Bývanie s jeho rodičmi je ťažké: V kuchyni vedieme so svokrou vojnu, s TÝMTO ma vytáča do biela

Sociologička profesorka Monika Čambáliková vysvetľuje, že viacgeneračné spolužitie môže fungovať, ak si ho nevynútili okolnosti, napríklad finančné, ale je postavené na obojstrannej slobodnej voľbe. „Vtedy si ľudia postavia väčší dom alebo automaticky zaobstarajú väčší byt, pretože si uvedomujú nesporné výhody viacgeneračného súžitia,“ hovorí profesorka Čambáliková.

Podľa nej môžu starí rodičia mladým pomôcť všestranne: vytvárať im rodinné zázemie, postarať sa o vnukov, keď prídu zo školy, pomôcť im kvalitne tráviť voľný čas. Pritom rodičia môžu pokojne pracovať, vediac, že o deti je doma postarané. Z opačnej strany je to zas pomoc starým v prípade rôznych chronických ochorení a v súvislosti so samotnou starobou. „Tento model sa však dnes týka menšiny našej populácie,“ spresňuje sociologička.

Po svadbe sme sa s manželom rozhodovali, kde budeme žiť. Peniaze na nový byt sme nemali. Ja som bývala s rodičmi v bytovke, svokrovci mali veľký dom, a tak bolo logické, že sme išli k manželovým rodičom. Zrekonštruovali sme manzardku. To znamená, že sme akože mali svoje súkromie. Bohužiaľ, kuchyňa zostala spoločná. A je aj miestom našich častých konfliktov. Ja sa orientujem skôr na zdravšie jedlá so zeleninou, ktoré chutia aj manželovi. V tomto sme rovnakí. Lenže svokra stále varí tradičné, ktoré sú podľa mňa nezdravé.

Rezne nemôžem ani vidieť a o pečenom mäse ani nehovorím. Ona si myslí, že nám pomáha, ale mne to ide poriadne na nervy. Okrem toho nám stále organizuje program, myslí si, že zjedla všetku múdrosť sveta. Raz za čas sa človek kvôli pokoju obetuje, lenže to nejde stále. Ja chcem niekedy byť len so svojím mužom a s deťmi. A tak sa so svokrou hádame. Môj manžel jej nepovie nič, pretože chce mať pokoj. Najhoršie je, že potom sa hádame aj my s mužom. Niekedy je to naozaj ťažké. Často si predstavujem, ako by nám s manželom bolo, keby sme boli sami... Lenže neviem, kedy to bude. Sme z malého mesta a dostať sa k bytu je tu problém.

Radí sociologička Prof. PhDr. Monika Čambáliková, CSc

Pri viacgneračnom bývaní sa musíme pozerať na to, či ide o dobrovoľné spolužitie viacerých generácií a do akej miery je vynútené. Súvisí to, samozrejme, s finančnými aj bytovými podmienkami, s možnosťami zaobstarať byt pre mladú rodinu. Iné je spolužitie, keď je vecou osobnej, a teda najlepšej obojstrannej slobodnej voľby, slobodného rozhodnutia. To bolo typické skôr v minulosti.

V socializme to bolo na ústupe

V období budovania socializmu (70. a 80. roky), keď ešte fungovali veľké fabriky, závody a veľké zamestnávateľské organizácie, ktoré okrem štátnych bytov poskytovali bývanie a stabilizačné byty pre mladé rodiny, bolo viacgeneračné bývanie na ústupe. Súviselo to aj s tým, že veľa ľudí z vidieka sa sťahovalo do miest, Slovensko sa spriemyselňovalo a urbanizovalo. Mladé rodiny dostávali byty v mestách, kde pracovali.

S individualizmom sa súkromie posilnilo

Potom prišlo obdobie silnej individualizácie. Moderná doba priniesla to, že životné štýly jednotlivých generácií sa predsa len odlišujú, rastie individualizmus a ľudia čoraz viac túžia po súkromí. Dospelí jednotlivci chcú realizovať svoje životné ciele, žiť svojím spôsobom života. V súčasnosti však opäť spejeme k nejakému viacgeneračnému súžitiu. Je to skôr spolužitie vynútené ekonomickými okolnosťami.

Ekonomické donútenie rastie

V mestách sú lepšie pracovné príležitosti, no ceny bytov sú také vysoké, že vlastné bývanie sa pre mladých stáva nedostupným. Sprísňujú sa hypotéky a samostatné bývanie sa mladým vzďaľuje. Navyše mladí ľudia čoraz častejšie odkladajú odchod z domácnosti rodičov. Je to veľakrát aj preto, že dlho študujú, zvyšuje sa vek, keď sa sobášia, keď majú prvé dieťa a keď sa osamostatňujú.

„Chce to veľkú mieru tolerancie, taktu, rešpektu k očakávaniam a potrebám tých druhých a zároveň si treba uvedomiť, že každý potrebuje istú mieru svojho súkromia a intimity,“ radí sociologička Monika Čambáliková. „Je dôležité rešpektovať tento nárok a potom aj akceptovať, že každý má svoje preferencie aj predstavy, čo sa týka životného štýlu, trávenia voľného času a existencie v domácnosti. Hneď na začiatku si treba stanoviť nejaké pravidlá spolužitia a dohodnúť sa na nich, jasne vyjadriť svoje požiadavky aj svoje predstavy o spoločnom bývaní. To platí pre obe strany.“

Dlhé roky sme bývali s manželom sami. Lenže potom mi zomrel otec a mama zostala sama. V tom čase sa nám narodila vytúžená dcérka a ja som mamu chcela mať pri sebe. Nielen ako pomoc, ale aj psychickú podporu, keby som si nevedela s niečím poradiť. Mama prišla a nejako sa to vyvinulo, že mesiac bola u nás a mesiac doma. Ale ako dcérka rástla a ja som potrebovala ísť do práce, mamu sme prehovorili, aby dočasne bývala s nami. Myslím, že sa aj potešila.

Keď bola sama, necítila sa dobre a staroslivosť o vnučku jej pomáhala prekonať smútok za otcom a mala pocit užitočnosti – že je stále potrebná. Vnímala som to ako vzájomnú pomoc. A tak je u nás dodnes, hoci dcéra má  12 rokov. Všetci sme si zvykli a stále je nám pomocou. Nemusíme uháňať z práce – vieme, že je doma s Eliškou. Veľmi si rozumejú. Tak sme si na seba zvykli, že si vlastne už ani nevieme predstaviť, že by sme spolu nebývali.