Za mojich detských čias neboli televízory ani rádiá. V rodinách sa žilo družne. Deti sa spolu hrali, behali, skákali a smiali sa. Ale večer som si rada sadla k starkej a počúvala jej príbehy. A aj keď mám dnes 84 rokov, mnohé si pamätám. A tak mi rozprávala jeden pravdivý o strašidle, ktorý sa stal v istej obci na Záhorí a v hostincoch sa naň doteraz pri poháriku spomína. Svadby sa kedysi konali v pracovných dňoch, v utorok a stredu. A veľa z nich sa robilo na jeseň. Ľudia pozberali úrodu a svadbili sa. Tak sa stalo, že v jednom týždni boli dve svadby a na obe bolo treba muzikantov. A keďže miestni muzikanti mohli byť len na jednej svadbe, na tú druhú si museli pozvať muziku zo susednej dediny.

Kedysi boli svadby iné

Svadobčania so sprievodom z domu nevesty išli do kostola. Zvyčajne o jedenástej hodine bola svätá omša a na nej aj svadobný obrad. Nevesta položila na oltár jabĺčko a rozmarín ako znak svojej čistoty. A po obrade sa presunuli aj s muzikou do svadobného domu. Po ceste im hrala muzika, ľudia sa pozerali na svadobčanov a vždy niekto z divákov utrúsil: „Vieš, akú pesničku hrajú muzikanti ženíchovi?“ A iný povedal: „Takú: Čo sis chytil, to si drž!“ A smiali sa.

Keď došli do domu, kde mala byť svadba, dom bol uzavretý a pred ním boli ženy, ktoré akoby maľovali steny, upratovali a nechceli ženícha s nevestou pustiť dnu. Kmotri prosili, že vedú novomanželov a po chvíľke dohadovania sa dostali k prestretým stolom. Tu už vybehla kuchárka s plnou misou kuracích a slepačích drobkov, zvískla a akože spadla s misou. Potom to pár musel upratať, a tak sa začala nosiť polievka. Ženích s nevestou jedli z jedného taniera. Jedli sa záhorácké jedlá, nechýbala chrenová omáčka s mäsom, potom šaláty a ďalšie druhy mäsa. Pri jedle hrali muzikanti pesničky na želanie a vždy niečo dostali do klobúka.

Nebolo to strašidlo ale...

Svadba dopadla na výbornú, a keď sa svadobčania začali rozchádzať, aj muzikanti sa poberali domov. Svadobná mama každému dala aj výslužku: fľašku vína a škatuľu plnú zákuskov. Keďže muzikanti nemali povoz, rozhodli sa, že pôjdu pešo poľnou cestou. A keď došli na tú cestu, jeden muzikant si všimol, že čosi ide po ceste. Vraj, strašidlo. Ale ostatní sa mu len smiali, že veľa pil. Ale ten sa nedal: „Veď sa pozrite lepšie, ide k nám to strašidlo.“

Muzikanti spozorneli a naozaj, blížilo sa k nim strašidlo. Bolo vyššie ako vysoký chlap, malo široké ramená, viacero rúk, veľkú hlavu a na nej rohy a čudné vlasy a bradu. Začali mať strach... A tak si rýchlo ľahli do jarku pri ceste, ten bol blatný, bolo tam napršané a ako si ľahli za sebou, i škatule s výslužkami priľahli a pod seba si ešte schovali aj hudobné nástroje. Ležali, ani sa nehýbali, čakali, čo sa bude diať. Keď sa strašidlo priblížilo, začuli ľudský hlas. „Už sme blízko dediny, zlez dolu, si ťažká, už musíš ísť sama.“

Keď to muzikanti počuli, začali vyliezať z jarku a nadávať. „Čo tu strašíte ľudí? Pozrite, sviatočné šaty máme zablatené, škatuľu so zákuskami roztlačenú. Čo nám ženy povedia? Prečo ste nás strašili?“ Strašidlo odpovedalo: „Ja vás nestraším, niesol som kozu k capovi do dediny, a keďže nevládala ísť, tak som si ju dal na chrbát. Ja som Pavel a nehnevajte sa.“ A tak muzikanti išli v tichosti domov, že ich naplašil Pavel s kozou.

Anna

Čo my na to?

S udalosťami, ako sú svadby, sa spája veľa vtipných historiek. Aj táto patrí medzi tie, ktoré sa tradujú a majú svoj špecifický regionálny humor. Je dobre oživovať a pripomínať si časy, ktorými sme donedávna žili a dnes sú minulosťou s akousi až exotickou príchuťou. A možno sa nám dnes ani nezdajú také vtipné ako kedysi, ale zostávajú dedičstvom našich predkov, cez ktoré vnímame, ako žili, premýšľali a bavili sa.