Cestný pirát spôsobil tragédiu pri Nitre: Ľudmila († 49) a Andrej († 49) sa k 2 deťom nevrátia

Po tragédii bola Veronika poslaná k svojim príbuzným, ktorí sa stali jej novými opatrovníkmi. Tí sa jej snažili poskytnúť pocit bezpečia a lásky, no nič nemohlo nahradiť lásku, ktorú jej dávali rodičia. Prvé mesiace boli pre ňu najťažšie. Bolelo ju, že už nemôže bežať za rodičmi po nákupoch, že už neexistujú žiadne večery pri rodinnom stole.

„Bola to najťažšia časť môjho života. Hoci ma opatrovatelia milovali, cítila som sa osamotená, akoby mi niečo chýbalo. Otec mi vždy večer čítal knihu a mama ma objímala, keď som bola smutná. Po ich smrti som sa cítila prázdna,“ priznáva Veronika.

Veronika sa postupne začala otvárať. Pomohli jej rozhovory s priateľmi, terapeutmi a ďalšími členmi rodiny. Bolo dôležité, že ju podporovali, a že jej umožnili smútiť, ako to potrebovala. Spomína, že nie všetky dni boli rovnaké.

Niektoré dni sa cítila lepšie a vedela, že aj keď jej rodičia nie sú fyzicky prítomní, ich láska je stále v jej srdci. Iné dni boli ťažké – musela čeliť hnevom, smútku a zúfalstvu, ktoré boli prirodzenou reakciou na to, čo prežila.

„Najväčšiu útechu som nachádzala v tom, že som vedela, že oni by chceli, aby som sa nebála a išla ďalej. Začala som si pripomínať všetky tie krásne chvíle, ktoré sme spolu prežili. Dávalo mi to silu,“ hovorí Veronika.

Veronika postupne vstúpila do puberty a život sa začal pomaly vracať do normálu. Stále však prežívala hlbokú bolesť zo straty. Začala sa venovať rôznym aktivitám, ktoré jej pomáhali rozptýliť myšlienky, ako šport a štúdium. Keď sa dostala na strednú školu, bola to pre ňu výzva. Bez rodičov sa cítila stratená, ale našla si podporu medzi priateľmi a učiteľmi.

„Nie je ľahké byť tínedžerom bez rodičov, ale postupne som sa naučila vnímať krásu života aj v tých menších veciach. Rodičia mi vždy hovorili, že si mám vážiť každú chvíľu. A to bolo niečo, čo mi pomohlo prežiť,“ vyjadruje sa Veronika.

Dnes, ako dospelá žena, Veronika pochopila, že aj keď rodičovská láska nemôže byť nahradená, jej život sa môže posunúť dopredu. Uvedomuje si, že jej rodičia by chceli, aby žila šťastne, aj keď už nie sú s ňou.

„Stále na nich myslím každý deň. Chýbajú mi, ale už som schopná vidieť krásu života aj bez nich. Naučila som sa, že láska, ktorú som od nich dostala, bude vždy so mnou,“ dodáva Veronika.

Veronika dnes pomáha ďalším ľuďom, ktorí prešli podobnou tragédiou, aby našli nádej v ťažkých chvíľach. Cez svoju vlastnú skúsenosť pozná, ako veľmi je dôležité nechať si čas na smútok a nezatvárať sa pred ním, ale aj otvoriť sa novým začiatkom a možnostiam, ktoré prichádzajú.

„Niekedy si myslím, že moje rodičia by boli na mňa hrdí. Prežili sme to. A hoci je môj život stále neúplný bez nich, verím, že môžem pokračovať v ich odkaze,“ uzatvára Veronika, ktorá dnes žije šťastný život, hoci jej srdce je stále naplnené spomienkami na tých, ktorí ju milovali.