčiastky.
Bývali sme vo veľkom rodinnom dome, ktorý nemal ukončené vrchné poschodie. Čakalo, samozrejme, raz na brata.

Keď sa vrátil z vojny, nastalo peklo 

Ale veci sa vyvinuli inak. Keď bol brat na základnej vojenskej službe, našla som si šikovného chlapca a vydala sa za neho. Brat nebol nadšený, lebo mu nesedel. Mal len učňovku, môj manžel mal vysokú školu. Navyše nepil a nefajčil. S manželom sme si postupne zariadili vrchný byt, skoro všetko bolo robené na mieru. No keď sa brat po dvoch rokoch vrátil z vojenčiny, oheň bol na streche.

My v jeho byte! Nedokázal sa s tým vyrovnať. Po Nežnej revolúcii brat prestal pracovať. Povaľoval sa v dome, celé dni sa opíjal. Keďže nemal peniaze, vydieral mamu. Keď mu ich mama nedala, vrieskal, rozbíjal, čo sa dalo, mamu aj zbil a raz ju napadol s nožnicami. Bola som s ňou na polícii, ale udanie sme stiahli, lebo sme sa báli, čo bude potom, keď bude trestne stíhaný. Manžel už strácal nervy a raz sa strhla aj bitka. Bola som klbko nervov, brat bol nevyspytateľný, schopný aj zabíjať. Nikoho a nič nemal, tak čo mohol stratiť...

Napadol psíka

Z domu sme nechceli odísť, keďže sme mali novozariadený horný byt. Ale keď brat napadol malého psíka nášho syna, pohár trpezlivosti pretiekol. A tak manžel požiadal v banke o hypotéku. Brat nemohol uveriť vlastným očiam, keď pred domom zastalo sťahovacie auto a my sme odchádzali. Upil sa k smrti, do dvoch rokov zomrel.

Bola som to ja, čo som ho nakoniec odviezla do nemocnice, kde mi povedali, že už je neskoro. Dodnes ľutujem, že sme neodišli skôr. Vymenili sme síce rodinný dom za malý byt v paneláku, no vymenili sme aj strach a nenávisť za pokoj a radostný, bezstarostný život. Ak chceme byť šťastní, verte, záleží to len na nás! Lebo mať pokoj v duši a byť zdravý, je najväčšie šťastie.

Čo my na to?

Táňa pre brata Rasťa trpela odmalička, lebo mama a jej rodina ho uprednostňovali, a tak možno preto si nevážil, čo mal. Vyrástol z neho násilník, samozrejme, najväčšiu úlohu asi zohral alkohol. Táňa po rokoch hodnotí, že mali odísť skôr, hoci si vytvorili pekný byt. No, nedalo sa dosiahnuť, aby mali pokoj aj zostali v dome. Vtedy sa treba vzdať toho, na čom nám menej záleží.