Celý život snívala o tom, že z nej bude sestrička: Osud to ale zariadil inak! AHA, čo robí dnes

Odmalička som túžila študovať na zdravotníckej škole a stať sa zdravotnou sestrou. Mala som 15 rokov a končila základnú školu. Prijímacie skúšky som, samozrejme, na vysnívanú školu urobila, ale pre nedostatok miesta ma neprijali. Inú školu som si nevybrala, lebo som si nevedela predstaviť, že by som robila niečo iné.

V tom čase boli už všetky stredné školy obsadené, a tak mi na okresnom úrade dali na výber iba dve učňovky, ktoré mali ešte voľné miesta. Mohla som sa vyučiť za krajčírku alebo predavačku. Voľba padla na predavačku.

Keď nastal 1. september a mala som nastúpiť prvýkrát na strednú školu, hneď som dostala hrubý biely plášť s dlhými rukávmi, ktorý mi siahal až pod kolená. Bola som maličká a chudučká. Musela som si ho previazať opaskom, aby som sa v ňom neutopila. Dostala som aj bielu šatku, a tak som dlhé vlasy musela zopnúť a ofinu schovať, aby spod šatky nič netrčalo.

Keďže som to nečakala, tak som si v prvý deň vzala krásne ružové šaty, ale tie, žiaľ, museli zostať v skrinke. Prvé dni na škole som teda strávila v lahôdkach na praxi. Ráno som vstávala o pol piatej, o piatej som už sedela v autobuse a o pol šiestej som s ďalšími učnicami stála pred predajňou. Ešte sme sa nestihli ani prezliecť, už sme dostali príkazy –museli sme ponosiť prepravky s mliekom z chodníka do predajne, potom nás rozdelili na úseky a ja som išla za pult so zákuskami.

Nikdy predtým som niečo také nerobila, tak si viete predstaviť, aká vystresovaná som bola. Hoci za pultom boli palety, aj tak mi trčala len hlava. Pult bol veľmi vysoký, zvlášť pre mňa. Takže som mala naozaj problém čokoľvek podať zákazníkovi. Našťastie mi pomáhala kolegyňa, ale aj tak som prvýkrát držala v ruke kliešte a štipec a nikdy som si nemyslela, že nabrať šľahačkový zákusok môže byť taký problém. Prvý som celý zničila. Keď konečne odbila 12. hodina, vydýchla som si. Bolo to mojich najhorších šesť hodín v živote.
Na druhý deň som do práce nechcela ísť, večer som prosila rodičov, aby ma tam nedávali, a plakala som. Ale nemala som na výber.

Vtedy sa všetko bralo veľmi prísne a tiež školy boli vyslovene povinné a moji rodičia za mňa zodpovedali. Ak by som nechodila, stíhali by ich. Ďalšie dni boli rovnako ťažké, dokonca starší chalani vedeli, že sme nové, tak výsmech z ich strany nemal konca-kraja. Ale po týždni bol konečne pokoj. Na striedačku sme šli teraz do školy a to bolo, v porovnaní s praxou, v pohode. Ako na všetko, aj na túto školu som si nakoniec zvykla. Biely plášť som si opravila, aby som nevyzerala ako strašiak, na šatku som si povyšívala kvietky. Ale čo som sa napočúvala od majsterky, aké je to nevhodné! Nedbala som, len aby som sa cítila lepšie. Po troch rokoch som si urobila aj maturitu. Už ako 28-ročná som dostala miesto vedúcej predajne, a tak som zostala tejto práci verná až dodnes.

Nepovedala by som, že práca predavačky mi prirastie k srdcu natoľko, že dnes vlastním podobnú prevádzku, a to už šestnásť rokov. A neviem si predstaviť robiť niečo iné!
Jana

Veľakrát sa nám v živote stane, že nezískame to, o čom sme snívali, ale, práve naopak, dostaneme niečo, čo sme nikdy nechceli. Sme sklamané, ale často sa stane, že po čase túto situáciu zhodnotíme ako dobrú, dokonca za to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Niekedy akoby život vedel lepšie, čo je pre nás dobré. A po čase nám nezostáva nič iné, len mu dať za pravdu.