Chcela vystrašiť muža, po 25 rokoch podala žiadosť o rozvod: Jeho reakcia ju totálne šokovala!

Moja láska k alkoholu sa začala už v detstve. Moja teta a neskôr aj mama vyrábali ríbezľové víno a tvrdili, že nám deťom troška takého sladučkého vínka nemôže ublížiť. Vôbec im nevadilo, že sme sa s bratrancom občas pripili a takí opitučkí ležali pod posteľou…

Na strednej škole som sa so spolužiačkou občas uliala z vyučovania a šli sme na cigaretku a vínko. A na vysokej sme sa pred skúškami posilňovali tiež vínkom… Medzitým prišla svadba, deti a alkohol sa veľmi neriešil, ale bolo v kurze pivo, ktoré bolo dobré na tvorbu mlieka (keď som dojčila), a keď som učila v škole, bolo to dobré na vyschnuté hrdlo od kriedy. Dala som si, hneď ako som prišla z práce. Pri grilovačkách sa popíjala slivovica či kvalitné vínko. Pomaly si moje telo zvykalo na menšie, neskôr stredné a potom aj pravidelné dávky alkoholu v rôznych formách. Zaháňala som stres a manželove žiarlivostné scény. No stále som to mala pod kontrolou.

To som už začala podnikať a bola som zodpovedná sama za seba, za zamestnancov, svoje deti a manžela, ktorý na mňa neskutočne žiarlil a prenasledoval ma. Stále som to mala pod kontrolou, teda až do chvíle, kým som raz poobede nevystúpila z auta. Už cestou domov som sa tešila, že si vypijem „niečo super“.

Po 25 rokoch spoločného života som podala žiadosť o rozvod, chcela som ho tým vystrašiť, lebo som nezvládala jeho psychické ataky, ale on o mňa nebojoval ani sekundu a rozviedli nás za päť minút. A to bol začiatok môjho konca. Mohla som pokojne piť aj cez deň. Prišla som o vodičský preukaz a alkohol ma ovládol. Hlavne večer, keď som bola sama.

Táto sloboda pitia ma postupne paralyzovala, a tak som šla za psychiatričkou. Tá mi dala tabletky a poslala ma za staršou psychoterapeutkou, ktorá mi nijako nepomohla, takže som pila ďalej. Keď som mala päťdesiat, prišlo mi zle. Na pohotovosti mi vysvetlili, že mám ísť na psychiatriu, a tak som absolvovala svoj prvý desaťdňový detox a bola som presvedčená, že som zdravá.

Vypila a pila som ešte viac ako predtým. Takže som šla na druhý detox a tri mesiace som bola triezva. Odporúčali mi liečbu. Potom však prišla krízová situácia ohľadom predaja domu po manželovi. Začalo sa to fľaštičkou sektu a skončilo sa to zväčšenou pečeňou, hroznými stavmi depresie a nechuťou žiť. Starší syn mi povedal, že ak sa nepôjdem dať liečiť, tak ma nechce vidieť.

Potom mi zomrel brat a otec a musela som sa postarať o mamu. Chcela som žiť, tak som syna poprosila, aby ma odviezol na liečenie. Bolo to veľmi ťažké. Cítila som sa ako vo väzení. Jeden priateľ ma povzbudil: „Si školiteľka, tak to ber ako jedno veľké školenie.“ A tak som to poňala. Okrem liečby, ktorá pozostávala z prednášok, zo skupinových a z individuálnych terapií a ústavného režimu, som chodila cvičiť, hrať stolný tenis, mávala som kondičné chôdze. Ani neviem ako, šla som domov.

Začala som chodiť na stretnutia svojpomocných skupín v našom meste a polrok po liečení som stretla terajšieho manžela. Medzitým mama ochorela a zomrela, chytili sme koronu a manžel prišiel o prácu, ale problémy už neriešim alkoholom. Svet bez závislosti a masky na tvári je skvelý a na triezvy život nedám dopustiť. 

Danka

Danka nám napísala, že sa často vracia na Prednú Horu, kde rozpráva o svojom triezvom živote a povzbudzuje i pomáha tým, ktorí sa rozhodli prestať piť alkohol. Ako píše, ak sa pevne rozhodnete a veľmi si to želáte, tak sa vám to určite splní, len tomu verte. Sama je toho najlepším dôkazom!