Na Veľkú noc utekala z domu, dnes keď vidí dcéru! 4 príbehy o zmysle, ktoré sa oplatí prečítať!

Vyrastala som v rodine, kde Veľká noc nemala až taký veľký význam. Pochádzam z malého mesta a na sídlisku veľa zvykov nezostalo. Hoci sme s mamou vždy vyzdobili byt jarnými kvetmi, vajíčkami a rôznymi dekoráciami a šli navštíviť starých rodičov a rodinu, na Veľkonočný pondelok ma otec symbolicky oblial a sem-tam sa objavil nejaký kamarát, bolo to všetko. Dnes, keď som si založila rodinu a máme malého synčeka, je to celkom iné. Výzdobu som dotiahla do dokonalosti, priam sa v nej vyžívam, rada varím, skúšam aj nové recepty, nielen tie tradičné, ale vždy pripravím hostinu aj pre návštevy a všetko je slávnostné a krásne. Jakubko má štyri roky a veľmi sa z toho teší. A keďže manžel je z veriacej katolíckej rodiny, dokonca sme pridali aj cirkevné zvyky, ktorých čaro objavujem až teraz po tridsiatke. Ale som rada, lebo Veľká noc v skutočnosti nie je o ľudových tradíciách, ale jej skutočný zmysel je práve v tých cirkevných – ide predsa o znovuzrodenie! A to je najväčší zázrak, ktorý sme dostali. Takže dá sa povedať, že dnes sa mi sviatky ešte viac prehĺbili a dávajú mi väčší zmysel ako v detstve.

Kedysi sme Veľkú noc ani Vianoce neoslavovali s rodinou, ale chodili s mojím drahým na dovolenky. Chcela som si užiť sviatky a netráviť ich za sporákom a upratovaním. Potom sa nám narodila dcéra, a keď nastúpila do škôlky, vyhlásila, že ona chce tráviť sviatky s babkou a dedkom doma ako ostatné deti. Trochu neochotne som súhlasila v duchu, že raz môžem prežiť sviatky aj doma. Ale keď som videla slzy radosti v očiach mojej mamy, bolo mi jasné, že odteraz budú vždy takéto. Bolo dojemné vidieť ich takých spokojných. Som ich jediná dcéra a malá Zojka jediná vnučka. Radosť sálala z každej strany. A dnes trávime sviatky doma a ja sa už teším na ten zhon, ktorý nastane. Pred rokom som dokonca pozvala manželových súrodencov, aby s nami oslávili sviatky, a bolo to super. Všetko bolo také intenzívne vo všetkých smeroch. Aj moji rodičia ožili a moja dcéra objavila bratrancov a sestrenice z manželovej strany. Ani to varenie a upratovanie mi nevadí. Je to nakoniec príjemná zmena po všetkých tých rokoch.

Na sviatky chodím k rodičom. Je to zvyk, ktorý neviem a asi ani nechcem zmeniť. Sviatky sú tak v réžii mojej mamy, ktorá mi nedovolí zasahovať. Môžem jej len pomôcť, ale nerozhodujem o jedle ani výzdobe. No nemôžem sa sťažovať, lebo nemám vlastnú rodinu, a tak som vďačná, že nie som sama. Moja mama má vždy priveľa plánov, čo všetko musíme urobiť, kam ísť. Je perfekcionistka, čo mi s pribúdajúcim vekom čoraz viac vadí. Moji súrodenci sa preto rodičom vyhýbajú a nechodia k nim, ak nemusia. Ale odo mňa sa očakáva, že vždy prídem. Som šťastná, že mama a otec sa aj po sedemdesiatke držia a sú fit, ale nech je akokoľvek milé nechať sa rozmaznávať, je to aj vyčerpávajúce. V skutočnosti mám vlastný život so psíkom a mám rada pokoj. Nie som zvyknutá, keď sa okolo mňa stále niekto motá. Ale každý rok sa aj tak teším na rodičov a po sviatkoch sa vrátim do svojho pokoja.

Pre mňa nie je nič lepšie, ako mať okolo seba rodinu. Deti, vnúčatá. A keď sa všetci usmievajú, dobre sa najedia, nič viac mi k spokojnosti nechýba. Baví ma pripravovať pre nich obľúbené jedlá a myslím si, že dcéry aj syn sa tešia, že ušetria na prípravách. Stále sa vieme dobre porozprávať, a aj keď je nás pri stole dvadsať, hádky nám nehrozia. Možno to bude tým, že sme zdraví a všetci sa snažia v práci aj doma, takže aj problémy sa potom dajú nejako vyriešiť. Vždy som sa dobre cítila v úlohe hostiteľky a aspoň cez sviatky náš dom ožije vravou a hlukom. Kľučku si u nás podávajú susedia aj oblievači a všetko je, ako má byť. Veľká noc, samozrejme, nie je len o dobrom jedle a „vinšovačoch“, ale o kresťanskom zázraku darovania nového života. O to väčší dôvod osláviť to poriadne!