Brigáda v Bulharsku za socializmu sa ZMENILA NA PEKLO! Žiadny výlet, len slnko, pot a slzy...

Stanku a Naďu spojila náhoda. Jedno leto sa ocitli spoločne na brigáde až v Bulharsku. Predtým sa nepoznali, ale obe navštevovali vysokú školu a v období socializmu toto bola dobrá príležitosť, ako spoznať nové miesta a vycestovať do zahraničia. Mysleli si, že to bude pekný výlet, ale to, čo zažili, nikto nepredpokladal...

To, čo ich čakalo, bolo vzdialené na míle od ich predstáv. Od rána do večera museli kopať priekopy v meste – žiadne more, len horúce slnko, únava a zlé jedlo. "Dávali nám studené polievky s kyslého mlieka a podivné pretlaky, ktoré nás preháňali," spomína Naďa. Nemala tam ani žiadnych priateľov! Všetci boli zničení, sklamaní a najradšej by utiekli domov. Fakt, že tu strávia dva mesiace prázdnin, bol zničujúci.

„Keby nebolo Nadi, asi by som preplakala celé leto, no doslova ma zachránila z pochmúrnych myšlienok. Jej veselá povaha strhávala všetkých, našťastie, pri tých všetkých ľuďoch, čo tam boli,  si našla cestu ku mne a ja som jej za to dodnes vďačná,” vysvetľuje Stanka, ako vzniklo priateľstvo s Naďou.

Ku koncu dvoch mesiacov mali mozole na rukách, dievčatá s čakanmi nikdy nepracovali tak tvrdo. Miestami sa cítili ako v zajateckom tábore, akoby to dostali za trest, nie za odmenu. Ani to, že dostanú nejaké peniaze, ich nedokázalo povzbudiť. Hádam len Naďa si vedela zachovať odstup a dobrú náladu a nakazila tým aj Stanku. Na prácu si zvykli, studené polievky a kyslé smotany a aj slnko bolo znesiteľnejšie, a keď im na konci dali voľno až tri dni, využili ich na výlet k moru a pozretie pamiatok v Sofii.

Nepriazeň a zlé podmienky ich úplne zomkli a vytvorila sa celkom dobrá partia aj romantické vzťahy. „Naďa si tam našla fešáka, ale nevydržalo im to dlho, on bol zo stredného Slovenska, ona z východu, po návrate sa už nestretli,” opisuje Stanka. „Zato naše priateľstvo pretrvalo desaťročia…

Po škole sme obe zostali bývať v Košiciach. Našli sme si tam prácu aj manželov, založili rodiny, deti rástli a naše priateľstvo zostávalo. Navštevovali sme sa, keď sa dalo, a často  sme si aj telefonovali.  A teraz, keď sme zostarli, je to azda ešte lepšie. Sme si jedna druhej oporou. Naďa sa rozviedla, deti sa rozutekali do sveta, ale my máme jedna druhú. Ďakujem Bohu, že ma zaviedol na takú zlú brigádu, ktorá mi nakoniec priniesla takú dobrú priateľku na celú život.”